Medzi hráčov, ktorí pútali pozornosť v jesennej časti III. ligy, patril  jednoznačne aj Róbert Zeher . Futbalista Kalše nastrieľal jedenásť gólov a oprášil tak svoju výbornú bilanciu spred pár rokov, keď ešte účinkoval v Krásnej a stal sa vtedy najlepším kanonierom súťaže. O svojich pocitoch sprevádzajúcich pôsobenie v najvyššej regionálnej súťaži sa ochotne rozhovoril.

Máte za sebou „bláznivý“ rok poznačený pandémiou. Neuvažovali ste, že vzhľadom na neistotu s pokračovaním zápolení a nútenými pauzami to už zabalíte?

„Je to na nervy, to je pravda, lebo naštartovať sa znovu a znovu nie je jednoduché, ale každý človek to mal ťažké. Avšak zatiaľ sa to dalo zvládnuť, takže neuvažoval som o tom, že by som skončil. Navyše mi to celkom išlo a aj kolektívu sa začalo po úvodných kolách dariť.“

Máte 35 rokov, myslíte si, že Kalša bude však konečná stanica?

„Nepozerám dopredu, hoci môj koniec nemusí byť tak ďaleko.  Isté je, že som spokojný, máme výbornú partiu, všetko klape a neuvažujem nad tým, že by som odchádzal niekde inde.“

Ako vnímate svoje zásahy?

„Nenaháňam sa za nimi, ale rád ich strieľam.“

V tíme máte výrazného konkurenta v koncovke – Štefana Majerníka. Už ste uzatvorili medzi sebou aj nejakú stávku, kto bude lepší?

„Nie. Ja  mu to želám aj preto, že viacero šancí mu nevyšlo. V priebehu jesene sme   si obmenili posty, ja som išiel na ľavú zálohu, on  na hrot a v závere mu to padalo. A kto vyhrá tieto naše strelecké preteky? Je to jedno, hlavná vec, aby to prinášalo osoh tímu.“

S futbalom ste pochodili mnoho štácií, na Slovensku i v cudzine. Z čoho hráč vášho rangu momentálne ťaží najviac?

„Celkove v tíme je nás viac mladších ročníkov... Skúsenosti sa prejavujú v myslení, taktickej zrelosti. Už toľko toho nenabeháme, ale o to viac záleží na tom, aby sme vedeli, kam sa máme postaviť a kedy si vypýtať loptu. Je to o rozumnom futbalovom uvažovaní.“

S pribúdajúcimi rokmi prevláda väčšia radosť z dosiahnutého gólu?

„ Od malička ma to bavilo, však som bol zväčša útočník, mám to v sebe zafixované. Takže stále ma teší rovnako, keď skórujem.“

Vaša strelecká parketa sa postupne zmenila?

„Nezmenila sa. Dávam góly zvnútra šestnástky aj spoza nej.  Oboma nohami, sem-tam i hlavou. Možno teraz však niektoré situácie riešim pokojnejšie ako kedysi.“

Vnímate dostatočný rešpekt u mladších?

„Zmenilo sa to odvtedy, keď ja som bol mladý futbalista. Mal som šestnásť a keď som prišiel do šatne áčka, tak polovici mužstva som vykal. Však tam boli takí borci ako Jaro Sovič či Maťo Obšitník. Voči nim som si nedovolil ani na tréningu tvrdšie zachádzať... Momentálne to už nie je také, ale neriešim to, nemám s tým problém a pokiaľ ide o súperov, nedomnievam, sa, že by sa nejako zaoberali tým, proti komu nastúpia. Každý hrá za seba a nevníma, kto je starší. Kto sa chce presadiť, musí tvrdosť prijať aj ju rozdať.“

Dá sa tlak v aktuálnej súťaži porovnať s tým, čo ste zažívali kedysi?

„Je podstatne menší, minimálny, však nejde o život... V nižších súťažiach si akurát vypočujete viac nadávok a pokiaľ vám niečo nevyjde, tak aj viac posmeškov. Ľudí je na štadiónoch menej a každý výkrik viac počuť.“