Určite pre mnohých bolo nečakaným rozhodnutie Štefana Zošáka ukončiť aktívnu kariéru. Kapitán popradských druholigistov zarmútil fanúšikov,  funkcionárov klubu aj realizačný tím či spoluhráčov.  O dôvodoch, ktoré viedli k tomuto radikálnemu kroku, sme s týmto skúseným futbalistom hovorili.

Odštartovali ste zimnú prípravu, ale potom ste povedali: Koniec! Prečo?

„ Už skôr som toto rozhodnutie nosil v hlave, ale po dvoch týždňoch prípravy som to oznámil. Bolo viac dôvodov, prečo som to takto urobil, pričom jeden bol vážny. Neboli v tom zdravotné problémy ani výkonnostné. Už som nevidel rozdiel, či to oznámim teraz alebo  o rok. Budem mať 36 rokov, takže nech idú do popredia mladí.“

Môžete nejako konkretizovať svoje pohnútky?

„To by som nateraz nechcel špecifikovať.“

Určite vás najviac lámal, aby ste zostali, Stano Šesták...

„Pozná ma dlho a vie, že keď sa raz rozhodnem, tak si za tým stojím. Chcel ma prehovoriť, no začiatku debaty som ho zastavil s tým, že to nemá význam, lebo som nadobro rozhodnutý. Vedel, že je to nemenné a nemá význam prehovárať ma...“

Údajne ste dostali zaujímavú ponuku zostať pri športe, ale v inej pozícii. Je to tak?

„Je to pravda, teraz sa na tom pracuje. Nechcel by som to však konkretizovať, kým to nebude jasné. Ide o futbal a keďže odmalička som bol v kontakte s týmto športom, rád by som pri lopte pokračoval aj v ďalšej kariére.“

Zostanete v štruktúre popradského klubu?

„Nie, so žiadnym klubom to nemá nič spoločné.“

Čo bolo najťažšie, keď ste dospeli k finálnemu verdiktu?

„Po jeseni som sa nad tým vážne zamýšľal. Určite nebolo jednoduché predstaviť si, že opustím šatňu, partiu, kolektív hráčov a všetkých ľudí okolo futbalu v Poprade. Celý život som bol zvyknutý pracovať v kolektíve, s chlapcami. Navyše v ostatných sezónach sme vytvorili výborný kolektív pod Tatrami a preto takáto partia sa neľahko  opúšťala. Oznámiť to spoluhráčom nebolo vôbec ľahké...“

Budete v kontakte s tímom?

„Určite, rád sa prídem pozrieť na  zápasy, rád sa s chlapcami pozhováram. Rozhodne im budem mocne stískať palce, aby im to klapalo.“

Na ktoré obdobie svojej bohatej kariéry budete navždy spomínať?

„Bolo toho veľa, v každom klube sa vyskytli plusy aj mínusy. Nedá sa vypichnúť nejaká sezóna, lebo boli úseky, keď sme hrali o titul, keď sme sa stali majstrom, účinkovali sme v Lige majstrov, v pohárovej Európe. Na druhej strane hral som aj o záchranu, a nie raz, ale i to ma posilnilo a posunulo ďalej. Treba vždy veriť, že bude lepšie a lepšie, nepoddávať sa horším skutočnostiam. Tak je to v živote i športe.“

Získali ste k nejakému klubu nadštandardný, takpovediac citový vzťah?

„Takým klubom je Ružomberok. Tu som si našiel priateľku, s ktorou vychovávame syna, bývam v tomto meste, poznám prostredie, okolie, ktoré je nádherné. Aj k žilinskému futbalu ma viaže silné puto, lebo tam som si zahral Ligu majstrov. Zaujímavé bolo aj zahraničné angažmán v Karagande a mnoho iných úsekov mojej kariéry.“