V nedeľu vypálil Košičanom rybník. Víťazstvo Bratislavčana Borisa Csibu v rámci slovenského šampionátu v maratóne bol prvý výraznejší trénerský úspech pre východniara Marcela Matanina, ktorý bol odchovaný tunajším Medzinárodným maratónom mieru, a dnes je v službách konkurencie, bratislavského ČSOB maratónu.
KOŠICE. Slovenská maratónska špička sa v posledných rokoch grupovala na východe republiky.
Marcel Matanin, Vladimír Lipovský, Imrich Pástor, Jozef Urban, to sú mená, ktoré trónili v slovenských maratónskych rebríčkoch na najvyšších priečkach, a delili si slovenské majstrovské tituly.
Tento rok sa objavila v dominancii východniarov malá trhlinka. Na svedomí ju má východniar. A Marcel Matanin, štyridsaťročný rodák z Vranova nad Topľou, priznal, že túto malú „sabotáž“ so svojím zverencom Borisom Csibom plánovali už dlhšie.
„Chceli sme tu vyhrať. Imro Pástor síce bežal ďaleko pred nami, ale my sme sa držali nášho tempa, na ktoré sme mali nabehané. Chvalabohu pre nás, bohužiaľ pre Imra, že ho Boris tesne pred cieľom predbehol a získal majstrovský titul. Samozrejme, je to aj môj prvý väčší úspech v úlohe trénera. Podarilo sa nám bežať pod 2:30 h, čo bol cieľ, a ten titul, to je taká čerešnička na torte,“ usmieval sa po pretekoch účastník olympijských hier v Aténach v roku 2004.
Pozoruhodné je, že slovenský maratónsky titul získal Marcel Matanin s bývalým futbalistom.
„Ani neviem, za koho Boris kopal, tuším, že za Rusovce... Behá v podstate nejakých päť rokov. Keď zistil, že futbal ho už tak nenapĺňa, začal behať, a pred rokom a pol sa mi ozval, že mu to už nejde, aby sa zrýchľoval, či nemôžeme spolupracovať. Tak sme sa dali dokopy a zatiaľ to funguje. Verím, že na ďalšom maratóne to bude s časom opäť o niečo rýchlejšie.“
Behanie si užíva
Marcel Matanin zvláda oboje, tak trénerskú ako i organizátorskú robotu. A oboje ho veľmi baví.
„Popri tom svojom robím aj trénerčinu, a je to super vec. A ešte keď sa darí, keď to ide... Samozrejme, vyštudoval som to, čiže som pri tom a robím to, čo ma baví, čomu rozumiem, takže som veľmi spokojný. A sám chodím ešte aj behávať, vyslovene si to užiť, ako minulý týždeň na Berlínskom maratóne, kde som bežal za 3:20 h. Jasné, osobné rekordy už nebudú, ale keď sa budem dobre cítiť a budem zdravý, tak možno aj na budúci rok nejaký maratón zabehnem.“
Chcel by sa vrátiť aj na olympiádu. Prirodzene, už nie ako bežec, ale v úlohe trénera niektorého zo svojich zverencov.
„Uvidíme, ako bude, nechajme sa prekvapiť, lebo maratón je strašne zložitý, strašne dlhý. Samozrejme, o olympijskú miestenku budeme bojovať. Limity sú stále rovnaké, a pokiaľ bude stále 2:18 h, tak naši chalani budú mať čo robiť. Uvidíme, pôjdeme krôčik po krôčiku, bez nejakých silných rečí, necháme sa prekvapiť, čo prinesie ďalšie obdobie.“
Keď nie najstarší, aspoň početnejší
Nemajú Košičania Marcelovi Mataninovi trošku za zlé, že sa nechal zlanáriť konkurenciou, že robí pre bratislavský maratón?
„Bohužiaľ, tam mi ponúkli ako prví spoluprácu, a keďže ma naozaj maratón, behanie i trénovanie veľmi baví, ich ponuku som prijal. Možno keby prišla skôr z Košíc, tak som tu. No bohužiaľ, skôr prišla z Bratislavy, aj keď teraz hovorím, že chvalabohu, lebo ma to baví a teším sa z toho. Pri ČSOB Bratislava marathon pôsobím ako športový riaditeľ.“
Históriou sa Bratislavčania Košičanom, aj keby ich maratón bežal bratislavskému oproti, nikdy nevyrovnajú, ale v počte štartujúcich...
„To určite áno, to by sa nám mohlo podariť. Verím, že na budúci rok, pri desiatom ročníku nášho maratónu, sa nám podarí prekonať hranicu desaťtisíc bežcov. Pravda, nielen v maratóne, ale aj v pridružených disciplínach, ako je tu v Košiciach. Budeme sa snažiť, aby sme boli, keď už nie najstarším, lebo táto výsada patrí Košiciam, tak aspoň početnejším. V tomto môžeme Košičanov predčiť.“
No takáto konkurencia nemôže byť nikomu na škodu.
„Samozrejme, je medzi nami taká malá kvázi konkurencia, aj keď termínovo si vôbec nekonkurujeme, lebo my sme na jar a Košice sú na jeseň. Ale je to také zdravé naťahovanie medzi nami, čiže je to super.“
