Aj v druholigovom kádri Bardejova nastal v uplynulom období pohyb a niektorí hráči, čo účinkovali v jeseni, sa už na jar neobjavia v drese Partizána. Medzi nich sa zaradil aj matador Vladimír Staš. So 41-ročným borcom sa už ďalej neráta.

„Končila mi zmluva a nedohodli sme sa na obnovení novej. Pravdu povediac som už aj predpokladal, že v mojom veku druholigové účinkovanie dlhé trvanie nebude mať, hoci vlani v lete to bolo iné a nikto mi nenaznačoval, že by mal prísť koniec. Očakával som, že do konca ročníka by som mohol zostať v tíme. Je mi ľúto, že sa tak nestalo, ale treba rešpektovať rozhodnutie kompetentných,“ rozhovoril sa tento ostrieľaný futbalista. Odmietol názor, že by sa ho to nejako dotklo alebo že by bol sklamaný z tejto situácie. „Vo futbale som všeličo preskákal a takže ma len tak ľahko nič nezaskočí.“ Okamžite, ako bolo známe, že bardejovský dres si vyzliekol, prišli ponuky z niektorých klubov zo Slovenska i Poľska, ale išlo zväčša o nižšie regionálne súťaže. On však hneď vedel, kam zamieri.

„Pred pár rokmi som dal sľub predstaviteľom Šarišských Michalian, že sa tam raz vrátim a tak teraz prišiel čas na to, aby sa tak stalo. Preto sa sťahujem ako futbalista do tohto treťoligového klubu, kde som vlastne s futbalom začínal.“ Keď sme mu oznámili, že v OŠFK sa ocitne po 22 rokoch, ani tomu príliš nechcel veriť. „To je pre mňa naozaj nová informácia, ani som sa nad tým doteraz nezamýšľal.“ Takže kariéru nemieni ešte ukončiť a je možné, že ju definitívne zavŕši práve tam, kde sa začala. „Lopta je síce guľatá, ale zrejme to bude tak,“ usmial sa hráč, ktorého predstavitelia Š. Michalian lanárili už pred dvoma-tromi rokmi, ale Bardejov ho vtedy nepustil.

V Partizáne pôsobil viac ako sedem rokov a určite sa nedá vymazať z pamäti všetko to, čo v tomto klube prežil. Na čo bude najradšej spomínať? „Zažil som veľa pozitívneho, mnoho pekných chvíľ, Bardejov zostane navždy v mojom srdci. Rád budem spomínať na všetkých tých, s ktorými som prišiel do kontaktu. Či už ide o fanúšikov, funkcionárov, ale hlavne spoluhráčov alebo trénerov. Z chlapcov v šatni je ich veľa, napríklad Vlado Andraščík, Vlado Palša, Marek Seman, Slavo Kica, Fero Kundra a mnohí iní. Nerád by som na niekoho zabudol. V neposlednom rade bol som rád, že na každý zápas chodil môj otec, ktorý ma takto podporoval. Pokiaľ ide o najkrajšie obdobie, tak to bolo vtedy, keď sme postúpili do druhej najvyššej súťaže pod vedením pána trénera Komanického. Avšak aj v ostatných rokoch to išlo a futbalu sa darilo, hrali sme o popredné priečky a predvádzali ľúbivý futbal, čo bola aj zásluha trénerov – Mikuláša Komanického, Jožka Kukulského a Rasťa Kicu.“ Nadhodili sme, že akurát lanská jeseň nebola celkom ideálna... „Veľa hráčov odišlo, prišiel nový tréner a tak potrvá, kým sa mladí s tým zžijú. Lenže majú šancu, aby dozreli a ukázali sa, dokázali sa presadiť,“ prezradil hráč, ktorý sa už teší na ďalšiu hráčsku kapitolu vo svojej bohatej futbalovej knihe.