Eva Jurková počuje len na desať percent, hrá a žije na stodvadsať

KOŠICE. Stolná tenistka Eva Jurková sa narodila 24. marca 1995 ako mnohé iné deti. Úplne zdravá.

Neskôr prekonala zápal stredného ucha a nemala ešte ani tri roky, keď jej najbližší zistili, že akosi nereaguje na zvukové podnety.

Rodičia ju vzali k logopedičke a po rôznych lekárskych vyšetreniach sa dozvedeli krutú diagnózu – strata sluchu na 90 percent.

Dnes má toto malé dievčatko 22 rokov a je z nej úspešná mladá dáma. Zlepšil sa jej sluch aspoň o máličko? – snažíme sa začať debatu pozitívne, ale opak je pravdou.

„Nikdy to už nebude lepšie. Rokmi sa to práveže o čosi zhoršilo,“ hovorí tak, ako to je. Realisticky.

Zhovárať sa s ňou sa napriek tomu dá viac než solídne. Vďaka načúvaciemu aparátu.

„Používam ho odmala, veľmi mi pomáha. A aby som ľudom rozumela, snažím sa im čítať z pier,“ vysvetľuje Eva. Bez aparátu počuje len výrazné zvuky ako bubon a pod.

Posunkovú reč zamietli, musela rozprávať

Keďže hlas u malej Evky Jurkovej vyvinutý bol, po zistení diagnózy začala pravidelne navštevovať logopedičku.

Musela rozprávať, snažiť sa artikulovať, aby jej hlas úplne nezakrpatel. Veľa čítala a rodičom následne rozprávala, o čom kniha je.

„Moja mamka nechcela, aby sme sa dorozumievali posunkovou rečou, keď mám hlas. Som nesmierne hrdá na svojich rodičov, ako mi vždy pomáhali a starali sa o mňa,“ vraví s vďakou v hlase rodáčka z obce Miňovce pri Domaši.

Napriek výraznému hendikepu začala navštevovať – hoci o rok neskôr – cirkevnú školu v Stropkove.

„Veľmi mi tam vychádzali v ústrety, mali sme výbornú triednu učiteľku, pani Vaškovú. Používala mikrofón, vďaka čomu som jej rozumela. Pomáhali mi aj spolužiaci,“ spomína si Evka na svoje školské začiatky.

Na stôl nedočiahla, začínala na stoličkách

Vyrastať v Miňovciach, ktoré nie tak dávno patrili k vychýreným stolnotenisovým klubom na Slovensku a ako dcéra Ladislava Jurka, bývalého hráča a duše OŠK Miňovce, to sa zrejme inak ani skončiť nemohlo. Bola to jednoducho láska na prvý pohľad.

„K stolnému tenisu ma priviedol ocko. Ako dieťa som chodila pozerať sa na jeho zápasy. Naši sa raz v novinách dočítali, že v Michalovciach pôsobí tréner Andrej Dzelinskij.“

Evka mala len päť rokov, keď začala dochádzať na dolný Zemplín. Spolu s ňou vozili Jurkovci na tréningy aj staršiu dcéru Ľudmilu.

Vo dvojici to ide vždy lepšie, v mladom veku obzvlášť. Začiatky mladého športového talentu boli miestami až komické.

„Bola som taká nízka, že som ešte ani nedočiahla na stôl. Zabezpečili preto jeden nižší, aby som nemusela stáť na stoličkách,“ smeje sa aj po rokoch.

Tak sa zrodila spolupráca Jurkovcov s človekom, ktorý je už dnes akoby člen ich rodiny. S trénerom Dzelinským. Aj jemu adresuje Eva úprimné slová vďaky.

Frekvencie pobytu v Michalovciach sa u najmladšej dcéry Jurkovcov zvyšovali, pribúdali sústredenia a keď sa Dzelinskij presunul do Košíc, Eva ho nasledovala.

Od piateho ročníka chodila v metropole východu na športové gymnázium, kde pred troma rokmi úspešne zmaturovala.

V jedenástich rokoch už bývala na internáte, čo vzhľadom na jej zdravotný problém znie pre mnohých možno až neuveriteľne.

Ping-pong, ako sa ľudovo hovorí populárnemu športu, ju proste fascinoval.