V úvodnej fáze jesene utrpeli dve prehry a potom si povedali, že stačilo. Reč je o treťoligových futbalistoch Prešova, ktorí zasadli na pomyselný trón po skončení úvodnej fázy ročníka. Fanúšikovia 1. FC Tatran boli zvedaví, ako si zelenobieli budú počínať po vypadnutí z druhej ligy a či to bude začiatok novej éry alebo  nebodaj Šarišania spadnú ešte hlbšie do krízy. Vyšlo to prvé, čo je veľká zásluha hrajúceho trénera a manažéra Petra Petráša, ktorého sme požiadali o rozhovor.

Neobávate sa, že dostanete na stôl nejaké iné trénerské ponuky a budete musieť riešiť dilemu?

„Toto neriešim, sme iba na pol ceste a pevne verím, že sa nám podarí dosiahnuť spoločný cieľ.“

Teda otvorene hovoríte o tom, že idete na postup?

„To by som netvrdil, ideme od zápasu k zápasu a vieme, že jar bude náročná. Som rád, že zimujeme na prvej pozícii. To asi málokto z fanúšikov predpokladal pred začiatkom zápolení, lebo stav, v akom sa klub nachádzal, nebol veľmi dobrý, ale chlapci sa zomkli a podávali nadštandardné výkony. Bol by som rád, keby sme našu víťaznú sériu potiahli čo najdlhšie.“

Je však pravda aj to, že vaši zverenci a  zároveň spoluhráči si nevedeli vynachváliť to, keď ste sa objavili na trávniku. Doslova povedali, že ste vtedy boli obrovskou psychickou a morálnou vzpruhou pre ostatných.

„Nepotreboval som si nič dokazovať, avšak v mužstve chýba skúsenosť, to je pravda, preto som sa to pokúsil trošku vyvážiť, pokiaľ mi to zdravotný stav aj kondičné parametre umožnili. Ako tréner urobím pre tím maximum, preto som sa snažil mužstvu pomôcť i na ihrisku, koľko sa len dalo. Niekedy to bolo tiež preto, aby som zaplátal diery v defenzíve, vždy som diskutoval o mojom nasadení tiež s chlapcami, či to bude správne.“

Mal káder nadštandardné treťoligové parametre?

„Pre mňa je dôležité, že hráči makajú na sto percent, nevynechávali tréningy. Na súpiske nie je extrémna kvalita, ale zažil som na vlastnej koži v Petržalke, že zomknutý kolektív dokáže viac ako ten, ktorý sa hrdí veľkými menami, ale neťahá za jeden koniec. Vždy je podstatné, aby hráči boli kamaráti, aby sa tešili na spoločné chvíle strávené na tréningoch, v zápasoch. Ide o to, aby zverenci trénera pochopili a robili to, čo sa od nich vyžaduje.  Ukázalo sa, že niektorí, čo boli možno odpisovaní, ma presvedčili , dostali šancu a chopili sa jej. Podľa mňa podávali až nadštandardné výkony.“

Vyskytol sa aj nejaký mimoriadne slabší moment?

„Ja som celý život túžil vyhrávať, každý by to mal mať v sebe, aby dominoval víťazný duch a musí ho škrieť, keď to nevyjde. Vyskytli sa aj  situácie, keď som chlapcov zvozil, napríklad za prvý polčas proti Lipanom. Niežeby  nechceli, ale  videl som u nich beznádej v ich očiach, keď  prehrávali a nebol na ihrisku hráč, ktorý by to strhol na našu stranu. Trochu kriku bolo aj po zápase v Snine, kde sme síce vyhrali, ale stále to bolo iba tesné vedenie. Išlo o to, že šance treba premieňať, aby sme neprišli o jednogólový náskok.“

Ktorý zápas bol najzložitejší?

„Na začiatku to bolo náročné, hoci pri prehrách vo Vranove i Humennom sme odohrali veľmi kvalitné duely, ale nešťastne sme dva razy zostali na štíte domácich. S Lipanmi  derby malo všetko, čo má mať, nepamätám si v kariére, že by som zažil taký bláznivý priebeh a to , že sme vyhrali, nás nesmierne povzbudilo. Chlapcom som povedal, že sa presvedčili o tom, že z prehratého súboja sa dá urobiť priaznivý výsledok a nikdy nič nie je stratené. Prízvukoval som, že si tento súboj treba stále premietať v hlave a hlavne vo chvíľach, keď sa čiastkovo nedarí. To bolo kľúčový moment v desaťzápasovej jesennej šnúre  výhier.“