Niekedy sa podarí aj celkom z nižších súťaží uloviť veľkú rybu. To je prípad Ľubotíc, kde zakotvil Matúš Marcin. Tento futbalista odchádzal z Tatrana Prešov pred rokmi do Jihlavy ako veľký talent so sľubnou perspektívou. Žiaľ, vinou mnohých zranení sa mu podarilo naplniť len omrvinku zo svojich predsavzatí. Preto sa rozhodol pre návrat na východ a postupné budovanie hráčskej budúcnosti v skromnejších reáliách. Aj o tom sme sa s ním rozprávali.

Na Vysočinu ste mierili so smelými zámermi, prečo stroskotali?

„Sprevádzalo ma mnoho problémov so zdravím. Aj preto som predčasne musel ukončiť svoje pôsobenie v tomto klube. Najprv som z toho dôvodu aj hosťoval v Banskej Bystrici a spočiatku som bol z toho i psychicky rozladený. Neskôr som si zvykol na to, že osud vie byť nevyspytateľný a aj krutý. Odkedy som sa vrátil do Jihlavy spod Urpína, tak som odohral iba pár zápasov v lige a zväčša som sa objavoval len v prípravných dueloch. V základe za päť rokov som nastúpil iba raz, v ostatných prípadoch som striedal. Dôvodom bolo päť operácií členkov - tri razy ľavého, dva razy pravého. Zväčša išlo o roztrhnuté väzy alebo ruptúry, naposledy v lete sa mi zvýšenej námahe zlomila ihlica v členku. To bola posledná kvapka a išlo o to, či vôbec môžem ešte futbal hrať. Neskôr som to skúšal a dohodol som sa s Ľuboticami na pôsobení do konca sezóny.“

Bolo vôbec pozoruhodné, že Jihlavčania mali toľko trpezlivosti a predlžovali s vami kontrakt, hoci za znížených platových podmienok.

„Cítil som, že mi dôverujú a prízvukovali mi, že ak bude zdravý, tak sa presadím a budem hrať aj vyššiu súťaž, ale , žiaľ, k tomu nedošlo, lebo tréner si vybral niekoho iného  a potom prišlo znovu zranenie. Aj teraz som mal platnú zmluvu do 30. júna a tak po operácii som tam ešte išiel vydebatovať si moju situáciu. Vnímal som, že zdravotný stav mi nedovolí trénovať každý deň v plnej záťaži. Povedali mi, že stále so mnou rátajú a veria mi. Lenže ja som už nechcel dopadnúť ako predtým, keď som po rekonvalescencii išiel na sto dvadsať percent, lenže telo mi viac neumožnilo a obrátilo sa to neskôr proti mne. Ja som bol vďačný za postoj klubu, lenže donekonečna sa takto fungovať nedá a zdravie musí byť na prvom mieste.“

Prichádzalo znovu ešte do úvahy hosťovanie v iných tímoch?

„Naposledy v lete sa hovorilo o tom, že by som mohol ísť do Popradu či Znojma, ale veľa som trénoval a odniesla si to spomínaná ihlica.“

Ako ste sa dostali do štvrtej ligy?

„Bola to viac menej náhoda, mal som informácie o dianí v Ľuboticiach, začal som tam koncom novembra nezáväzne trénovať. Neskôr prišli do úvahy myšlienky, že mám na to, aby som hral vyššiu súťaž, bol som na skusoch v Lipanoch aj Poprade. V Lipanoch by sa to relatívne dalo, lebo tam je to na amatérskej báze a netrénuje sa toľko, lenže pre mňa by to bolo i tak trápenie. Trénovať aj netrénovať a potom hrať druhú ligu. Táto súťaž si predsa vyžaduje stopercentnú pripravenosť. V Poprade to bol zase úplný opak, tam to funguje profesionálne, dva razy do dňa sa trénuje. Nechcel som sa niekam vnucovať, keď som videl, ako na tom som a zdravotný stav ma nepustí cez istý limit.  Tak padlo rozhodnutie, že pol roka budem v nižšej súťaži s inou záťažou.  Pre Ľubotice zavážilo i to, že to mám z domu pol kilometra na štadión, ale najmä z dôvodu, že to v tomto klube funguje naozaj veľmi dobre.“