Mnoho východoslovenských futbalistov pôsobí v stredoslovenskom prvoligovom tíme z Podbrezovej. Donedávna tam bol dokonca východniar aj tréner, ale Marek Fabuľa po sérii nepresvedčivých výsledkov predčasne skončil. Horehronci, ktorí boli prekvapením jesene, sa v ostatnom čase herne uchytili. Tri razy po sebe neprehrali a dva razy vyhrali, preto stále poškuľujú po účasti v európskej klubovej súťaži.
Naposledy sa kolektív ŽP Šport predstavil v popradskom NTC v súperení s Tatranom Prešov, pričom skazu posledného dokonal matador v tíme hostí – Miroslav Viazanko. Tento 35-ročný borec je príkladom v tom, ako sa obetovať pre futbal a neraz vyzvŕtal podstatne mladších protihráčov, ktorí niekedy nestačili naňho ani rýchlostne. A to je veru paradox. Nie div, že mal aj veľké šance a dokázal jednu zužitkovať i na gól. „Tatran hrá jednoducho, tvrdo, ale na to sme sa pripravili a za celý zápas sme domácich nepustili do vážnejšej akcie,“ komentoval tento duel odchovanec zelenobieleho dresu, ktorý sa cez pôsobenie v FC VSS Košice dostal na stredné Slovensko. Aj tam patrí k oporám. „Prirodzene, hoci krízu sme zažehnali, stále nemáme miestenku istú, aby sme si zahrali medzinárodné zápolenia. Bude to poriadna naháňačka s Ružomberkom. Liptákov hostíme v predposlednom kole a môže to byť zápas, ktorý by mohol rozhodnúť o tom, kto z koho.“ Pravdaže, nedala sa obísť ani otázka oživenia hry Podbrezovčanov. Bola za tým výmena trénera? „Ťažko povedať, či toto bol impulz k tomu, že sa nám začalo dariť. Možno by lepšie výsledky prišli tak či tak. Napokon sme to zlomili proti Zlatým Moravciam-Vrábľom. Sila v šatni bola predtým aj teraz, možno sme si však znovu naklonili športové šťastie na našu stranu. Tešia nás body, ale ideme ďalej, nič je ukončené, možná účasť v Európskej lige je však lákavá a obrovská motivácia. Tešíme sa na záver ročníka, lebo máme pred sebou zaujímavé duely,“ pripomenul skúsený ofenzívny futbalista, ktorý mal aj smolu, lebo raz mu v radosti zabránil brankára Talian, druhý raz zase Dzurík stojaci na bránkovej čiare. Do tretice už ale poslal loptu do siete.
Zavše to tak býva, že hráč, ktorý obliekal dres jedného tímu, neskôr ako súper dokáže zarmútiť práve svoj bývalý klub. Odvtedy, čo Viazanko odišiel zo Šariša, už uplynulo mnoho rokov a proti Šarišanom nastúpil niekoľkokrát ako protihráč. Berie teda tieto merania síl stále nejako špecifickejšie, emotívnejšie? Je to preňho stále poriadna výzva ukázať sa? „Už to nie je také, ako kedysi, keď bolo v Prešove takpovediac neprajnejšie prostredie. Momentálne som trošku aj sklamaný z toho, že Tatran nemá také postavenie, ako pred časom. Mám pocit, že... Neviem, ako to presnejšie povedať, jednoducho som sklamaný trošku z toho, ako to tam funguje.“ Hoci je už dávnejšie na druhej strane barikády, stále niečo k najstaršiemu slovenskému klubu cíti. „Je to prirodzené, však som v Prešove vyrastal, mám tam veľa známych a tomuto klubu fandím. Žiaľ, sú aj také momenty, keď sa každý klub potrebuje nadýchnuť a možno práve toto je také obdobie pre Tatran,“ dodal Miroslav Viazanko. Nuž, jeho názor nie je ojedinelý, viacerí bývalí hráči aj po odchode do iných celkov nepretrhli pupočnú šnúru, ktorá ich spájala s Tatranom a unisono sú sklamaní z toho, v akom postavení a v akej situácii sa tento klub nachádza v ostatných mesiacoch.