“Tomášku, načo ste si robili starosti… Čeľovské? Od Marienky?” - súhlasne som prikývol s dovetkom, ako inak. Čeľovské totiž boli synonymom kvality. Žeňo sa zasmial a od vrátnika prevzal tácku so zákuskami. Ešte sme na trojmetrovú vzdialenosť prehodili pár slov, zaželali si pekné vianočné sviatky a rozlúčili sa. Vtedy mi ani na um nezišlo, že sa vidíme naposledy. Ešte sme si niekoľkokrát zatelefonovali, ale už sme sa nestretli… Jeho typický úsmev z posledného stretnutia, ktorý ho však sprevádzal celým životom, mi zostal natrvalo v pamäti.

Legenda slovenskej športovej žurnalistiky Eugen Magda nás v stredu večer navždy opustil vo veku 81 rokov.

SKROMNÝ A POKORNÝ

V priebehu štvrtka som mal množstvo telefonátov. Väčšinou od ľudí, ktorí Žeňa dobre poznali. Medzi nimi však bol aj jeden, ktorý s ním ani nebol v častom kontakte. Skôr sa stretli pred rokmi. Povedal len dve krátke vety: “Poznal som ho. Bol to dobrý človek.” 

Na počutie to znie jednoducho a všedne, no výnimočne zároveň. Ak by som chcel vyšperkovať Eugena ako človeka a novinára, pokojne by som použil rôzne superlatívy a všetky by sedeli, lebo by ho vystihli. O tie však on nikdy nestál. Skromnosť a pokora ho sprevádzali celý život. Nikdy sa na nič nehral, nič si nenamýšľal a nikde sa nevnucoval.

Z VÝCHODU NA ZÁPAD A SPÄŤ

Eugen Magda narodil 19. novembra 1939 v obci Hraň v trebišovskom okrese. Študoval a zmaturoval na jedenásťročnej strednej škole v Trebišove a v štúdiu pokračoval na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, odbor archívnictvo. V 23 rokoch nastúpil ako elév do denníka Šport, kde pobudol do svojej tridsiatky. Nasledovalo 14-ročné pôsobenie v bratislavskom Večerníku. V roku 1983 prestúpil do týždenníka Tip, ktorý sa špecializoval na futbal a hokej. Bol vedúcim oddelenia a zástupcom šéfredaktora.

Keď Tip skončil, Žeňo prikývol na volanie domova a v roku 1992 sa vrátil na východ. Boli to turbulentné roky a obľúbené “východky” ich len potvrdzovali. Najprv tu bol Slovenský Východ (1992-1996), potom Denník Lúč (1996 – 1999) a po ňom regionálny Košický denník. Vo všetkých troch bol vedúcim športového oddelenia. Keď sa neskôr Košický denník pretransformoval na Korzár, Žeňa sa táto zmena netýkala. Povedal si, že stačilo a ide si užívať dôchodok. V pravom slova zmysle o užívaní nemôže byť ani reči. Ďalej pracoval a možno i viac, akurát nechodil do redakcie. Teda chodil, ale už len do nedeľňajších služieb pomáhať pri víkendovom zaberáku. Aktivít však mal až-až.

PRVÉ STRETNUTIE

Na prvé stretnutie si pamätám, ako keby sa odohralo dnes. Pred 27 rokmi som nesmelo zaklopal na dvere športového oddelenia Slovenského východu v rámci konkurzu na uvoľnené miesto tretieho “šporťáka”. Za stolmi sedeli dve osobnosti, ktoré som dovtedy vnímal len cez články. Mladším bol Štefan Kúšik a starším Eugen Magda. Trému a rešpekt som mal obrovský, takže, keď sa ma šéf oddelenia spýtal, či myslím, že by som na to mal, ani som nedokázal zo seba dostať slovo. Iba som nesmelo súhlasne prikývol. Už po pár stretnutiach, vtedy ešte nevediac, že naše rodiská sú od seba len pár kilometrov, však tréma išla bokom, lebo som spoznal skvelého človeka, ktorý si ma po určitom čase vybral do svojho minitímu a po celý čas ma v dobrom cepoval a držal nado mnou ochrannú ruku. A za to mu budem navždy vďačný.

HUBÁRČENIE A BASKETBAL

Žeňa si všetci automaticky spájali s futbalom, ktorý bol jeho najväčšou láskou. Nebol však jedinou. Málo ľudí vie, že zo začiatku kariéry miloval aj basketbal. Až tak, že ho rozhodoval na prvoligovej úrovni! Naopak, veľa ľudí vie, že bol hubárom. Vášnivým hubárom. Spolu s bratom sadli ráno o štvrtej do auta a už smerovali na Poráč. To bol ich hlavný rajón.

“Eugen, myslíš na mňa? Žeňo, nezabudol si?” S blížiacimi sa vianočnými sviatkami ho známi a kolegovia zahlcovali podobnými otázkami. A Žeňo nezabudol, všetkým sáčkoval sušené hríby do vianočnej kapustnice.

CHODIACA ENCYKLOPÉDIA

Ak som spomínal, že skromnosť a pokora boli preňho príznačné, tak rovnako to platí aj o jeho povestnej pedantnosti. Napokon, bez nej by nedokázal byť taký aktívny v publikačnej činnosti. Na faktografii si potrpel. Nemal rád povrchnosť, lajdáctvo. Celé hodiny strávil v knižniciach, kde hľadal fakty, ktoré mu chýbali. A bolo jedno, či dobová tlač a iné podklady boli v slovenčine alebo v maďarčine. Fakty, fakty a znova fakty. Pri publikácii Storočnica košického futbalu dopodrobna zmapoval celé dianie v Košiciach od roku 1904, ponachádzal všetky tabuľky, prácne hľadal a obvolával dátumy narodení, prípadne i úmrtí hráčov, ktorí hrali ligu v Košiciach. Ak našiel, hľadanie sa neskončilo. Potreboval si to overiť z iných zdrojov. Viacnásobné overovanie faktov bola jeho doména. Mravčia robota, ktorú by nikto iný nikdy neurobil. A vraj všetko je na webe…

Žeňo bol doslova chodiaca encyklopédia. Obracali sa naňho bývalí kolegovia, keď už nevedeli kam z konopí a všemožný internet im ani trochu nepomohol. A bolo jedno, či sa mu ozvali kamaráti z Košíc, z bratislavských denníkov, alebo zo Slovenského futbalového zväzu. Poznali ho od Záhoria po Zemplín. Eugen bol poslednou inštanciou. Keď už on nevedel pomôcť, tak dotyčný vedel, že narazil na dno. K tomu však došlo málokedy.

“Žeňko, určite si budeš pamätať na také a také meno. Hral ligu aj v Košiciach?” - neraz som mu zavolal, keď som potreboval pomôcť. Ak neodpovedal hneď z hlavy, tak povedal, aby som zavolal o päť minút. Zavolal som znova a zasypal ma informáciami. Zvyčajne pridal i niečo navyše. Jeho bohatý archív mal na všetko odpoveď.

BOHATÁ PUBLIKAČNÁ ČINNOSŤ

Kým poniektorí na dôchodku sedia pred televízorom či v krčme, Eugen nezaháľal. Vlastne, ani nemohol. Dobráčisko od kosti nevedel povedať nie. Takže, ak bolo potrebné urobiť bulletiny k nejakým akciám, napísať článok o jubilantovi či nekrológ, automaticky sa telefonovalo Eugenovi. Popri tom prispieval do novín, na weby a hlavne písal knihy. Bol autorom alebo spoluautorom vyše 20 publikácií. Storočnicu sme spomínali, Straty a nálezy, Oprašené legendy, Krížom-krážom za európskym futbalom, Potlesk, smiech a kotrmelce, Futbaloví župani, Základný kameň slovenského futbalu. Ako jeden z dvoch Slovákov prispel do najväčšej štatistickej knihy Atlas českého futbalu. Bol v autorskom kolektíve pamätnice Šesťdesiat rokov Slovana. V publikácii Králové fotbalu urobil profily slovenských Futbalistov roka. Pochopiteľne, nie je to úplný výpočet. I to však stačí na to, aby sme si uvedomili, že slovenský futbal stratil v podobe Eugena Magdu obrovskú persónu. Z jeho práce čerpá súčasná generácia a čerpať budú i nasledujúce.

A to ešte v uplynulých dňoch finišoval s ďalšou skvelou publikáciou Kolíska slovenského futbalu. Po Storočnici košického futbalu sa rozhodol podrobne zmapovať i históriu najstaršieho klubu na Slovensku. Futbal v Prešove totiž bude o dva roky oslavovať 125. výročie. Žiaľ, už ju však nestihol dokončiť…

MODEROVAL TLAČOVKU S PELÉM

Za svoju činnosť bol niekoľkokrát ocenený, je držiteľom Ceny fair play MUDr. Ivana Chodáka, Zlatej medaily SFZ, Ceny primátora Košíc či Ceny predsedu Košického samosprávneho kraja. Pred šiestimi rokmi si prevzal ocenenie Športová osobnosť Košíc v kategórii Legenda. A bol to veru hviezdny ročník. Spolu s ním prevzali v tejto kategórii ocenenie atlét Jozef Plachý, hokejista Vincent Lukáš a futbalista Ján Kozák. V roku 2014 sa stal držiteľom Oxford Encyclopedia Certificate ako slovenská osobnosť v oblasti žurnalistiky.

Na klubovej i reprezentačnej úrovni precestoval s basketbalom a hlavne s futbalom celú Európu. Nechýbal v roku 1969 v Bazileji pri slávnom víťazstve Slovana v PVP a ani na pamätnom odvetnom semifinálovom stretnutí Pohára majstrov európskych krajín Trnava - Ajax. Bol to teda na dvoch najslávnejších zápasoch slovenského klubového futbalu. Zároveň je jediným Slovákom, ktorý doposiaľ moderoval tlačovú besedu s Pelém. Počas kariéry navštívil športové podujatia v 26 krajinách, v 68 európskych mestách.

Neraz som ho podpichol, či si nechce konečne oddýchnuť a už si len užívať návštevy futbalových a basketbalových zápasov. Kdeže! Ani o tom nechcel počuť. “Mladíku, mal by si sa šetriť,” vravel som mu, pričom slovo mladíku nemalo vyzerať zosmiešňujúco. Naopak, mladícky entuziazmus, elán a zápal do práce sme mu všetci mohli len závidieť. Často kontroval protiotázkou: “A mladý pán čím prekvapia verejnosť?”

PANDÉMIA HO ZAVRELA NA IZBU

Pred siedmimi rokmi pri menšej cievnej príhode a problémom s tlakom zoslabol a naozaj ubral z aktivít. Hneď na to mu vypovedali činnosť obličky. Sám už nemohol zostať v byte, preto mu presťahovanie do špecializovaného zariadenia pre seniorov Arcus prišlo veľmi vhod. Neuveriteľne sa zotavil. Až tak, že znova dostal chuť do písania a kníh pribúdalo. Napriek zdravotnému hendikepu, keď vyše šesť rokov pravidelne trikrát do týždňa musel chodiť na dialýzu, na jeho pracovnom zápale to nebolo badať. Začal chodiť na prechádzky, pravidelne navštevoval obchodné centrum, kde ho už poznali, mal tam svoju stoličku a ku obľúbenej káve vybral tablet a písal. Jednoducho, nezmar.

Pandémia koronavírusu zasiahla i jeho. Najprv však po psychickej stránke. Celé mesiace nemohol opustiť zariadenie. Maximálne sadnúť do sanitky, na dialýzu a späť. Na nadýchnutie sa čerstvého vzduchu to nestačilo. “Tomášku, je to strašné byť zatvorený celé dni. Je to ako umieranie vo väzení,” povedal mi raz do telefónu. Povzbudzoval som ho, že to musíme všetci vydržať. Chápal to, lebo bol zodpovedný. Len to bolo už dosť dlho. Chýbala mu prechádzka, návšteva kamarátov na Východoslovenskom futbalovom zväze, kde často zavítal medzi členov odborných komisií, či návšteva športovísk.

“Keď to svinstvo prehrmí, prídem po teba a vyrazíme na nejaký zápas,” vravel som mu. Zostalo len pri sľube.

V minulých týždňoch bol Arcus často v správach. Úmrtnosť dôchodcov v tomto zariadení bola vysoká, pričom COVIDOM sa nakazili desiatky ďalších. Eugen akoby zázrakom nie. Jediný na celom poschodí. Pred mesiacom si však zhoršenie Eugenovho zdravotného stavu vyžiadalo hospitalizáciu v nemocnici. Po komplikovanej liečbe sa zdalo, že všetko bude v poriadku a o pár dní pôjde domov. Na prekvapenie všetkých mal však pozitívny test na koronavírus. Žiaľ, vysilený organizmus už nevládal ďalej bojovať s ďalšou chorobou a v stredu večer dotĺklo srdiečko dobrého a vzácneho človeka.

Človeka, ktorý rozdával úsmevy, radosť a múdrosť.

Človeka, na ktorého som nepočuli čo i len jedno krivé slovo.

Človeka, ktorého mali všetci radi, vážili si ho, rešpektovali a vzdávali mu úctu.

Budeš mi veľmi chýbať, Žeňko! Česť Tvojej pamiatke!

TOMÁŠ PETRO

Posledná rozlúčka s Eugenom Magdom bude v utorok o 11.00 hod. na Verejnom cintoríne na Rastislavovej ulici v Košiciach. Vzhľadom na aktuálne platné protipandemické opatrenia sa na pohrebe v priestoroch obradnej siene bude môcť zúčastniť len najbližšia rodina.