Norbert Pudmerický, známa futbalová tvár v okolí Galanty, si zahral druhú ligu v Senci, s nemeckým tímom absolvoval sústredenie v Turecku a tvrdí, že donedávna po okresných trávnikoch behalo len málo rýchlejších hráčov. V rozhovore spomína aj na postupovú sezónu Veľkých Úľan, kde s futbalom začínal a dnes zimuje na 2. priečke krajskej súťaže.

Aký význam pre rozvoj vašej kariéry mali štyri ročníky v Senci?

Začínal som vo Veľkých Úľanoch. Po prípravnom zápase so Sencom ma súperov tím hneď angažoval. Od dvanástich som tu hral za všetky vekové kategórie. V poslednom ročníku som prestúpil do druhého seneckého klubu SFM, keďže vtedy FC Senec predali Dunajskej Strede. Mal som zopár vynikajúcich trénerov, ako napríklad Branislav Petrovič či Branislav Kriška. V podstate sa dá povedať, že v Senci som mal celú futbalovú školu. Myslím si, že prvé dve mládežnícke ligy vtedy boli na vysokej úrovni.

Na akej úrovni ste hrali s Veľkými Úľanmi v čase vášho prvého pôsobenia?

Keďže do áčka som sa nedostal v Senci a vo Veľkých Úľanoch vtedy mali vynikajúce mužstvo nabité skvelými hráčmi, tak som sa vrátil do tam. Vtedy sa v Úľanoch hrala V. liga, ale bola to tak silná súťaž, že v tom roku sme sa z druholigového Senca vrátili štyria a len ja ako jediný mladý hráč som hrával v základnej zostave.

Kto vás priviedol do Tomášikova? Ako sa vám tu darilo?

Začal som študovať na VŠ v Nitre a keďže som tam bol na internáte, nemohol som trénovať v Úľanoch. Prestup do Tomášikova bol riešením, keďže v Tomášikove hrávali aj Nitrančania a s nimi som vedel chodiť na tréningy. Mali sme dobré mužstvo, skvelý kolektív. Myslím, že sa mi tu celkom darilo, diváci so mnou boli spokojní.

Ako ste vnímali svoj pobyt v Čiernom Brode, kde ste skončili štvrtí v oblastných majstrovstvách?

Do Čierneho Brodu ma zlanárili s cieľom vyhrať oblastnú súťaž. 4. priečka v tabuľke bola pre nás sklamaním, keďže sme mali silné mužstvo nabité samými strelcami.

Vyskúšali ste si aj nemeckú súťaž. Čo vám dala sezóna v SV Reinheim?

Prestup do nemeckého Reinheimu bol najlepším rozhodnutím, aké som mohol urobiť. Hoci hral nižšiu súťaž, také podmienky u nás nemajú ani niektorí ligisti. Napríklad sústredenie sme mali v Turecku. Pracoval s nami vynikajúci futbalový štáb, teda po futbalovej stránke mi to dalo veľa, hlavne som si však odniesol veľa pekných spomienok.

Prečo ste sa po návrate rozhodli posilniť Horné Saliby?

Do Horných Salíb som prestúpil hlavne kvôli robote. Prezident klubu, vynikajúci človek Ronald Kontár mi zabezpečil skvelú pozíciu v jeho firme. Okrem toho som aj trénoval U13 v Salibách. Čiže som pre neho pracoval, hral a robil trénera (smiech).

Tím sa pohyboval v strede tabuľky piatej ligy, ako s odstupom času hodnotíte svoj pobyt v ňom?

V Salibách sa hralo dobre. Podmienky sme mali skvelé. Hlavne keď nás trénoval bývalý maďarský reprezentant Hannich, bolo to tam vtedy na vysokej úrovni. No počas môjho pôsobenia v tomto klube sa nám, žiaľ, nikdy nepodarilo vybojovať popredné priečky v tabuľke.

Po odchode ste hrali stále v Salibách, no tentoraz Dolných, ktoré v tom čase boli účastníkom IV. ligy. Čo ste očakávali od tohto prestupu?

Horné a Dolné Saliby sa v tom roku spojili hlavne kvôli práci s mládežou. U mužov to mali tak, že z dvoch mužstiev si vybrali tých lepších do 4. ligy, čiže do Dolných Salíb ma vlastne presunulo vedenie. Po polroku toto ich spojenie zlyhalo a vtedy sme sa vrátili do Horných Salíb.

V uplynulom ročníku ste s Veľkými Úľanmi vyhrali šiestu ligu. Čakali ste, že v novej súťaži sa stanete vicemajstrom jesene?

Keď mám byť úprimný, tak som to vôbec nečakal. Aj keď viem, že kvalitu na to jednoznačne máme, účasť na tréningoch bola úbohá a bez nej sa hrať nedá, naše umiestnenie je teda pre mňa celkom veľkým prekvapením.

Čo pokladáte za svoju silnú športový stránku?

Nikdy som nebol žiadny futbalový virtuóz, skôr by som povedal, že som vždy bol veľký srdciar a maskot v kabíne (smiech). Ale asi najsilnejšou stránkou je môj šprint. Dovolím si povedať, že do mojej tridsiatky sa na dedinách ťažko našiel rýchlejší hráč než ja.