O ďalšie dve medaily bohatšie sa vrátili z druhej časti WAKO majstrovstiev Európy v kickboxe košické kickboxerské sestry Lucia a Veronika Cmárové. Staršia Lucia v disciplíne fullcontact do 60 kg obhájila bronz spred dvoch rokov. Mladšej Veronike obhajoba prvenstva v kicklighte do 65 kg nevyšla a nakoniec skončila bronzová. Košický Večer sa s nimi porozprával nielen o medailách, ale aj nápadníkoch či vzájomných súrodeneckých bitkách.
Máte nejakú štatistiku, koľko ich už máte v zbierke a ktoré sú možno najcennejšie? Máte doma poličku slávy?
Lucia: Nedávno sme to počítali, teda aspoň tie vrcholné podujatia. Doteraz sme to ešte nerobili. Ja mám sedem bronzových a jednu striebornú medailu. Ale čo sa týka všetkých medailí, to zrátané nemám. Ale určite je ich dosť.
Veronika: Niečo už na tých poličkách máme. Ja mám tiež sedem medailí z majstrovstiev sveta alebo Európy. Jednu zlatú, dve strieborné a štyri bronzové a mám aj jednu striebornú juniorskú.
Ako ste sa odstali ku kickboxu, ktorý si väčšina ľudí spája s mužmi a akčnými filmami?
Lucia: V dvanástich rokoch som skúšala karate, ale vydržala som len dva týždne. Na kickbox ma priviedol kamarát, o ktorom som vedela, že ho robí. Nehľadala som konkrétne kickbox, ale niečo adrenalínové, kde musím makať sama za seba. Tak mi kamarát povedal, aby som si prišla vyskúšať tréning. Bola som po tom prvom úplne zničená, mala som hroznú svalovku. Ale chytilo ma to a ostala som pri tom.
Veronika: Ako mladšia som dosť dlho hrávala basketbal a keď som s ním skončila, tak mi chýbal pohyb. Vysedávala som doma. Lucia ma prehovárala, aby som s ňou šla na tréning, ale dlho som to odkladala. Nakoniec som prišla a neľutujem to.
Nemali rodičia problém, že ste si vybrali tento tvrdý šport? Sledujú vaše zápasy ak je príležitosť, alebo ani veľmi nie? Či skôr veria, že neprídete domov veľmi zbité?
Lucia: Naši to nejako neberú tak, že si ublížime. Mamka sa v tom možno ani tak nevyzná. Ale už boli na nejakých našich zápasoch a berú to normálne. Keď sme prišli zbité, tak sme si to vyžrali samy a otec sa dokonca väčšinou na tom zabával a keď sme mali nejakú viditeľnú modrinu, tak ešte viac zapáral.
Veronika: Otec je ten, čo má v sebe takého malého čertíka a teší sa z našich menších zranení, ale na druhej strane nás veľmi povzbudzuje. Ale obaja nám veľmi držia palce a tešia sa z našich úspechov.
Keby ste sa mali navzájom ohodnotiť z kickboxerského pohľadu, čo „závidí" Lucia Veronike a čo Veronika Lucii?
Lucia: Závidím jej takú prirodzenú vnútornú aj fyzickú silu. Ja to v sebe nemám a musím si to všetko o to viac vydrieť v tréningoch. Ale nezávidím, skôr jej prajem.
Veronika: Lucia bola pre mňa inšpiráciou. Keď prichádzala domov a rozprávala zážitky, tak ma to fascinovalo a napokon ma ku kickboxu priviedla.
Boli ste ako deti bitkárky a skočili ste si občas do vlasov? Medzi chlapcami súrodencami to je bežné, ako to bolo u vás?
Veronika: Máme staršieho brata a keď sme boli malé, tak určite boli aj nejaké tie detské bitky. Ale väčšinou to bolo tak, že sme sa my dve spojili do koalície proti bratovi. Ale neboli sme úspešné, bol starší a silnejší. Medzi sebou sa pobijeme už len na tréningu, doma sú to skôr také bežné škriepky ako v každej rodine medzi súrodencami.
Dievčatá vo vašom veku chodievajú „shopingovať", odháňajú alebo priťahujú nápadníkov. Máte popri tvrdom tréningu čas aj na takéto babské záležitosti? Ako je to s nápadníkmi? Nezdupkajú, keď sa dozvedia, aký šport robíte?
Lucia: Určite cítim záujem zo strany chlapcov a som otvorená komunikácii s každým, ale zatiaľ je to v rovine kamarátstva. Ale určite raz príde aj to, že to bude iné.
Veronika: Ja mám priateľa už pol druha roka a zatiaľ všetko stíham. Aj keď niekedy je to už naozaj v neskorých večerných hodinách. Vždy si nájdeme nejakú cestu aby sme boli spolu. A čo sa týka chlapcov, tak skôr si myslím, že sú fascinovaní tým, že robíme kickbox a na takej úrovni. Veľa sa vypytujú a chcú veľa vedieť. Ale v každom prípade je to pre nich zaujímavé a povedala by som, že sa im to páči.
Športy, v ktorých sa bojuje vo váhových kategóriách bývajú tvrdou rehoľou, čo sa týka stravovania? Ako sa s tým vyrovnávate a čo si po skončení sezóny doprajete, čo bežne počas nej nemôžete?
Lucia: Po každej súťaži nasleduje niekoľkodňové, dalo by sa povedať, až prežieranie. Čo nás potom aj rýchlo prejde. A najmä ku koncu roka, keď viem, že nás už nič nečaká, tak si toho dovolím trochu viac. Ale dávam si pozor, aby som veľa nenabrala, lebo potom sa to veľmi ťažko dáva dole.
Veronika: Máme dokonca aj také oslavné rituály, keď si s priateľmi zájdeme na dobrý hamburger. No a mamka nám doma stále pripraví niečo špeciálne podľa nášho priania. Väčšinou sa zo súťaží vraciame v sobotu a v nedeľu máme ten veľký slávnostný obed aj s tým, čo pred súťažou nejedávame.
Výsledkami na prvej časti ME v slovinskom Maribore ste si vybojovali miestenku na Svetové hry 2017, ktoré sú akousi olympiádou neolympijských športov. Budú vrcholom doterajšej amatérskej kariéry a čo by ste na nich chceli dosiahnuť?
Lucia: Kickbox bude súčasťou týchto svetových hier prvýkrát a je to pre náš šport veľké plus. Teraz ani neviem povedať, čo môžem očakávať, ale v každom prípade sa na to veľmi teším a verím, že urobíme Slovensku dobré meno. Budeme tam štyri, každá so šancou niečo dokázať, takže sa veľmi tešíme. A aj preto, že to bude v lete, čo je pre nás trochu netradičné, lebo v lete mávame väčšinou tvrdú prípravu.
Veronika: Po majstrovstvách sveta a Európy je to ďalší veľký vrchol v doterajšej športovej kariére. Určite sa budeme snažiť dobre pripraviť a dosiahnuť čo najlepší výsledok.
Čomu sa venujú a ako relaxujú Veronika a Lucia Cmárové, keď práve natrénujú kopy a údery a necestujú na turnaje?
Lucia: Ja som tento rok začala opäť čítať knihy a to je pre mňa najlepší relax.
Veronika: Pre mňa sú v poslednom čase najväčším relaxom maľované krížovky, pri ktorých nemusím veľmi rozmýšľať, len trochu počítať a maľovať si obrázky.
Blížia sa Vianoce a Nový rok, čas prianí a želaní. Aké majú Lucia a Veronika Cmárové?
Lucia: Na Vianoce nemám nejaké špeciálne želanie. A čo sa týka budúceho roka a športovej stránky, tak už by som namiesto striebornej a bronzových medailí chcela konečne aj nejakú zlatú... Ale hlavné je, aby nám vydržalo zdravie a mohli sme sa ďalej posúvať dopredu. A budem rada, keď sa nám podarí ešte viac rozšíriť náš dievčenský klub, aby sa dievčatá zlepšovali, aby sa pridali ďalšie a mohli okúsiť vrcholné podujatia a úspechy na nich.
Veronika: Želám si, aby malo Slovensko, čo najviac úspešných športovcov a samozrejme aj to, aby sme všetci boli zdraví a šťastní.
