Bezpochyby šlágrom uplynulého druholigového kola bolo meranie síl na popradskom štadióne, kde sa predstavili Skaličania. Hostitelia mali možnosť preskočiť Záhorákov, ale v tomto takzvanom šesťbodovom zápase sa museli zmieriť iba s bezgólovou remízou. Obe svätyne zostali teda nepoškvrnené, ale napriek tomu šancí bolo pred oboma bránami niekoľko.
Remíza iste viac mrzela Podtatrancov, ktorí si trúfali svojho rivala pokoriť. Ako to teda bolo, mali Popradčania smolu, že neobstáli naplno alebo azda i šťastie, že napokon neprehrali? – opýtali sme sa brankára FK Jána Maleca: „Asi z každého rožku trošku. Pred zápasom sme chceli plný zisk, iné nám postavenie v pelotóne ani nevelilo, ale vzhľadom na priebeh zápasu bolo dobré, že sme dosiahli aspoň na bod, hoci dva body budú chýbať, keďže sme hrali doma. Nerád to priznávam, ale pravda je taká, že aj zmierlivý výsledok bol vzhľadom na okolnosti dobrý. Hostia mali výborné mužstvo s patričnou kvalitou, vyložených šancí si vypracovali možno i viac. Nastrelili žrď aj brvno, hoci na druhej strane nemožno zabudnúť na to, že tesne pred koncom sme konštrukciu brány nastrelili aj my.“
Do prestávky to bolo spočiatku opatrnejšie, mužstvá sa oťukávali a nikto nechcel príliš rýchle odkryť karty. „Mali sme viac loptu pod kontrolou, boli sme iniciatívnejší pri hernom prejave, ale hostia mali priestor na brejky, čo aj dosť využili. Aj po zmene strán sme my viac tvorili a súper vyčkával na kontry. V tom sú silní, nebezpeční, držali stred i kraje.“ Nuž, gólmani mali naozaj šťastenu za svojím chrbtom. Najprv jeden z hosťujúcich hráčov vypálil z pomerne veľkej vzdialenosti a loptu zastavilo až brvno. „Potom prišla tutovka hostí, keď končekmi prstov som koženú vyškriabal na brvno, tá spadla na moju hlavu, odkiaľ sa odrazila na bránkovú čiaru, kde ju odpratal do bezpečia Kubo Hric. V druhom polčase mi pomohla zase žrď, keď lopta bola jemne tečovaná naším stopérom. Rozhodnutie mohlo prísť po rohovom kope, keď Pišta Holiš v skrumáži loptu tuším bedrom poslal na bránu a tá sa odrazila od žrde. Takže chýbalo málo a boli by sme sa radovali,“ dodal J. Malec, ktorý si zachytal podľa vlastných slov do sýtosti. „Mám rád takéto zápasy s napätím, emóciami, kde ide o niečo, lebo vtedy sa viem vyburcovať a dostať zo seba maximum.“ Určite je to hlavne pre gólmana lepšie ako zápas, v ktorom si môže obrazne povedané prečítať román a potom takého stuhnutého ho zaskočí nejaká zatúlaná lopta doslova z tribúny. „A potom je brankár najhorší,“ schuti sa zasmial tento skúsený ochranca popradskej svätyne.
Nuž, nie tak dávno práve vzájomná konfrontácia medzi východniarmi a Záhorákmi priniesla nechutnú kontroverziu medzi trénerom Skaličanov Jozefom Kostelníkom a domácim hrajúcim koučom Stanislavom Šestákom. Teraz sa nič rušivé a nešportové našťastie neprihodilo.
Mimochodom, uplynulé stretnutie bolo zaujímavé aj preto, že sa stretli mužstvá, ktoré vedno s Lokomotívou Košice inkasovali najmenej gólov. To teší aj brankára Popradu, ale, pravdaže, nepripisuje si na tomto fakte rozhodujúcu zásluhu. „Je to vždy vecou celého tímu, vizitka práce všetkých na ihrisku a keď niečo niekedy prejde, tak som tam na to, aby som to chytil. Pomáhame si navzájom. Nedá mi však zmieniť sa o tom, že ma mrzia zápasy, keď sme inkasovali po tri góly – vo Zvolene, kde sme absolútne vybuchli a v Trebišove. Nebyť týchto súbojov, štatistika mohla byť podstatne krajšia.“ A nejaký konkrétny zásah ste si tak trošku aj vyčítali, že ste mu nezabránili? „Bol taký, v poradí druhý v Trebišove. Po štandardke, keď lopta letela na roh päťky, som sa neodvážil vybehnúť, lebo mi svietilo slnko do očí. Bolo to zaváhanie, po ktorom sme pykali,“ priblížil jeden z fragmentov svojho počínania si Ján Malec.