Aj futbalisti žijú život obyčajných ľudí s každodennými radosťami či starosťami. Tešia sa aj smútia a v tomto období prežívajú všakovaké okamihy. Príkladom rozmanitosti, herného pôstu na jednej strane a očakávania výnimočnej udalosti na strane druhej je i brankár Tomáš Jenčo, stropkovský rodák v službách prvoligového Pohronia.

Tým, že sa nehrá súťaž, by ste teoreticky mali mať viac času na kontakty s rodinou, ale je to zase limitované bezpečnostnými opatreniami a zodpovednosťou každého jednotlivca...

„Presne tak. Bývam už skoro tri roky v Lučenci, odkiaľ mám manželku. Zvykol som predtým, kým bolo všetko v poriadku,  navštevovať rodičov  v Stropkove vždy, keď sa dalo, ale teraz to nejde. Takže využívame iné moderné možnosti na komunikáciu.“

Ešte stále čakáte, či sa súťaž rozbehne, privítali by ste reštart alebo už by bolo lepšie, keby sa nepokračovalo?

„Ťažká otázka. Všetci vieme, čo sa deje, takže nám prichodí len pripravovať sa v rámci možností a opatrení najlepšie ako sa dá, a čakať, čo bude. Opatrenia prišli včas, nazdávam sa, že sa to bude zlepšovať a podľa mňa sa hrať ešte bude. Pravdaže, môj pohľad laika sa môže líšiť od pohľadu odborníkov, ktorí tomu rozumejú. Pripravujem sa s tým vedomím, že každú chvíľu príde pokyn, aby sa začalo s tréningami a treba preto robiť všetko pre to, aby človek nebol zaskočený.“

Je alternatíva, že by sa hralo bez publika. Viete si to predstaviť, absolvovali ste niekedy duel s úplne prázdnymi tribúnami?

„Nespomínam si, azda len na prípravných zápasoch bola niekedy iba hŕstka ľudí. Neviem, aké by to bolo, hoci, prirodzene, iné je, pokiaľ sú v Európe na štadiónoch desaťtisíce priaznivcov a porovnávať to s našimi podmienkami. Hoci u nás v Žiari máme útulný štadiónik, ktorý keď sa zaplní, tak je radosť na ňom hrať. Takže keby bol prázdny, bolo by to nezvyčajné.“

Aj brankár vníma podporu publika, alebo to skôr eliminuje, aby ho reakcie fanúšikov nevyviedli z koncentrácie?

„Keď hráme vonku a môj prípadný dobrý zákrok vyvolá u priaznivcov domácich inú emóciu, ako keď niečo podobné dokážem u nás. Vtedy sa nedá ubrániť zimomriavkam z reakcií nášho publika.“

Gólmani sú špecifickí v tréningovom procese, ako teraz nahrádzate absenciu streleckých pokusov spoluhráčov?

„Som obmedzený. Predtým som využíval v bydlisku ihrisko miestneho klubu, kde som sa snažil sám pomaznať sa s loptou, zakopať si do nej. Niekedy sa pritrafil ktosi z miestnych chlapcov, kto kopol loptu na bránu, ale už ani to neprichádza do úvahy, takže sa moje možnosti zase okresali. Preto sa venujem viac silovej príprave,  dynamike, odrazom a rýchlym nohám. Lopta mi však veľmi chýba a ťažko sa nahrádzajú reakcie pri streleckých pokusoch. Preto som sám zvedavý, čo tento výpadok so mnou urobí.“

Viacerí hovoria, že po dvoch týždňoch spoločnej príprav  by sa mal kolektív dostať do primeranej fazóny na súťažný zápas. Aj u ochrancu svätyne by to malo platiť?

„Veľmi ťažko sa na to odpovedá, lebo si nepamätám taký dlhý výpadok a sám som zvedavý, ako rýchle sa dostanem do brankárskej pohody. Lebo iná je nútená prestávka spôsobená zranením a táto pauza, keď som vlastne zdravý, no nemôžem zaberať naplno. Verím, že po návrate do diania telo bude nachystané a iba si pripomenie tie časy, ktoré boli ešte v normálnom období.“

Už je to viac ako desať rokov, čo ste odišli zo Stropkova. Myslíte si, že sa ešte ukážete na východe v daktorom klube?

„Je to zložité. Usadil som sa v Novohrade a moje väzby na Lučenec budú silnejšie o to viac, že v auguste čakáme prírastok do rodiny. Hoci v športe sa nikdy nevie, čo bude o mesiac alebo o pol roka a všetko je možné. Momentálne som spokojný v Pohroní, lebo  kolektív je výborný a tiež ľudia, ktorí robia futbal v tomto klube. Takže sa sústreďujem na to, aby som odviedol čo najlepšie služby v prospech tohto klubu a som takpovediac už polovičný Stredoslovák.“