Červená karta? Musel si niesť zlomenú nohu na pleci, spomína bývalý reprezentant

Bol kráľ strelcov v československej (1990) aj v slovenskej lige (1998), čo sa nikomu inému nepodarilo. Počas kariéry nasúkal 108 gólov a stal sa členom Klubu ligových kanonierov.

ĽUBOMÍR LUHOVÝ (54) je legendou Interu Bratislava a jeden z prvých Slovákov, ktorý pôsobil v Japonsku. Okrem tímu Urawa Red Diamonds hrával v zahraničí za francúzsky FC Martigues a rakúsky Grazer AK.

Doma pôsobil tiež v Púchove, Banskej Bystrici, Trnave a profesionálnu kariéru ukončil v Petržalke.

Dvojnásobný najlepší strelec, trojnásobný víťaz pohára. Ako na svoje úspechy pozeráte s odstupom času? Povedali by ste, že budete hrať futbal profesionálne?

Ako človek som charakterovo skromný. Nie som však skromný na nároky. Presne som vedel, čo musím spĺňať, aby som bol vrcholový športovec, profesionálny futbalista. Všetky moje výsledky boli podložené tvrdou prácou a ctižiadostivosťou.

Nemali ste talent?

S talentom sa dá vyžiť, ale len krátko. Ak k nemu nepridáte viac, padnete dolu. Šťastie som mal na fyzické predpoklady. Ovládanie lopty a technické zručnosti ma naučila ulica.

Za našich čias sme boli stále vonku. Keď som bol sám, kopal som si o stenu. Alebo behal po kopcoch. Ak sme boli dvaja, hrali sme jeden na jedného. Ako deti sme nesedeli mamám pri sukniach. Pohyb bol prirodzený, čo išlo od škôl.

Telocvikári boli bývalí športovci a mali sme pred nimi rešpekt. Dali nám základ ako prasa. Akonáhle sa niekto vyhováral, že nemôže cvičiť, bol odstrkovaný. Dnes je to žiaľ úplne naopak. Tí, ktorí cvičia, sú považovaní za hlupákov. Aj kedysi mali dievčatá „mesiačiky“. Ale cvičili. Teraz stačí jednoduchá výhovorka a pohyb nikto nerieši.

Kedy ste začali s organizovaným futbalom?

Ak to mám porovnať s dneškom, neskoro. Mal som deväť rokov. Dnes sa robia nábory a deti začínajú už ako šesťročné. Za našich čias sme športovali pred panelákmi a tréneri nás odchytávali na ulici. Vždy som sa bránil, nechcel som hrať súťažne. Nakoniec ma však naverbovali (smiech). A bol som šťastný.

V Púchove ma prebrali skvelí tréneri ako Ladislav Burian či Ján Jozefovič. Druhý menovaný ma potom zobral aj do mužov. Ako osemnásťročný som hral v 1. SNL. Chýbali mi skúsenosti, ale bol som výborne kondične pripravený. Vtedy sa aj v doraste nesmierne tvrdo trénovalo, a tak mi prechod k dospelým nerobil problém.

Pamätáte si na prvý štart v 1. SNL za vtedajšie Gumárne Púchov?

V druhom kole sezóny 1985/86 som nastúpil proti Martinu. A odvtedy som hral pravidelne. Bola to vynikajúca škola. V lige hrávali hlavne tridsiatnici, preto som súperil so skúsenými futbalistami. Bolo nevídané, aby medzi nimi behal taký mladík.

V najvyššej slovenskej súťaži boli silné tímy ako Michalovce, Humenné, Levice, Dubnica, Petržalka či VSZ Košice. Najväčšie derby sme hrali s Považskou Bystricou. K futbalu som pristupoval zodpovedne, príprava bola základ. Pamätám si, že pred zápasom som celú noc nespal. Sledoval som počasie a uvažoval, na akom teréne sa bude hrať. A premietal som si v hlave jednotlivé súboje.

Vyleteli ste ako raketa a za pol roka ste hrali federálnu ligu v drese Interu Bratislava.

Cez zimnú prestávku nám na dvere zaklopali funkcionára Slovana. Vraj ma chcú do tímu. Moja odpoveď bola krátka a výstižná, áno. Veď to bol môj sen. Pri odchode mi povedali, že sa mi ozvú. Až ako 24-ročný som pochopil, čo to vo futbale znemená.

Čo?

Že sa ti neozvú (smiech). Predpokladal som, že budú pokračovať aktivity, aby sme sa dohodli na zmluve. No nestalo sa tak. Chvíľku som bol smutný, no za niekoľko týždňov nám zaklopali ľudia z Interu.

V odpovediach som bol opatrnejší. Ale povedal som, že idem. A našťastie to vyšlo a na začiatku januára som bol v Bratislave. Stal som sa Interistom a som ním dodnes.

K Interu sa hrdo hlásim napriek všetkým turbulenciám, ktorými prešiel. Padol do tretej ligy, prišiel o štadión. Nič to však nemení na tom, že navždy bude v mojom srdci.

Boli ste v tých časoch profesionál?

Zamestnaní sme boli v Slovnafte, ale nechodili sme do práce. Hrali sme len futbal. Mne sa však blížil čas vojenčiny. Absolvovať som ju mal v českom Tábore, no našťastie ma odvelili do Banskej Bystrice.

Nastupoval som za béčko v druhej lige, ale neprekážalo mi to. Prioritou bolo, aby som hral. Bol to správny krok, pretože som nazbieral množstvo skúseností.

Neskôr prišiel do Dukly tréner Anton Dragúň, ktorý mi dal priestor v áčku. Odkrútil som si prvé ligové štarty, preto som bol pripravený.

V sezóne 1989/90 ste sa s dvadsiatimi gólmi stali kráľom ligových strelcov Federálnej ligy.

Po návrate z Banskej Bystrice som nastúpil v treťom kole a odvtedy som hral stále. Viedol nás Jozef Adamec. Mám právo mu povedať Hatrlo, ako ho všetci prezývali, pretože sme si potykali. Mal som ho strašne rád a aj on mňa. Mali sme skvelý vzťah, bol môj futbalový otec. Keď som mu to povedal, prvýkrát som ho videl dojatého. Vybehla mu aj slza.

Bol to tvrdý chlap, nekompromisný, ale mal dobré srdce. Jednu vec neznášal, a to lajdákov. Tých, ktorí si všetko zľahčovali a hľadali skratky k úspechu. Ja som taký nikdy nebol a preto si ma obľúbil.

Nezľahčovali ste si to ani v prípravách, ktoré boli kedysi poriadne tvrdé?

Miloval som pohyb, preto mi behanie a posilňovanie prišlo prirodzené. Klamal by som, keby som povedal, že som toho ani raz nemal veľa. Vo veľkej väčšine však nebol problém.

Tréningy ma bavili. Dávať si do tela bolo moje druhé ja. Častokrát som išiel cez bolesť a o tom je šport. Výsledky sú podmienené tvrdou prácou. Nie každý môže byť profesionál. Ako sa hovorí, čo futbalu dáš, to ti vráti.

V spomínanej sezóne 1989/90 ste za Spartou a Ostravou obsadili tretie miesto. Pamätný ročník?

Jednoznačne. Hrali sme behavý futbal, preto sa tréner Adamec dožadoval veľkého ihriska. Prešli sme na Pasienky, kde mala plocha najväčšie možné rozmery. Volali sme ju letisko.

Tam sa naplno prejavil náš priamočiary futbal. Obrancovia zakladali útoky a doma sme boli neporaziteľní. Výborné tréningové metódy Jožka Adamca slávili úspech. Hatrlo bol špecialistom na zakončenia, takže góly sme strieľali ako na bežiacom páse.

Tradičná otázka na bývalých reprezentantov, no každý má inú odpoveď. Ako by ste porovnali vtedajšiu federálnu ligu s dnešnou Fortuna ligou?

Na tú dobu mala liga výbornú úroveň. Dnes je futbal rýchlejší, čo je pravda. Ale aj za našich čias boli rýchli hráči. Aj pred tridsiatimi rokmi sme mali futbalistov, ktorí zabehli stovku za jedenásť sekúnd.

Dnešný futbal je živší, dynamickejší. Ale čo sa týka osobných súbojov, tvrdosti a nasadenia, v tom zaostáva. Obraz hry je iný, čo nepopieram. Aj za našich čias sme však mali technicky vybavených hráčov. Akurát sa hralo priamočiarejšie.

V minulosti bola bežná osobná obrana, takže ako útočník som to nemal jednoduché.

Kde sa vám hralo ťažko?

Na Bohemke, tam to bývalo veľmi ťažké. Malé ihrisko a obrancovia nás brúsili za lajnu. Niektoré zákroky boli nesmierne tvrdé. V tých časoch si musel niesť zlomenú nohu na pleci, aby dostal hráč súpera červenú kartu.

Keď som ale videl, ako sa hrá vo Francúzsku, to bola ešte silnejšia káva. Pätnásťmetrové kĺzačky boli bežné. Hotové šialenstvo.

Dva roky ste hrali v druholigovom klube FC Martigues. V tom čase sa do zahraničia veľmi necestovalo. Ako ste sa tam dostali?

Prišiel november a závory z hraníc zmizli. Priateľ Mikuláš Tarči ma oslovil s myšlienkou ísť do Francúzska. Keďže som bol členom kádra československej reprezentácie, trúfal som si. Brat Milan odišiel hrávať do Španielska, preto som neváhal.

Francúzi prišli za mnou do Bratislavy a potichu som podpísal zmluvu. V tom čase u nás fungovala štátna agentúra Pragosport, ktorá mala pod palcom všetky prestupy do zahraničia. Bez nej ste nemohli urobiť nič.

Vo Francúzsku však mali liberálnejší štatút a po kontrakte bol hráč voľný.

Mal o vás záujem aj iný klub?

Zakrátko na to prišla ponuka z najvyššej portugalskej súťaže od Vitoria Guimaraes. Musel som ju však odmietnuť. Keď niečo sľúbim, stojím si za tým. Možno by sa v Portugalsku moja kariéra zvrtla úplne inak, ale dnes je to zbytočné riešiť.

Spolu so Stanislavom Moravcom sme pol roka po prevrate odišli do Francúzska a zažili tam krásne dve sezóny.

Strelili ste 33 gólov. Spokojnosť?

Padalo to, ale mohlo to byť ešte lepšie. Napriek tomu som bol šťastný. Bolo to krásne obdobie môjho života. Bývali sme v teple pri Stredozemnom mori, takže aj rodina bola spokojná.

Aký vzťah ste mali so Stanislavom Moravcom?

Extrémne sme si rozumeli. Stano nebol extra zakončovateľ, ale pripravoval mi góly ako na podnose. Mal myšlienku a nebol sebecký. Proste skvelý hráč.

V klube sme mali najvyššie ambície a pohybovali sme sa v horných častiach tabuľky. Všetko teda fungovalo, ako malo.

Prekvapilo vás niečo vo Francúzsku?

Ako som hovoril, nesmierna tvrdosť. Čítal som o technickom francúzskom futbale, ale keď som tam prišiel, všetci sa kopali ako kone. Aj na tréningoch išli všetci na doraz.

Čo sa týka súbojových záležitostí, nikto nič nevypúšťal. Agresivita bola až neprimeraná. Každý sa chcel dostať do zostavy. Po individuálnej stránke tam však boli nesmierne skvelí hráči.

Stala sa vám nejaká bizarná situácia?

Tréner sa mi pred zápasom smial, že sa skoro rozcvičujem. Spoluhráči si v kabíne strihali nechty a ja som už skákal a behal po chodbe (smiech). Hodinu pred zápasom som sa zahrieval, tak, ako vo federálnej lige. Vo Francúzsku to však mali zaužívané inak. Vybehli na ihrisko pár minút pred duelom a hralo sa.

Po dvoch rokoch vám vypršala zmluva a vy ste v Martigues skončili. Nemali ste iné ponuky?

Na skúške som bol v Le Havre. Odohral som tam dva prípravné zápasy a majiteľ mi pod sprchou sľúbil zmluvu. K dohode však nakoniec nedošlo.

Záujem bol aj v Nantes a Nice. Trochu banujem, že som neprestúpil, ale teraz to už nezmením. Ozval sa mi Inter Bratislava, ktorý chcel posilniť tím a vrátiť sa na staré pozície.

Vravel som si, že sa bude rozdeľovať liga a bude to posledný federálny ročník. Mal som 25 rokov a v hre bola aj reprezentácia. Vrátil som sa teda domov.

Aký bol posledný ročník federálnej ligy?

Objavila sa hviezda menom Peter Dubovský. Skvelý chalan, ktorý fascinoval futbalovým umením. Už vtedy bolo jasné, že bude svetovým futbalistom.

V januári 1994 ste sa s brankárom Miroslavom Mentelom stali prvými Slovákmi, ktorí hrali v Japonsku. Obliekali ste dres Urawa Red Diamonds.

Prišla ponuka, preto som neváhal. Vravel som si, kedy sa dostanem do Japonska? Lákalo ma to po všetkých stránkach. Chcel som vidieť vzdialený svet, spoznávať ho.

V Japonsku po prvý raz otvorili ligu aj pre zahraničných hráčov a toto bola ideálna príležitosť.

Začiatky však boli veľmi ťažké.

Prečo?

Krátko po prílete sme išli na sústredenie do Austrálie a ja som sa nepríjemne zranil. Pre fraktúru panvy som bol dva mesiace pripútaný na lôžko a hral som až po polroku.

Trápil som sa, ale nejako som to zvládol. Ponuku Red Diamonds si nesmierne vážim a ďakujem za to funkcionárom Interu, s ktorými som mal nadštandardné vzťahy. Som rád, že sme vždy spolu vychádzali.

Kto zaujímavý v Japonsku vtedy hrával?

Japonci chceli ligu profesionalizovať, preto angažovali množstvo zahraničných trénerov. A tí volali kvalitných legionárov, prevažne po tridsiatke.

Zahral som si proti takým menám ako Ramón Díaz, Gary Lineker, Dragan Stojkovič či Brazílčania Zico a Careca.

V tíme so mnou hrali majstri sveta z roku 1990 Guido Buchwald, Uwe Bein, Michael Rummenigge či najlepší strelec Bundesligy Uwe Rahn. Mali sme spolu výborný kamarátsky vzťah.

Predsa je to iný svet. Nezaskočilo vás tam niečo?

Som kozmopolitne ladený človek, takže som nemal najmenší problém. Čo sa týka kultúry, života a jazyka je to obrovský skok. Ale dalo sa to zvládnuť.

Každý zahraničný hráč mal svojho tlmočníka, ktorý chodil všade s ním. Mali sme neskutočný servis, čo som nečakal. Rozprával som sa s hokejistami z NHL. Po tejto stránke to bolo niečo podobné. Ak nie na lepšej úrovni.

Všetko bolo do detailov premyslené a fungovalo ako hodinky.

Prezraďte ešte nejaké zaujímavosti z Japonska.

Tréningy trvali až dve hodiny. Liga sa hrala štvorkolovo, takže sme mali cez štyridsať zápasov. Okrem víkendov sme hrali v stredu a do toho pohár. Bolo to nesmierne nahustené.

Japonci futbal zbožňujú, na zápasy chodilo bežne štyridsaťtisíc ľudí. V každom kole sa minimálne jedno stretnutie muselo hrať na olympijskom štadióne v Tokiu, kde je kapacita sedemdesiattisíc divákov.

Zaujímavosťou tiež bolo, že zápas nesmel skončiť remízou. Vždy sa predlžovalo a v prípade nerozhodného výsledku kopali pokutové kopy.

Raz sa nám stalo, že za týždeň sme odohrali tri zápasy a všetky sa predlžovali (smiech). Kluby mali preto nesmierne široké kádre.

Spomeňte nejaký pamätný zápas.

Proti Shimizu S-Pulse sme vyhrávali 3:1, no nakoniec sme prehrali 4:5 po predĺžení. Hoci som dal tri góly, ďalší zápas som sedel na lavičke.

A dôvod?

V kabíne sme mali šesť cudzincov, no na ihrisku mohli byť len traja. Také boli pravidlá.

Za Urawu som strelil osem gólov a prežil som tam ďalšie krásne obdobie života. Po vypršaní zmluvy som sa však vrátil, netradične do Interu Bratislava (smiech).

Doma bolo doma. Viedol nás vtedy tréner Karel Brückner, ktorý mal skvelé tréningové metódy a futbalové myslenie. Bol motivátor a aj vďaka nemu sme vyhrali Slovenský pohár.

Po dvoch sezónach ste však odišli do Spartaka Trnava, kde ste sa so sedemnástimi gólmi stali najlepším strelcom súťaže.

Kádre a tréneri sa bežne menili. Najviac ma oslovili ambície klubu, ktorý chcel získať titul. Samozrejme, tlak tam bol, s čím som rátal. I keď som dal najviac gólov, bolo to dusné obdobie.

Každý zápas bolo vypredané a vždy bola skvelá atmosféra. Do Trenčína prišlo 16-tisíc divákov, čo tam dovtedy nikdy nebolo.

Pamätných zápasov však bolo viac. Bola to zlatá éra slovenského futbalu. Som nesmierne šťastný, že som bol jej súčasťou. Pretože futbal som vždy miloval a budem milovať.

Po jeseni 1997/98 ste s pätnástimi gólmi boli najlepším strelcom súťaže. Na jar vás však preradili do béčka a posledných šesť zápasov ste sledovali z tribúny. Čo sa vtedy stalo?

Doplatil som na nezhody s trénermi. Každý z nás mal na výkonnosť vlastný názor. So Spartakom som sa nerozlúčil najlepšie, ale aj také veci prináša futbalový život. Vtedy ma to trápilo, ale mal som hlavu hore.

Vedel som, že je čas spoluprácu ukončiť. Mal som 31 rokov, čo je pre útočníka zrelý vek. Útočníci sa vždy posudzovali podľa toho, koľko dali gólov. Mohol som hrať akokoľvek dobre, ale každý sa pýtal, koľko som dal gólov. Mňa to však nikdy neznervózňovalo. Bol som sebavedomý a veril som si.

Ako dnes vnímate, že ste úplne jediný futbalista, ktorý je najlepším strelcom československej a zároveň slovenskej ligy?

Je to krásne, ale nikdy som to neriešil. Ani som o tom nevedel, až kým mi to niekto nepovedal. Ocenenia sú krásne a pozerám na ne s radosťou. Futbal som však nerobil pre individuálne úspechy, ale preto, že ma to bavilo. Pre mňa bolo vždy najväčšou odmenou, keď nám diváci zatlieskali.

Na sklonku kariéry ste sa dostali do špičkového rakúskeho klubu GAK Graz.

Mal som výborný vzťah s Venglošovcami. Juraj mi robil manažéra a mal som na výber ešte Salzburg. Graz však v tom čase hral o titul, takže som prikývol jemu.

Výborné jednanie, skvelá dohoda. Bola to čerešnička na torte mojej kariéry. Aj z finančnej stránky. Akurát škoda, že som nedával toľko gólov. Herne som na tom bol dobre, ale strelecky mi to nepadalo.

Presadili ste sa len trikrát. V čom bol problém?

Asi som mal byť väčší sebec. V Rakúsku toľko hráči nespolupracovali, každý pozeral na svoje štatistiky. A keďže ja som ich nemal, bol problém. Rakúsky futbal je v tomto nekompromisný.

Trénerom bol Klaus Augenthaler, majster sveta z roku 1990. Dával mi šancu, podporoval ma, no musel sa posilniť v útoku. Z tímu Hansa Rostock prišiel Igor Pamič, čo bol vtedy jeden z najdrahších nákupov. Rozumeli sme si spolu výborne. Asi to bolo tým, že sa tiež strelecky trápil.

Chvíľu ste ešte hrali v druholigovom rakúskom klube FC Kärnten a kariéru ste ukončili v Artmedii Petržalka.

V prvej slovenskej a československej lige som mal dokopy 97 gólov. Chcel som to zaokrúhliť na sto, no stihol som pridať iba jeden. Natrhol som si achilovku.

Mnohí známi ma podpichovali, že nebudem členom Klubu ligových kanonierov. Že nikdy nedosiahnem sto gólov v najvyššej súťaži.

Mne sa však našťastie rátajú aj góly z Japonska, pretože to bola tiež najvyššia súťaž. V elitnej spoločnosti svieti tak aj moje meno (smiech).

Po doliečení achilovky som profesionálnu kariéru ukončil a hral len na amatérskej úrovni.

V najvyšších súťažiach ste strelili rovných 108 gólov. Ako to dnes vnímate?

Som spokojný. Rád som trénoval a hral. Robil som to, čo milujem. Nikdy som nebanoval svoje kroky, spravil som vždy tak, ako som to cítil. Teší ma, že o kariére som rozhodoval sám a nikto iný.

Som rád, že som sa ocitol v profesionálnej futbalovej spoločnosti. V prvom rade za to ďakujem mamičke, ktorá nás všetkých troch bratov nesmierne podporovala.

Nebudem všetkých menovať, pretože nechcem nikoho uraziť. Ďakujem tiež trénerom, funkcionárom a spoluhráčom, ktorých som na ceste životom stretol. Dali ste mi veľa.

Zároveň nezabúdam na fanúšikov, ktorí na mňa roky chodili. Na tých, ktorí sa hlásia, že mali radi Ľuboša Luhového. Bolo mi cťou. Verím, že aj týmto rozhovorom vás poteším a zaspomínate si na krásne časy slovenského futbalu.