Ján Mucha je už teraz futbalová brankárska legenda. A je dobré, že účinkuje v najvyššej domácej súťaži, lebo divák potrebuje osobnosti, aby mal motiváciu prísť na štadióny. Iste mnohí, čo sa ukázali na tribúnach NTC v Poprade v jarnej ouvertúre Prešova so Slovanom, boli zvedaví i na to, ako si tento ostrieľaný gólman bude počínať. Nuž, udržal si čisté konto, hoci veľa práce nemal (dosť mu to uľahčili protihráči svojou nepresnosťou v koncovke), ale svoje miesto si zastal na sto percent.

„Prvý polčas bol dosť zlý z našej strany. Prešov bol agresívny, snažil sa behať, hrať na kontry. V šatni cez pauzu sme si povedali pár ostrých slov  a po zmene strán sme boli koncentrovanejší, agresívnejší. Snažili sme sa napádať súpera po strate lopty a to nám prinieslo úspech. Výhru sme si za hru v druhom polčase zaslúžili, mali sme šance, hoci domáci si tiež vytvorili nebezpečné situácie a keby to lepšie zakončovali, mali by sme to podstatne ťažšie. Niekedy to pred mojou bránou horelo, urobili sme aj chyby, štandardky sme nejako extra nebránili. Tatran sa sústredil na brejky, v nich je silný a aj doma v predošlom vzájomnom zápase sme takto inkasovali. Vedeli sme o tom už pred zápasom, potrebujeme sa v tomto smere zlepšiť,“ komentoval priebeh duelu tento ochranca svätyne. Na otázku jedného z novinárov smerujúcu k zaváhaniu Žiliny i Podbrezovej v prvom tohtoročnom kole a k tomu, že všetko je otvorené, zaujal realistický postoj: „My sme tak ďaleko, že by som sa o tom ani nebavil, bodová strata je dosť výrazná. My musíme hrať svoje, snažiť sa. Sme viac menej bez nejakého tlaku, treba vyhrávať, nemá zmysel myslieť na iné výsledky. A či máme šancu zamiešať karty vpredu? To by musela Žilina prehrať ďalšie  zápasy. Má jednoznačný náskok, niet o čom veľmi debatovať.“

Keď sa J. Mucha vrátil pred časom po desiatich rokoch na Slovensko a zakotvil v Slovane, kde podpísal viacročný kontrakt, niektorí sa čudovali, ale on vedel, prečo to robí, hoci mal na stole aj zaujímavejšie ponuky z cudziny. Prežil päť rokov v Poľsku, tri v Anglicku a dva v Rusku. Zrejme si povedal, že kočovného života, ktorý je vyčerpávajúci, stačilo. „Či som si zvykol pri Dunaji? Chodím celú kariéru po svete, kde ťa osud zaveje, tam treba žiť, hrať, pracovať. Ja mám východ rád, žije mi tam rodina, však aj otec bol dnes na zápase, krstný otec tiež, ale teraz  si robím svoju robotu v hlavnom meste a som spokojný,“ prezradil rodák z Belej nad Cirochou, ktorý predtým obliekal dresy Humenného, Interu Bratislava, MŠK Žilina, Legie Varšava, Evertonu, Samary aj Arsenalu Tula. Mimochodom, hoci pochodil naozaj veľa štadiónov a veľa krajín, v popradskom NTC chytal po prvý raz. „Ihrisko bolo fajn, klobúk dolu, bolo naozaj kvalitne pripravené a podmienky boli vskutku dobré.“ Nasmerovali sme naňho otázku, kedy sa prípadne objaví v bráne nejakého klubu z východného Slovenska?  „Dobrá otázka,“ usmial sa a pokračoval: „Tunajšie kluby musia byť najprv v prvej lige. Chýbajú určite Košice a dúfam, že Prešov v budúcnosti nájde tiež viac financií na to, aby mohol byť solídnym partnerom. Bol by som rád, keby niekdajšie silné bašty zohnali naozaj dostatok prostriedkov, lebo bez nich sa nedá robiť kvalitný futbal,“ naznačil trefne Ján Mucha. Boli sme zvedaví, aká motivácia ho ženie stále  dopredu. „Snažím sa robiť maximum, futbal ma baví, som rád s chlapcami v tíme a dúfam, že moja kariéra bude ešte dlhá. Je veľa vecí, ktoré ma motivujú a navyše keď skončím s aktívnym futbalom, chcel by som pri ňom zostať a zlepšiť to, čo u nás nie je. Cítim sa dobre a verím, že zdravie ma ešte mnoho rokov podrží, aby som mohol byť v bráne,“ dodal Ján Mucha.