Začiatkom októbra sa Marcel Vasilenko rozlúčil so svojou aktívnou brankárskou kariérou. Štyridsaťdvaročný brankár síce oznámil i zrealizoval svoje oficiálne zavesenie rukavíc na klinec, ale zo zeleného trávnika neodišiel. Pri futbale ostáva naďalej - ako rozhodca.

Uplynulú sobotu a nedeľu absolvoval Marcel Vasilenko už aj premiéru. V prvý deň víkendu to bolo mládežnícke stretnutie, nedeľa mala na programe stretnutie I. triedy dospelých súťaže ObFZ Humenné. A zážitkov bolo napokon viac ako dosť...

Rozmýšľali ste o rozhodcovskej činnosti už skôr alebo to bolo rozhodnutie ako „blesk z jasného neba“?

- Musím sa priznať, že ako brankár - futbalista som rozhodcov výrazne v láske nemal. Bolo o mne známe, že na trávniku som vystupoval skôr ako búrlivák. Tento postoj sa vo mne vykryštalizoval časom, veľakrát sme so spoluhráčmi zažili po zápasoch ťažké chvíle, keď našu snahu znegoval rozhodca svojím vystupovaním a verdiktami. Na nedeľu som sa vždy tešil, ale stalo sa, že sa niekedy objavil človek, ktorý mi ju úplne pokazil. Aj preto som svojho času sväto-sväte tvrdil, že rozhodcom nikdy nebudem. Dnes už teda viem, že to pravda nie je.

Kto teda po vyzlečení brankárskeho dresu Marcela Vasilenka navliekol do rozhodcovského úboru?

- Odísť z brankárskeho postu som si nevedel predstaviť, pritrafilo sa mi však zranenie ruky, ktoré jednoznačne povedalo: „Stop!“ Má už síce aj svoj vek, tiež rodina mi pripomínala, že by bolo načase rukavice odložiť, ale definitívu určilo až zranenie. Prijal som ju ťažko, z trávnika a od futbalu však odísť nechcem. Prvotne je mojím cieľom spraviť si trénerský kurz, licenciu a venovať sa trénovaniu. To sa však nestane hneď a aby som bol s futbalom čo najbližšie v kontakte, rozhodol som sa pre rozhodcovskú činnosť. Uvidím, na aké obdobie to bude. S rozhodovaním som mal už skúsenosti na rôznych turnajoch, prípravných stretnutiach, zo strany klubov sa ozývali pozitívne ohlasy, takže do neznámych vôd som nešiel. Aj premiéra ma utvrdila, že na trávniku dianie zvládnem, čo je zatiaľ pre mňa najväčšou prekážkou, sú technické veci v súvislosti so zápisom pred a po stretnutí.

Premiéra mládežnícka... II. trieda žiaci, Habura – Lackovce 13:0. Osud teda chcel, aby ste začali rozhodcovskú kariéru práve tam, kde ste ukončili brankársku. Na trávniku v Habure...

- Bol to zápas „malého futbalu“, teda narýchlo som sa musel naučiť pravidlá, no zápasu som sa vôbec nebál, skôr technických vecí. A tak sa aj stalo. Prišiel som do Habury a akoby naschvál – vypadol internet, nebolo teda možné nahodiť zápis do systému, vytlačený zápis sme teda dopisovali ručne. Moje dojmy zo zápasu žiakov však boli fantastické. Bolo to rozhodovanie a futbalová pomoc v jednom. Okrem sledovania pravidiel som dirigoval prácu brankárov, ukázal som im, ako vyhadzovať loptu, taktiež to v istých fázach bolo o správnom prevedení autových vhadzovaní. Chlapcov to tak chytilo, že potom chcel „auty“ hádzať každý, aby si sledovali, či udržia chodidlá na trávniku a neskáču. Tešilo ma, že si moje rady vzali k srdcu, po stretnutí všetci, aj tí, čo prehrali, odchádzali futbalovo spokojní.

Po rýchlom presune malo nasledovať stretnutie II. triedy dorastu Koškovce – Košarovce. Napokon sa však neodohralo...

- Presunúť som sa musel rýchlo, domáci mali všetko pripravené, no súpera sa nedočkali. Prešla čakacia doba, nevedeli sme sa dovolať, a tak sa nehralo.

Na rad prišla nedeľa, Marcel Vasilenko bolo delegovaný na stretnutie I. triedy dospelých Ubľa – Vyšná Sitnica ako asistent rozhodcu. Dnes už vieme, že došlo aj na situáciu, keď zástavku v ruke musel vymeniť za rozhodcovskú píšťalku...

- Stretnutie sa začalo „pikoškou“, keďže pri nástupe mužstiev som sa postavil vedľa kapitána Vyšnej Sitnice na miesto brankára, na chvíľu si neuvedomujúc, aká je teraz moja úloha. Až rozhodca Jancusko, môj kolega v tomto zápase ma upozornil, že stojím na zlom mieste. Áno, prebehla mi hlavou aj myšlienka, ako budú hráči reagovať, že som sa dal na rozhodovanie, ale bolo to úplne v pohode.

Aké boli vaše prvé dojmy v stretnutí?

- Bol to slušný zápas, keby boli také všetky v súťaži, nebolo by žiadnych problémov, bez ťažkých situácií.

Druhý polčas však priniesol nečakanú situáciu. V 49. minúte musel rozhodca Jancusko kvôli zraneniu opustiť ihrisko. Premiéra z asistenta rozhodcu sa razom zmenila na „hlavného“ rozhodcu...

- Rozhodca pred stretnutím nič neavizoval, ale cez prestávku už bolo badať, keďže kríval, že problémom je noha. Došlo k obnoveniu zranenia, ošetrovali mu lýtkový sval, prvý polčas však zvládol. Cez prestávku mi povedal, že ak to nepôjde, budem musieť jeho miesto prevziať ja. Všetko sme si v rýchlosti rozobrali, delegát stretnutia bol o situácii oboznámený. Napokon k tomu došlo v 49. minúte. Oceňujem kolegu Stana Jancuska, že sa takto rozhodol, situáciu nesilil, určite by nebolo na prospech, aby sa viedol stretnutie v limitovanom pohybe.

Stav bol dlho bezgólový, Ubľania skórovali v 87. minúte a najtesnejším výsledkom Vyšnú Sitnicu porazili.

- Opäť iba zopakujem už povedané - Bol to obojstranne slušný zápas, bodaj by boli také všetky.

FOTO: Marcel Vasilenko si pozíciu rozhodcu užil aj pri svojej futbalovej rozlúčke. Asistentmi mu vtedy boli Peter Jenčura a Rado Žulevič.