Graňák: Nemáme oveľa lepší tím než Nóri. Ramsayho štýl bol atraktívny, Országhov efektívny

Samozrejme, platí to pre všetky tímy, ale je to aj dôsledok toho, ako sa dnes tvorí reprezentácia. Kedysi bol základ reprezentácie stabilnejší. Ja som napríklad odohral dvanásť majstrovstiev sveta a myslím si, že dnes sa to už málokomu podarí. 

Nie preto, že by dnešní hráči neboli kvalitní, práve naopak, väčšina z nich je kvalitatívne vyššie, než som bol ja. Len sa zmenil hokej.

Mať stabilný základ reprezentácie sa u nás dnes veľmi nedarí. Možno to robia krajiny ako napríklad Lotyšsko, lebo nemajú inú možnosť, ale u nás sa to bude meniť. 

A potom sa stane, že na kľúčových pozíciách máte hráčov, ktorí sú prvýkrát na majstrovstvách sveta. Keď budem hovoriť o obrancoch, máme tam štyroch, ktorí ešte na MS nikdy nehrali. Pre mňa to preto vôbec nie je prekvapujúce.

Vy ste zažili ako mladý hráč majstrovstvá sveta 2004 v Ostrave. Čo prežíva mladý hokejista v takej kabíne?

Môžem hovoriť len za seba a myslím si, že dnes je to úplne iné. Pre mňa bolo neuveriteľné, že o rok skôr som ešte hrával českú juniorku a zrazu som bol v tíme so Zdenom Chárom, Pavlom Demitrom a Miroslavom Šatanom. A dostával som priestor na ľade.

Na ľade som sa cítil dobre, ale na začiatku som bol extrémne nervózny. Zároveň to však bolo v niečom jednoduchšie. 

Odo mňa nikto nič neočakával. Mojou úlohou bolo odohrať si svoje striedania. Nikto ma veľmi neriešil a verejnosť už vôbec nie. Ja som mohol len prekvapiť.

Dnes je to pre mladých hráčov úplne iné. Keď príde Luka Radivojevič, Maxim Štrbák alebo Viliam Kmec a hneď hrajú presilovky aj oslabenia, ten tlak je oveľa väčší. Na druhej strane im to možno ani nedáva priestor príliš nad tým rozmýšľať.

Úplne sa zmenilo aj vnímanie reprezentácie. My sme v Ostrave pred dvadsiatimi rokmi cítili obrovský záujem fanúšikov, ale ich názory sme dostali maximálne vytlačené na papieri vo forme povzbudivých správ. 

Dnes sú hráči pod neustálym tlakom sociálnych sietí a médií. V tomto to mala naša generácia jednoduchšie.

Ako môže mladým hráčom pomôcť, že dostávajú priestor v presilovkách a v dôležitých situáciách?

Myslím si, že to môže byť zásadná vec, aj keď je to krátky turnaj. Ak im to vyjde, budú to musieť potvrdzovať ďalej. Teraz je to možno pre nich pocitovo vrchol, ale žiadny úspech im automaticky nezaručí budúcnosť.

Pomôcť im to môže, ale v kariére sa na to zároveň veľmi rýchlo zabúda.

Slovensko v úvode turnaja hralo proti trom papierovo prijateľnejším súperom a tie zápasy boli miestami dosť utrápené. Čím to je, že Slovensko má s takýmito súpermi často problémy?

Možno je to aj otázka očakávaní. Myslíme si, že by sme mali dominovať a hrať ofenzívne, ale realita je trochu iná.

Aj ja som čakal, že proti Slovinsku budeme vyzerať lepšie. Slovinci však majú skúsených hráčov ako Tičar či Sabolič, ktorí už možno nie sú na vrchole, ale v kritických situáciách sú pokojní a majú obrovský prehľad.

A napríklad víťazstvo nad Nórskom som po ďalších zápasoch Severanov ocenil viac. Uvedomil som si, že to vôbec nie je slabý tím. Sú takticky aj herne veľmi vyspelí.

Rozdiel je aj v tom, ako sa tie reprezentácie skladajú. Nóri majú veľa hráčov z domácej ligy alebo zo Švédska, takže majú zaužívaný štýl hry. U nás sa reprezentácia viac poskladá z rôznych prostredí. Nehovorím, že sa na to chalani nevedia adaptovať, ale je to trochu iné.

Kvalitatívne nie sme, obzvlášť v tomto zložení, až o toľko lepší než Nóri, aby sme celý zápas dominovali.

Spomenuli ste, že v hernom štýle trénera Országha vidíte v porovnaní s Ramsayom určité zmeny. Ako by ste ich vysvetlili bežnému fanúšikovi?

Craig Ramsay chcel, aby jeho tím svojou aktivitou, korčuľovaním a tlakom nútil súpera k chybám. Chcel, aby hráči mali puk pod kontrolou, hrali aktívne a po strate puku okamžite vytvárali tlak. Mne bol tento systém veľmi blízky. 

Napríklad útočníci v jeho systéme prakticky necúvali. Chcel, aby korčuľovali stále dopredu, či už do útoku alebo pri návrate.

Bolo to atraktívne a podľa mňa aj veľmi dobré pre rozvoj hráčov. Myslím si, že týmto spôsobom viete zvýšiť individuálnu kvalitu hráčov.

Otázka je, či je to na takomto turnaji udržateľné, keď nemáte dostatok talentu na to, aby ste si puk držali bez problémov.

Vlado Országh hrá modernejší defenzívny systém. Viac sa šetria sily, mužstvo hrá kompaktnejšie a čaká na chybu súpera. Útočníci môžu cúvať, stredné pásmo je zaplnené a súper sa cez neho ťažko dostáva.

Je to veľmi efektívny systém, ale hráči musia mať cit, hokejové IQ a dobre chápať systém, pretože jedna chyba môže všetko rozbiť.

Pri Ramsaym viac vynikali individuality, pri Országhovi sa výkon viac zlieva do tímového konceptu a veľkú rolu hrajú presilovky a oslabenia.

Najväčší rozdiel vidím v bránení stredného pásma. To je podľa mňa kľúčová zóna v hokeji.

Tento štýl bol kedysi v Európe vnímaný ako antihokejový. Pamätám si, že vo Švédsku to nechcel nikto hrať. Potom však s tým začali byť úspešní Fíni či Tampa Bay v NHL a zrazu sa to stalo trendom. Hokej má svoje módy a trendy, ktoré sa vracajú.

Myslím si však, že tento trend vznikol aj preto, že hokej sa extrémne zrýchlil. Tréneri začali hľadať spôsob, ako ho trochu spomaliť. Výsledkom sú niektoré nudnejšie fázy zápasov, ale je to dôsledok vývoja hry.

Hovoríte, že pri Országhovom štýle hráči viac bránia a čakajú. Nemali ste v tretej tretine proti Slovinsku pocit, že tím sa až príliš stiahol a z toho napokon vznikal tlak Slovinov, ktorí nakoniec aj vyrovnali skóre? 

Aktivita tam určite chýbala. Myslím si však, že mladý tím cítil obrovskú zodpovednosť a strach zo zbytočnej chyby. 

Nemyslím si, že by to boli priame pokyny trénerov, ale v kontexte systému a toho, že tím nie je veľmi skúsený, to pre mňa nie je prekvapujúce, že sa to stalo. 

Hráte systém, ktorý vás dostane do vedenia, a potom je ťažké zrazu prepnúť do aktívneho módu.

Zároveň proti Slovinsku sa často trápime. Majú individuálne veľmi šikovných hráčov a sú ťažšie čitateľní než napríklad Nóri či Dáni.

V závere už bolo cítiť, že hráči začali váhať. To je psychológia. Zrazu rozmýšľate, nechávate súperovi viac priestoru a keď sa momentum preklopí, je veľmi ťažké to zastaviť.

Absolútne by som hráčom nevyčítal snahu. Potom to vyzerá, že mužstvo je pomalé alebo že sa im nechce, ale je to presný opak. To je čisto psychologická vec.

Na konci druhej tretiny sa momentum preklopilo na stranu Slovincov, no v prvej tretine to aj pri hre piatich proti piatim vyzeralo, akoby Slováci hrali presilovku. 

Poviem jednu svoju skúsenosť zo Švédska. Na zápas proti lídrovi tabuľky do Skelleftey sme prišli neskoro, rovno z autobusu sme naskočili na ľad. Stretnutie sme jasne vyhrali. 

Potom nám kondičný tréner povedal, že hokejisti nemôžu veľmi premýšľať. Keď nedostanú priestor rozmýšľať, funguje to lepšie. 

Aj Slováci proti Slovinsku možno začali viac premýšľať. Vlado Országh je známy tým, že dáva hráčom veľa informácií, ale s tým treba veľmi opatrne pracovať. 

Ale nám sa tu veľmi ľahko hodnotí. Ja to viem pomenovať, ale neviem, či by som bol schopný - ako tréner aj hráč - niečo s tým urobiť. 

Ktorí hráči zo slovenského tímu vás zatiaľ najviac zaujali?

Proti Slovinsku bolo vidieť, že sa na ľade veľmi dobre cítil Filip Mešár. Vyhovuje mu väčší priestor, je individuálne veľmi zdatný a technicky aj korčuliarsky výborne vybavený. Možno má náročnejšie obdobie v Severnej Amerike, ale európske klzisko mu sedí.

Rozdielový hráč je jednoznačne Kristián Pospíšil. Samozrejme, je tam aj jeho emocionálna stránka a niekedy zbytočné vylúčenia, ale presne takých hráčov potrebujete. Ukázalo sa to aj v nájazdoch. 

V obrane sa mi veľmi páči Viliam Kmec. Predtým som ho videl len v krátkych úsekoch v AHL a veľmi som ho nepoznal, ale páči sa mi jeho vyváženosť.

Zaujímavý je pre mňa aj Sebastián Čederle. Nie je veľmi nápadný, ale napríklad prihrávka na gól Martina Chromiaka proti Slovinsku bola perfektná. Ak ju nedával naslepo, tak má výborný prehľad v hre, pretože sa tam vôbec nepozrel a prihrávka prišla okamžite. Také veci dokáže veľmi málo hráčov.

A keď sa bavíme o celom turnaji, tak treba vyzdvihnúť aj Mislava Rosandiča. Má cit pre prihrávku a v každom zápase pripravil dôležité góly. Bez neho by to mohlo vyzerať inak.

Páčia sa mi aj brankári. Nie som expert na brankárov, ale pôsobia veľmi dobre.

Spomenuli ste Kmeca či Mešára, ktorí hrajú v AHL. Ako sú podľa vás hráči z tejto súťaže pripravení na medzinárodný turnaj? 

Nebolo to zámerne, že som vyzdvihoval hráčov z AHL, ale možno som ich spomenul aj preto, že sú pre mňa menej opozeraní.

Tá liga hráčov určite dobre pripraví z fyzickej aj rýchlostnej stránky. V tomto smere sú chalani pripravení výborne a možno aj lepšie než niektorí hráči z európskych líg.

Na druhej strane, herný štýl v Severnej Amerike a v Európe je stále odlišný. Nie každý top hráč AHL dokáže automaticky hrať špičkový európsky hokej a platí to aj opačne.

Pri Viliamovi Kmecovi ste spomenuli jeho vyváženosť. Čím vás zaujal ako bývalého obrancu?

Mám rád obrancov, ktorí sú schopní robiť oboje: byť zodpovední v defenzíve a zároveň kvalitne podporiť útok. To sú dnes najžiadanejší obrancovia.

Aj keď tu bola a stále je éra čisto ofenzívnych obrancov, dnes chce tréner obrancu, ktorého môže využívať vo všetkých situáciách. Ak je niekto len ofenzívny a v obrane mu nemôžete úplne veriť, je to problém.

Viliam Kmec má tú vyváženosť. Možno nie je najvýraznejší na prvý pohľad, ale keď sa na neho zameriate, veľa vecí robí správne.

Veľmi mi pripomína Martina Fehérváryho. Ten možno v NHL nehrá presilovky a možno ich nikdy hrať nebude, ale keby ten priestor dostal, som presvedčený, že by to zvládol. Presne ako kedysi Andrej Sekera v reprezentácii.

Dnes sa veľa diskutuje aj o tom, ako má vyzerať moderný obranca. Kedysi boli trendom dvojmetrové typy, potom prišli menší ofenzívni obrancovia ako Quinn Hughes či Lane Hutson. 

Ale podľa mňa musí mať obranca aj schopnosť a najmä ochotu brániť. Schopnosť sa dá vybudovať, ochota už menej.

MS vo Fribourgu sa hrajú na najširšom možnom klzisku. Ako vnímate tento fakt? 

Myslím si, že by mohli byť o zopár metrov užšie. Pridalo by to hre na atraktivite. Keď je brána bližšie, prirodzene vzniká viac šancí.

Vidíme to aj pri tímoch ako Taliansko. Ich plán je jasný, držia sa pokope a čakajú. Potom to ale trochu uberá na atraktivite.

Vidíme v zápasoch pasáže, že keď jeden tím bráni stredné pásmo a čaká, tak niekoľko sekúnd sa nič nedeje.

V minulosti boli pokusy zjednotiť veľkosti klzísk podľa rozmerov NHL. Myslíte si, že by to pridalo hokeju na pútavosti? 

Asi áno, divácky určite. Premýšľam, ako som to vnímal ja. Záležalo, v akom tíme som hral, ale lepšie sa mi hralo na širšom klzisku. 

Na druhej strane som vždy radšej, keď sa zápas skončí 6:5 než 1:0. Mám rád góly a dynamiku. A áno, myslím si, že menšie klzisko by tomu pomohlo.

V aktuálnej sezóne pôsobíte aj ako skaut švajčiarskeho tímu EV Zug. Ako ste sa k tejto práci dostali? 

Vzniklo to prirodzene. Stále sa pohybujem okrajovo pri hokeji, no musím priznať, že prechod z aktívnej kariéry je pre mňa veľmi náročný. S tým mám problém, priznávam. 

Hokej ma stále baví, no akoby som si v ňom nevedel nájsť to správne miesto, tak skúšam niečo nové. 

Posledné roky som bol na - povedzme že stážach - vo švédskom Rögle či práve v Zugu, no v kontakte s klubom som už dlhšie. 

V roku 2014 som končil v Diname Moskva a dostal som ponuku z Zugu. Nakoniec som tam nešiel, pretože som potreboval operáciu ramena a rozhodol som sa pre Švédsko. Ostal som však v kontakte s generálnym manažérom Retom Kläyom, ktorý tam je dodnes. 

Keď potreboval informácie o českých alebo slovenských hráčoch, často mi volal. Napríklad sme sa rozprávali aj o Tomášovi Tatarovi, ktorému som tiež radil, pretože v Zugu trénoval môj bývalý tréner zo Švédska. 

Postupne sme sa s klubom začali viac prepájať a vznikla z toho táto spolupráca. 

Švajčiarsko je veľmi špecifické prostredie. Trh so švajčiarskymi hráčmi je veľmi úzky a hráčov musíte podpisovať roky dopredu.

Niekedy už v septembri riešite kontrakty na ďalšie sezóny a hráči chcú dlhoročné zmluvy. Je to veľmi komplikované.

Neláka vás trénerská kariéra?

Trochu áno, ale mám pred tým veľký rešpekt. V minulosti som dostal ponuku byť asistentom trénera v juniorke Rögle, ale vtedy sa mi narodil syn a necítil som, že je správny čas.

Rád by som si to možno niekedy aj skúsil. Mám pocit, že dnešní hráči potrebujú trochu iný prístup, ktorý by mi mohol vyhovovať. Kedysi bolo normálne, že tréner povedal, ako sa veci budú robiť, a nikto sa nepýtal prečo. Dnes je generácia iná.

Na mňa vždy fungovali tréneri, ktorí mali pravidlá, ale zároveň ma brali ako partnera. To je asi smer, ktorý by ma zaujímal, ale neviem, či by to nakoniec naozaj fungovalo.

Vo Fribourgu, dejisku MS v hokeji, ste v minulosti krátko pôsobili. Ako si spomínate na tento angažmán? 

Bol som tu približne tri mesiace. Bola to tá sezóna, keď som na začiatku nezamieril do Zugu, ale odišiel som do Švédska a hrať som začal až v novembri. Po Novom roku som sa potom presunul do Fribourgu. 

Bola to zaujímavá skúsenosť, ale zároveň dosť špecifická. V porovnaní so Švédskom som mal pocit, že atmosféra v mužstve fungovala trochu inak. Bolo cítiť, že zahraniční hráči veľmi vnímajú počet legionárskych miest a riešia svoju budúcnosť v klube. 

Nehovorím, že by mali priamy vplyv na rozhodnutia vedenia, ale bolo vidieť, že mnohí, najmä chalani zo Severnej Ameriky, by tam radi zostali dlhšie a prirodzene sledovali, ako sa situácia vyvíja. 

Možno aj preto na mňa tím nepôsobil úplne jednotne. Aspoň taký som mal dojem počas toho krátkeho obdobia.

Platilo to konkrétne pre Fribourg alebo si niečo podobné vnímal aj v iných švajčiarskych kluboch?

Ťažko to zovšeobecňovať, pretože som tam bol naozaj krátko. Ale vo Fribourgu bolo zaujímavé sledovať, ako sa vytvárali menšie skupinky hráčov. 

Tí, ktorí hovorili primárne po francúzsky, držali viac spolu, rovnako hráči z nemecky hovoriacich oblastí, napríklad z okolia Zürichu. 

Bolo cítiť aj určitý rozdiel v mentalite. Neznamená to, že by medzi nimi boli problémy, ale prirodzene sa združovali podľa jazyka a prostredia, z ktorého pochádzali.

Pamätám si aj niekoľko ostrejších momentov na tréningoch. Za tie tri mesiace som možno trikrát videl normálnu bitku medzi spoluhráčmi, čo nie je úplne bežné. 

Zhodou okolností v tom často figurovali hráči z rôznych jazykových skupín, ale nemyslím si, že to bolo priamo príčinou konfliktov. Skôr to tak jednoducho vychádzalo.

Nebolo to nič systematické, len som si to všimol. Každopádne bolo zaujímavé sledovať fungovanie tímu aj z tejto stránky.

Teraz, keď som sa sem vrátil, bolo zaujímavé vidieť, ako krásne prerobili štadión. Keď som tam pôsobil ja, vyzeral úplne inak. Dnes je to naozaj moderná aréna.

Aj hokejová atmosféra je tu asi výnimočná. Mesto má približne 38-tisíc obyvateľov, ale na oslavách titulu bolo vraj až 80-tisíc ľudí. To už je prakticky celý región. Je vidieť, že hokejom tu naozaj žijú.

Presne tak. To je niečo, čo človeka zaujme na prvý pohľad. Hokej tu má obrovské postavenie a fanúšikovia klubom naozaj žijú. Práve preto je Fribourg veľmi špecifické a hokejové mesto.

Na MS ste v pozícii televízneho experta stanice Joj Šport. Aká je pre vás táto skúsenosť? 

Keď som to robil prvýkrát, pripadalo mi to jednoduché. Povedal som si svoj názor a hotovo. Dnes to vnímam inak. Keď komunikujem s kolegami či hráčmi a viac sa do toho ponáram, uvedomujem si, aké je to náročné.

V štúdiu sa cítim dobre, ale komentovanie zápasu je veľmi ťažké. Oveľa viac si vážim prácu komentátorov a expertov. 

Stále však platí, že najjednoduchšie je hokej hrať. Trénovať alebo komentovať je podľa mňa ťažšie.

Zahráte si teraz ešte niekedy hokej na partičke? 

Málo, veľmi málo. Tušil som to však, už keď som hral. V čase aktívnej kariéry som nemal rád voľnejšie dni alebo keď nebol na ľade tréner. Nebola tam intenzita a to mi chýbalo. 

To isté zažívam aj na partičke a neviem, ako sa k tomu postaviť. Sú tam veľmi súťaživí chalani, potom niektorí, čo si prídu iba zahrať. Neviem nájsť ten balans, tak radšej skúšam iné športy.

Pozrite si kompletný program šampionátu, výsledky a tabuľky.