Ešte pred časom sa zdalo, že o postupujúcom zo IV. ligy Sever sa rozhodne v záverečnom kole po tuhom súperení dvoch hlavných ašpirantov. Lenže po uplynulom kole sa situácia rapídne zmenila, lebo Spišské Podhradie nečakane zakoplo doma s Medzilaborcami a táto prehra spôsobila, že strata na lídra z Popradu je päťbodová. O tom, čo spôsobilo ostatnú porážku, ale aj ostatné zaváhania, sme sa zhovárali s trénerom  MŠK  Branislavom Minďášom. 

Po sérii štyroch porážok v sérii v apríli ste sa dokázali otriasť, no iste nebolo jednoduché naštartovať sériu výhier.

„Je naozaj pravda, že po štyroch prehrách v rade sa mužstvo len ťažko z toho dostávalo a navyše stále trpíme na absencie zranených kľúčových hráčov. Hlavne dlhodobý výpadok Tomáša Komaru je citeľný, hoci v uplynulom kole už nastúpil na niekoľko minút. Bola to však iba z núdze cnosť, lebo nás bolo málo,  ešte nie je natoľko fit, aby hral. Dávid Slejzák sa postupne dostal do diania, hoci stále nastupuje so sebazaprením a aj tréningový proces je uňho slabší, lenže chceme ho využívať pre jeho kvalitu a skúsenosti. Na jar sme sa museli vyrovnať aj s neúčasťou piliera obranných radov – Paľa Papcuna, najskúsenejšieho a najstaršieho obrancu, ktorý absolvoval len tri duely a naposledy sa predstavil proti Gerlachovu. Za zmienku stoja aj zranenia Davida Maliňáka, Richarda Hritza či Tomáša Ferenca. Nuž, nielen prehry, ale aj zranenia sa v istom období sypali na nás z každej strany.“

Aj tak však zarazilo, že ste naposledy na vlastnej pôde zlyhali s Medzilaborcami. Prečo?

„Vstúpili sme  štandardne  veľmi dobre, v úvodných minútach sme mali dve-tri obrovské šance. Neskôr po chybe v strede poľa prišiel brejk hostí, ktorí z prvej vážnejšej akcie skórovali. Boli sme však aktívni a vyrovnali sme. O čosi neskôr sme mali výhodu penalty, ale Tomáš Ferenc ju nezužitkoval a na dôvažok vinou menšej koncentrovanosti sme do prestávky ešte raz inkasovali. Po zmene strán síce bola snaha o zmenu skóre, ale nedostali sme sa do žiadnej možnosti. Ba čo viac, hostia mohli aj zvýšiť náskok, dva razy nebol proti nám odpískaný pokutový kop za ruku... Náš výkon bol doslova upracovaný, na lavičke boli len traja dorastenci, ktorí deň predtým odohrali celý duel vo svojej vekovej kategórii, takže ani striedaním sa nám nepodarilo hru oživiť a dosiahnuť zlomový moment. Je vidno tréningový výpadok a  chlapci to po aprílových prehrách zabalili a ťažko je ich motivovať k usilovnému tréningovému procesu. Preto sme Medzilaborce ani kondične neprevýšili, nepritlačili.“

Paradoxne ani predošlá šnúra porážok vás celkom neodstavila z boja o prvú priečku. Vyzerá to však tak, že na hráčov doľahla psychická únava z naháňačky s popradskou rezervou. Súhlasíte?

„Káder je nemierne úzky a ťarcha zápasov ležala na pleciach desiatich-jedenástich jednotlivcov. Okrem toho niektoré spomínané porážky boli smoliarske. Hlavne v Poprade či doma s Gerlachovom, kde rozhodli naše hrubé individuálne chyby. V Starej Ľubovni sme doslova vybuchli, zranil sa nám kľúčový útočník Tomáš Ferenc a pre karty stál Dárius Vandraško. Dokonca som musel nastúpiť aj  ja ako tréner, lebo nemal kto hrať. Do tretice smoliarska bola aj porážka so Soľou na neutrálnej úde v Bystrom, kedy sme boli lepším tímom a pár minút pred koncom sme spálili tutovku. Trest prišiel vo finiši duelu, keď sme inkasovali rozhodujúci gól. Toto všetko zanechalo stopy na psychike a k tomu treba prirátať aj študijné povinnosti chlapcov a výpadky  v tréningoch.“

Teoretická šanca ešte stále žije, ako ju vnímate?

„Moje ambície boli najvyššie a dovolím si tvrdiť, že taká šanca pre náš klub na postup, aká sa naskytla v tomto ročníku, možno dlho nebude. Pri lepších okolnostiach by sme sa nemuseli baviť v tomto zmysle, ale skôr Podtatranci by sa museli spoliehať na naše zakopnutie, aby nás predbehli.... Lenže šťastie praje pripraveným a my sme, žiaľ, neboli pripravení na to, aby sme súťaž vyhrali.“