Kto vás k futbalu priviedol a kde ste s ním začínali? Kto bol vaším detským športovým vzorom?

K futbalu ma priviedol otec a prvé futbalové kroky som robil v rodnej Choči. Už ako dvojročný som behal za loptou. Prvé tréningy som absolvoval ako 5-ročný na Calexe, kam ma zobral otcov bratranec Juraj Rosinský. Neskôr som sa presunul na ViOn, kde som prešiel všetkými kategóriami. Mojim vzorom bol môj otec a Jožko Michaľák (dnes hráč Čiernych Kľačian), za čo som im obom vďačný.

Zahrali ste si v akadémii ViOnu aj s neskoršími ligistami?

Áno, v doraste som hrával s Lukášom Pelegrínom, hráčom ViOn-u a kapitánom Pohronia, tiež Mariánom Pintérom (náš Atilla) či Romanom Žemberom, ktorý nakukol aj do reprezentácie. Pripravoval som sa aj s A-mužstvom, kde som si pripísal jeden ligový štart proti Trnave. V tomto stretnutí som odohral pár minút.

Kedysi ste pôsobili v Žitavanoch. Čo vravíte na ich súčasné výsledky Žitavian? Majú aj na vyššiu súťaž?

Iskru sledujem a jej výsledky ma tešia, hlavne bombardér Lukáš Borčin, ktorému veľmi prajem. Vyššia súťaž je obrovský skok, je rýchlejšia a agresívnejšia. Neviem povedať, či majú káder na tú súťaž, keďže hrať som ich nevidel. Na Moravecku zároveň nemáme taký výber hráčov ako na nitriansku, takže doplniť káder na vyššiu súťaž je náročné.

Ako spomínate na pôsobenie v Choči, kde ste sa po istom čase tiež vrátil na pol sezóny?

Na Choču mám len dobré spomienky, je to moja rodná obec a mrzí ma, že sa tam už futbal nehrá. Boli sme super partia, skoro všetko Chočania, takže super.

Vracal som sa tam z Lúčnice nad Žitavou, kde sa vedenie rozhodlo rozpustiť káder. Bol som hráč a neriešil som záležitosti vedenia, takže neviem, čo konkrétne sa stalo. Po jesennej časti sme sa dohodli na podmienkach a malo sa pokračovať, ale neskôr nám zavolali, že sa všetko ruší a káder sa rozpúšťa. Možno škoda, možno nie, neviem, posunul som sa inde.

Čo vám pomohlo stať sa najlepším kanonierom Čifár, kam ste následne zamieril?

Určite mužstvo, chalani mi verili, bol som trošku skúsenejší, tak som sa dostával do šancí, dostával som veľa lôpt. Tiež sme boli super partia, spomeniem Ondríka Chrena, Tomáša Fonodyho, Miška Mráza a tiež kapitána Erniho Hudika. Super chalani, rozumeli sme si a nielen s nimi, ale s každým v tíme.

Delený strelecký primát vám patril aj počas druhej stáže v Choči, hoci ste tu odohrali iba jarnú časť. Na akej pozícii sa cítite najlepšie, hrávali ste niekedy aj klasického „hroťáka“?

Ako som spomínal, na Choču som sa vrátil po pol sezóne v Lúčnici a zadarilo sa mi. Najlepšie sa cítim na poste stredného záložníka, v útoku som to momentálne skúsil napríklad v Krušovciach a zrejme bolo aj naposledy (smiech). Nie je to post pre mňa, neviem sa tam hýbať.

Kto inicioval váš transfer do Machuliniec? Čo vravíte na športové podmienky a vtedajší kolektív „Huntíka“?

Prestup inicioval trénerko Miloš Lukáč, ktorý má pozval na zimné tréningy, lebo som sa mu posťažoval, že v Iskre nemám najlepšie vzťahy s trénerom. Ponúkol mi, aby som trénoval s Machulincami a vyjadril sa, že by ma rad videl v kádri. Keďže ma v minulosti trénoval na Iskre, neváhal som ani sekundu. Miloš je skvelý tréner a dal mi veľa, osobne som za ním chodil, keď som sa chcel poradiť a navštevujem ho aj teraz, hoci už pomenej. Športové podmienky boli super, v tej dobe jedno z najkrajších ihrísk na Zlatomoravecku. A kolektív Huntíka? Asi najlepší, v akom som bol. Chalani ma prijali, hoci som bol od všetkých o dosť starší, bol som ako medvedica s mladými medvieďatami. Vytvorili sme skvelú partiu, ktorú viedol pán tréner Lukáč, a tie akcie po zápasoch, však my vieme.

Čomu Volkovce vďačia za skvelý úvod sezóny, keď v prvých siedmich kolách neprehrali ani raz?

Určite nám pomohlo vyžrebovanie, keďže sme mali ľahších súperov ako v druhej polovici súťaže, čo sa aj odzrkadlilo. Snáď sme znovu naskočili na dobrú vlnu.

Takmer v polovici zápasov jesennej časti ste obdržali gól v prvej desaťminútovke, v čom to podľa vás väzí?

Často to boli náhodné góly, občas nekoncentrovanosť. Chalani sú mladí a majú právo na chyby.

Čo stojí za triumfom Volkoviec nad Solčanmi, jedným z ašpirantov na postup?

Bojovný a obetavý výkon! Každý chcel vyhrať, už sme to potrebovali.