Keď v roku 1980 americkí hokejisti, prevažne hráči z univerzitných tímov, zdolali v Lake Placid veľkého favorita zo Sovietskeho zväzu a získali olympijské zlato, vošiel tento moment do histórie ako Miracle On Ice - Zázrak na ľade.
Američania však majú aj Miracle On Grass, Zázrak na tráve. Odohral sa o tridsať rokov skôr ako ten ľadový v brazílskom Belo Horizonte a mnohí ho považujú dodnes za najväčšiu senzáciu v histórii majstrovstiev sveta vo futbale.
Králi prišli na svoju korunováciu
Anglicko, považované za kolísku futbalu, tri predvojnové majstrovstvá sveta ignorovalo. V roku 1928 britské futbalové asociácie vystúpili z Medzinárodnej futbalovej federácie pre spor o finančnú kompenzáciu pre amatérskych hráčov, ktorú FIFA povolila.
Napriek tomu dostali Angličania pozvánku zúčastniť sa na MS 1930 aj 1934 a v roku 1938 im dokonca ponúkli, aby na turnaji zaujali miesto Rakúsko, ktoré už neexistovalo, lebo ho anektovala Hitlerova Tretia ríša.
Angličania odmietli. Aj z pocitu akejsi nadradenosti. Na ostrovoch panoval názor, že Anglicko je vo futbale také dominantné, že sa nepotrebuje konfrontovať so zvyškom sveta.
Príchod Angličanov na MS 1950, prvé po druhej svetovej vojne, preto vzbudzoval veľké očakávania.
Ešte väčšie azda v Brazílii, kde sa šampionát uskutočnil, než v Anglicku. Králi futbalu pricestovali na svoju korunováciu.
Do Južnej Ameriky priviezol Albión výber na čele so Stanleym Matthewsom, futbalovou ikonou s prezývkou Čarodejník.
V tíme bol aj jeho spoluhráč z Blackpoolu Stan Mortensen, ďalší vynikajúci útočník z Prestonu North End Tom Finney (neskôr dvakrát Futbalista roka v Anglicku), legenda Portsmouthu Jimmy Dickinson alebo obranca s výborným prehľadom Alf Ramsey prezývaný Generál.
Vo svojom prvom zápase na turnaji Angličania zdolali Čile 2:0 a Američania prehrali so Španielmi 1:3, keď ešte do 81. minúty viedli.
Anglický tím mal v povojnovej ére bilanciu 23 víťazstiev (o. i. 8:2 nad Holandskom, 10:0 nad Portugalskom, či 9:2 nad Írskom), 3 remízy a 4 prehry.
Američania svojich posledných sedem zápasov pred MS prehrali. Britská tlač sa o súperovi anglických futbalistov vyjadrovala s dešpektom. Belfast Telegram ho charakterizoval ako „bandu beznádejných prípadov z mnohých krajín“, čím naznačoval, že mužstvo USA tvoria prevažne prisťahovalci.
Daily Express napísal, že Američania by museli ísť do zápasu s náskokom 3:0, aby mali šancu na solídny výsledok. Aj tréner tímu USA Bill Jeffrey (rodák z Edinburghu) bol veľmi skeptický.
„Nemáme žiadnu šancu,“ vravel pred zápasom reportérom a svojich zverencov prirovnal k ovciam pripraveným na porážku.
Brankára označili za hrobára
Futbal nebol v Spojených štátoch amerických nikdy taký populárny, ako bejzbal, americký futbal, či basketbal. Vnímali ho ako šport pre imigrantov, ktorý hrajú prevažne imigranti.
Keď sa blížili MS 1950, Americká futbalová asociácia mala podľa športového historika Stevea Holroyda iba jedného stáleho zamestnanca.
Mal náročnú úlohu - zostaviť reprezentačný tím, ktorý bude súťažiť proti futbalovým veľmociam z Európy a Južnej Ameriky.
Väčšina hráčov amerického tímu sa nikdy predtým nestretla, s výnimkou štyroch futbalistov zo St. Louis. Na šampionát sa USA prebojovali zo severoamerickej kvalifikácie, ktorú ovládlo Mexiko. Američania skončili na druhom postupovom mieste pred Kubou (vonku 1:1, doma 5:2).
Väčšina hráčov amerického tímu sa nikdy predtým nestretla, s výnimkou štyroch futbalistov zo St. Louis. Na šampionát vybrali tých, ktorí boli ochotní cestovať. „Brali to ako zábavu, formu dovolenky,“ vysvetľoval Holroyd pre CNN. Americkí futbalisti boli poloprofesionáli alebo amatéri.
Brankár Frank Borghi pracoval v civilnom živote ako vodič pohrebného auta v rodinnom pohrebnom ústave v St. Louis (britská tlač ho posmešne nazvala hrobárom).
Obranca Charlie Colombo pracoval ako vedúci smeny v spoločnosti Swift and Company, ktorá bola v tom čase najväčším spracovateľom mäsa v USA.
Stedopoliar Walter Bahr učil na strednej škole, útočník Gino Pariani bol robotník v nákladnom prístave. V tíme boli aj dvaja poštári, ďalší hráč si zarábal v mlyne.
Americký tím pred zápasom proti Angličanom na MS 1950. V hornom rade zľava manažér Chubby Lyons, Joe Maca, Charlie Colombo, Frank Borghi, Harry Keough, Walter Bahr, tréner Bill Jeffrey; (dolný rad) Frank Wallace, Ed McIlvenny, Gino Pariani, Joe Gaetjens, John Souza, Ed Souza.
(Autor: REUTERS)
Hoci niektoré britské noviny zveličovali a tvrdili, že americký tím je zložený s prisťahovalcov zo všetkých kútov sveta, v skutočnosti sa mimo USA narodili iba traja futbalisti - Joe Maca v Belgicku, Joe Gaetjens na Haiti a Ed McIlvenny v Škótsku.
To bol aj dôvod, prečo z neho spravili v zápase proti Angličanom kapitána.
Matthews ďakoval hviezdam
Zápas v Belo Horizonte sledovalo vyše desaťtisíc divákov, veľká väčšina z nich drukovala outsiderovi. Angličanom chýbal Stanley Matthews.
Legendárny futbalista vynechal prvý zápas proti Čile, keďže bol ako na propagačnej misii v Kanade, ale po 28 hodinovom lete sa pridal k mužstvu pred súbojom proti USA. Napriek tomu nehral.
Podľa niektorých zdrojov ho Angličania šetrili na ťažšie zápasy. Ďalšie pramene uvádzajú, že tréner Winterbottom ho chcel postaviť, ale o základnej jedenástke rozhodoval iný muž - Arthur Drewry.
Tento obchodník s rybami a minimálnymi skúsenosťami s futbalovým koučingom zastával v anglickom tíme pozíciu tzv. selektora, čiže človeka, ktorý mal na starosti výber hráčov. „Víťazná zostava sa nemení,“ znela jeho zásada, ktorá posadila Matthewsa na tribúnu.
„Bolo to ako nechať na striedačke vojvodu z Wellingtonu pred bitkou pri Waterloo,“ napísal s odstupom rokov anglický športový historik Norman Giller.
Angličania mali od začiatku obrovskú prevahu a lopta permanentne lietala k americkej bránke. Dovedna jedenásťkrát (!) sa odrazila od jej konštrukcie, viacero skvelých zákrokov vytiahol brankár Frank Borghi.
Brankár Frank Borghi zasahuje. (Autor: US SOCCER HALL OF FAME)
V tom čase 25-ročný rodák zo St. Louis sa chcel pôvodne stať profesionálnym hráčom bejzbalu a futbal hrával iba mimo sezóny, aby sa udržiaval vo forme.
Po návrate z druhej svetovej vojny, kde slúžil v americkej armáda ako zdravotník, sa rozhodol venovať už len futbalu. Keďže mal mizernú kopaciu techniku, našiel si miesto v bránke. Pri rozohrávke nevykopával loptu, ale ju zakaždým vyhodil.
Rozhodujúci moment prišiel v 38. minúte. Bahrov vysoký center trafil Gaetjensa - snažiaceho sa uhnúť - do zátylku a lopta skončila za chrbtom prekvapeného brankára Williamsa.
Poslednú veľkú šancu mali Angličania zopár minút pred koncom. Priamy kop Alfa Ramseyho však zneškodnil Borghi a anglický útočník, ktorý inak nedával počas zápasu najavo svoje emócie, iba zúfalo vystrel ruky a zamieril pohľadom do neba.
Po záverečnom hvizde talianskeho rozhodcu Generosa Dattila nadšení brazílski fanúšikovia odniesli strelca gólu Joea Gaetjensa z ihriska na pleciach.
Stanley Matthews po rokoch poznamenal: „Sledujúc tieto scény som ďakoval svojim šťastným hviezdam, že som nebol toho súčasťou.“
Potupa, zmena a titul
Najväčší ohlas vzbudil senzačný výsledok v Brazílii, ktorá považovala Angličanov za veľkých súperov v boji o titul. V USA venovali víťazstvu futbalistov minimálnu pozornosť.
V Brazílii sledoval šampionát jediný americký reportér, Dent McSkimmings, ktorý poslal správu o výhre USA do redakcie St. Louis Post-Dispatch.
Denník The New York Times považoval správu o víťazstve 1:0 pôvodne za vtip, takže ju zverejnil s oneskorením.
Strelec gólu Joe Gaetjens na rukách brazílskych fanúšikov po zápase USA - Anglicko na MS 1950. (Autor: US SOCCER HALL OF FAME)
„Keď sa hráči vrátili zo šampionátu domov, na letisku ich čakali len rodiny. Človek by si pomyslel, že práve toto bol príbeh, aký by americká spoločnosť milovala.
Odvážna partia outsiderov práve porazila mužstvo, ktoré bolo uznávané ako jeden z najlepších tímov sveta, ak nie najlepší. Možno v inom vesmíre s internetom - ak by vtedy existoval - by práve tento výsledok vytiahol futbal z prisťahovaleckých štvrtí do povedomia celého národa.
Ale bez adekvátnej odozvy mal, žiaľ, nulový vplyv,“ vravel pre CNN Sport futbalový historik Steve Holroyd.
V Anglicku vnímali prehru s Američanmi ako potupu a hľadali jej príčiny. Angličania sa nedokázali vyrovnať s podmienkami v hostiteľskej krajine.
Pre väčšinu hráčov išlo o prvú cestu mimo Európy, na ktorú neboli vôbec pripravení a zažili kultúrny šok. Už presun do Brazílie bol vyčerpávajúci.
Trval 31 hodín s viacerými medzipristátiami v Paríži, Lisabone, Dakare a Recife.
Hneď po prílete zaskočili futbalistov na palube lietadla muži v maskách, ktorí postriekali pasažierov insekticídom. Bola to súčasť povinných dezinfekčných opatrení proti tropickým chorobám.
Hráči sa tiež sťažovali na nevhodnú stravu v hoteli, katastrofálne zázemie na štadiónoch, či stiesnené ihrisko v Belo Horizonte, kde sa hral zápas proti USA, ktoré nevyhovovalo ich štýlu hry s krídlami. Spomínalo sa tiež podcenenie súpera a rozoberala absencia Matthewsa.
Symbolom prehry sa stali modré dresy, v ktorých Angličania nastúpili na zápas. Neskôr sa rozšírila legenda, že si ich anglickí futbalisti už nikdy neobliekli, ale nebola to pravda.
Potupa z Belo Horizonte, ako aj ďalšie zahanbujúce prehry - s Maďarskom 3:6 vo Wembley (1953) a 1:7 v odvete v Budapešti (1954) - viedli k reorganizácii anglického futbalu, modernizácii tréningu, taktiky aj koučingu.
Jej výsledkom bol triumf Angličanov na majstrovstvách sveta 1966 na domácej pôde. Tréner, ktorý doviedol Albión k titulu, bol Alf Ramsay - člen anglickej jedenástky v zápase proti Američanom na MS 1950.
Tragický osud hrdinu
Angličania po prehre s USA na MS 1950 nestačili v poslednom zápase skupiny ani na Španielov a do finálovej fázy postúpil ich súper.
Americký tím, ktorý sa postaral o jednu z najväčších senzácií v dejinách MS, v roku 1976 uviedli do Futbalovej Siene slávy USA. Tejto pocty sa nedožil jeden z hrdinov slávneho zápasu, strelec jediného gólu Joe Gaetjens.
Po majstrovstvách sveta v Brazílii odišiel Gaetjens do Francúzska, kde krátko pôsobil v Racing Club de Paris a neskôr v druholigovom Olympique Alès.
V roku 1954 sa vrátil na Haiti, kde ho na letisku čakali tisíce ľudí. Stal sa reklamnou tvárou značiek Palmolive a Colgate, znovu hrával za Etoile Haitienne a trénoval mládež.
Na ostrove začal podnikať, oženil sa, mal deti. V roku 1957 sa prezidentom Haiti stal diktátor François Duvalier. Ním vytvorené milície Tonton Macoutes unášali a zabíjali každého, koho Duvalier považoval za hrozbu pre svoju moc.
Gaetjens sa o politiku nezaujímal, ale jeho bratia Jean-Pierre a Fred sa spojili so skupinou exulantov v Dominikánskej republike, ktorí plánovali prevrat proti Duvalierovi.
Diktátor sa 8. júla 1964 vyhlásil za „doživotného prezidenta“. Zvyšok rodiny Gaetjensovcov zo strachu pred pomstou utiekol z krajiny. Joe zostal. Myslel si, že režim sa o neho nebude zaujímať, pretože je športová osobnosť. Mýlil sa.
„Keď prišiel do práce, vrhli sa k jeho autu, priložili mu zbraň k hlave a odviezli ho na policajnú stanicu v Port-au-Prince. Jeho manželka si mohla vyzdvihnúť auto o tri či štyri dni neskôr. Od toho momentu po ňom niet žiadnej stopy,“ spomínal neskôr brat bývalého futbalistu Jean-Pierre.
Dodnes neexistuje oficiálny záznam o tom, čo sa vtedy stalo.
Fakty z MS 1950
Na turnaji sa zúčastnilo 13 tímov, v 3. skupine hrali iba tri a v 4. skupine dokonca len dva. Víťazi skupín - Brazília, Španielsko, Švédsko a Uruguaj postúpili do finálnej fázy.
Výsledky finálovej skupiny: Uruguaj - Španielsko 2:2, Brazília - Švédsko 7:1, Brazília - Španielsko 6:1, Uruguaj - Švédsko 3:2, Švédsko - Španielsko 3:1, Uruguaj - Brazília 2:1. Konečné poradie: 1. Uruguaj, 2. Brazília, 3. Švédsko, 4. Španielsko.
