Skúsenosti, ale hlavne pevné postoje mu dláždili futbalovú cestu, po ktorej sa už pred rokmi dostal k bráne uznania. Získal si úctu i vážnosť, a tak nech sa už desaťročia menilo vedenie Východoslovenského futbalového zväzu z akýchkoľvek dôvodov, on zostal na svojej stoličke ako prikovaný. Aj to svedčí o tom, že predseda ŠTK VsFZ Ing. Štefan Olšavský - medzi kamarátmi obľúbený Pištinko - je odborníkom a zásadovým mužom na pravom mieste. Preto môže s dobrým pocitom v sobotu 19.decembra osláviť svoju krásnu jubilejnú sedemdesiatku znalec noriem, ktoré ovláda dokonale, ako málokto.
Rodák z Demjaty sa nestal odborníkom náhodne. Futbal mal totiž už od mlada rád. Najskôr ako aktívny hráč, ktorý dokonca v drese Lokomotívy klopal na ligové brány. Ako často hovorí, najväčší pokrok v Čermeli urobil za čias skvelého človeka a trénera Milana Moravca. Po ňom prišiel Michal Baránek, ktorý ho postavil pred hotovú vec: Futbal, alebo škola! A tak budúci inžinier v snahe mať v rukách chlieb a istotu sa rozhodol dokončiť vysokoškolské štúdium. Tento krok neľutuje. Hoci to bolo veľmi dávno, spomenie si na to neraz aj teraz. Dokonca mladším kolegom, či známym, rád ukáže i článok zo zožltnutého košického Večera, keď ho na halovom turnaji v metropole východu vyhlásili v drese ligovej Lokomotívy Košice za najlepšieho hráča turnaja. Dokonca v ligovom ročníku 1971/72 bol v tomto šíršom kádri A mužstva: Flešár, S. Seman - Ištók, Slosiarik, M. Urban, J. Suchánek, Knap, G. Farkaš, Fecko, Móder, Jacko, Olšavský, Mantič, Józsa, Ujhely, Ondrášek a Marchevský. Guľatú potom naháňal ešte nejaký čas aj v Dubnici, ale po návrate na východ sa popri zamestnaní vo VSŽ oddal sa zväzovej práci. Už vyše štvrťstoročie je Pišta na Alejovej ulici v Košiciach predsedom kľúčovej, športovo-technickej komisie Východoslovenského futbalového zväzu. Udržať si takéto postavenie nie je jednoduché, ale – ako vidieť – nie nemožné. On si totiž vedel pre každú súťaž vybrať ochotných a spoľahlivých spolupracovníkov. Sám dokonale ovláda normy, preto ho neprekvapia ani spletité situácie, ba ani dribling niektorých klubových funkcionárov, ktorí by chceli svojich predstavených nachytať na hruškách. Lenže pri Pištovi už roky na to nemajú šancu, lebo meter na ŠTK má u neho vždy rovných sto centimetrov. Aj preto, keď pri lámaní chleba prijali niektorí funkcionári klubov jeho rozhodnutia s nevďakom, ba sa aj odvolali, ukázalo sa, že neprávom, lebo nešliapať po normách, znamená víťaziť.
Bolo by chybou, keby človek s takýmito vedomosťami a postojmi nevyužil svoje schopnosti ako delegát a úrovní SFZ. Keďže v rámci regiónu plnil svoje povinnosti na jednotku, stal sa neskôr delegátom SFZ aj v najvyššej súťaži. Aj tam postupne uplatnil svoje kvality. Neraz dostal nomináciu na rizikové stretnutia do Trnavy, na Tehelné pole, Žitný ostrov, či tam, kde boli obavy o nerušený priebeh stretnutia. Nikde za jeho prítomnosti nevzbĺkli plamene, vášne, lebo všade odviedol kus dobrej roboty, s ktorou boli spokojní napokon všetci. Preto pri bilancovaním svojich siedmich životných krížikov Pišta môže povedať, že popri každodennom civilnom zamestnaní na futbalovom poli urobil naozaj veľa dobrého, čo si treba ctiť a vážiť. Nehovoriac, že táto hra takýchto oddaných a zapálených ľudí veľmi potrebuje.
Náš oslávenec patrí jednoznačne medzi nich. Je veľmi dobré, že ho máme! Aj preto mu ako funkcionári VsFZ, tak i mnohí priaznivci a znalci z futbalového hnutia želajú pevné zdravie, aby čo najdlhšie vydržal so svojím zápalom, ktorý s jeho prácou bol vždy ozdobou futbalu.