Prvoligoví futbalisti Tatrana Prešov už pomaly zabúdali aj na to, ako chutí víťazstvo. A nemožno sa im čudovať, však pred ostatným vystúpením ťahali sériu desiatich zápasov bez zisku troch bodov a naposledy sa im taký husársky kúsok podaril 3. novembra lanského roka. Lenže raz to muselo prísť, že sa čierna šnúra roztrhne a stalo sa. Zlomovým meraním síl bolo na popradskom štadióne proti Zlatým Moravciam-Vrábľom. Hoci zelenobieli nedokázali prelomiť začarovanú hranicu jedného streleného gólu, predsa sa dočkali. Tento úspech prišiel v hodine dvanástej a umocnila ho skutočnosť, že najväčší rival v boji o poslednú priečku zo Senice doma podľahol Michalovčanom. Takže východniari zabrali zhodne a určite mali väčšiu radosť z toho konštatovania Šarišania.

Tí pred týmto duelom štyri razy v rade neprehrali a trúfali si položiť na lopatky FC ViOn. Spoliehali sa tiež na to, že hostia nie sú v pohode, veď predtým dosiahli sériu piatich prehier a jednej remízy. Takže sa čakalo aj na to, či sa niekomu podarí ubziknúť z výsledkovej biedy či nevýraznosti. Nuž, v prvom polčase to bolo obojstranne rušnejšie než po zmene strán, hoci rozhodnutie prišlo až v druhom polčase. Lenže všetko mohlo byť inak. Domáci nastúpili oslabení bez niektorých stabilných hráčov buď kvôli zraneniam alebo vykartičkovaniu. Navyše podaktorí osvedčení borci ako Streňo či Gatarič sedeli na lavičke. Diváci si možno mysleli, čo za veci to vymýšľa kormidelník a či príliš neriskuje značne obmenenou zostavou. Všetko však malo svoje opodstatnenie a sadlo to.

Do prestávky mali možnosti domáci aj hostia, ale v záujme väčšej dramatickosti akoby nikto „nechcel“ skórovať. Nuž, samozrejme, nebolo to tak, ale platí, že sľubné možnosti zostali na ocot. Na náročnom teréne sa nedalo hovoriť o kombinačnej moderne a pekných akciách, hoci snaha hráčov k tomu viedla. No veľa prihrávok išlo do neznáma, nenašlo adresáta a haprovala hlavne súhra v strede poľa. Ako u Prešovčanov, tak aj u súpera. Absentovala správna kolmica, individuálna akcia,. ktorá by prebrala diváka. A keď sa už-už čosi aj črtalo, tak zlyhala finálna či predfinálna prihrávka. Kľúčovým okamihom bolo aj vylúčenie hosťujúceho hráča, hoci v podobných prípadoch, keď ide o veľa, sa lepšie hrá tímu, čo je oslabený. Lebo ten, čo je v početnej výhode, sa dostáva ešte pod väčší tlak. Napokon prišlo rozuzlenie v samotnom závere, keď prišiel legionár Gatarič na ihrisko ako striedajúci hráč. Tréner Mišovec mal šťastnú ruku pri jeho nasadzovaní. Tento futbalista umocnil poznanie, že ako jediný zo súčasného kádra má odvahu a schopnosti na účinné zakončenie zo strednej vzdialenosti. Tak ako predtým proti Senici, i tentoraz sa odhodlal k individuálnej akcii a napriahol dostatočne razantne i presne na to, aby rozvlnil sieť.

A ako vnímali dianie na tlačovke tréneri mužstiev? Anton Mišovec, Prešov: „Mohli sme to rozhodnúť skôr, do prestávky, veď šance, aké sme mali, hlavne Hošek, volali po góle. V defenzívne sme boli koncentrovaní a spoľahliví, súpera sme k slovu nepúšťali a zabrala aj záloha, hlavne Micherda a nestratili sa ani mladíci Grešák či Kraľovič. Našu výhru považujem za zaslúženú. Mrzí ma, že súperi stále spomínajú zlú kvalitu terénu, ale aj my na ňom hráme a navyše predtým v Podbrezovej to bolo takmer neregulárne a nespomínal som to.“

Juraj Jarábek, Zlaté Moravce-Vráble: "Domácim sme to uľahčili, hoci sa domnievam, že na takomto teréne je nedôstojné hrať. Nazdávam sa, že do prestávky sme boli lepší, no v druhom polčase sme nepochopiteľne poľavili. O výsledku rozhodla jediná strela na našu bránu, čo je mrzuté.“