Čakanie na prvý gól, ktoré trvalo niekoľko sto minút, sa pre prvoligových futbalistov Tatrana Prešov konečne skončilo.  Práve ten premiérový zásah v novom ročníku pre nováčika znamenal aj prvú výhru. Mnohí  po predošlom pôste hovorili, že niektorý súper so i to odskáče  a hoci táto prognóza sa nenaplnila,  to nie je dôležité. Podstatné pre zelenobielych je, že konečne prelomili akúsi kliatbu a prestali v tomto smere nateraz platiť nováčikovskú daň.

 Samozrejme, týmto čiastkovým úspechom sa nič pre Šarišanov neskončilo. Práve naopak, ešte sa len začína dlhý boj o ďalšie skalpy a vydobytie si čo najlepšieho umiestnenia. Určite si však hráči uvedomili, že aj medzi elitou môžu posielať loptu do brány súperov  a nemusia mať komplexy z tímov, ktoré sú v tejto súťaži dlhšie. Práve ostatný rival zo Zlatých Moraviec-Vrábľov bol teoreticky „stavaný“ na to, aby umožnil domácim prvýkrát sa radovať. Tak sa i stalo, ale určite to nebolo jednoduché.

 Zaujímalo nás, či pred stretnutím videli hráči pomyselný zdvihnutý varovný prst od funkcionárov či trénerov. Kapitán Patrik Jacko túto otázku zodpovedal takto: „Pokiaľ ide o činovníkov, tak nie a pokiaľ ide o kormidelníkov, tak by som to tak nenazval. Každý z nás si uvedomoval, že potrebujeme ako soľ body a tiež góly. Sústredili sme sa na to, aby sme si zbytočne nevytvárali sami na seba tlak. Priznávam, že sme si uvedomovali dôležitosť zápasu aj z hľadiska budúcnosti. Mal to byť impulz, aby sme nevydarenú sériu ukončili a konečne začali aj strieľať góly. Vedeli sme, že pokiaľ prekonáme súperovho brankára, tak prídu i body. Boli sme motivovaní, nie zahnaní do kúta nejakým varovným prstom.“ Domci vložili do hry všetko – svoj talent aj srdce. Bol to iste zápas z kategórie tých, o ktorých sa hovorí: teraz alebo nikdy. „Podobné duely sme zažili aj v minulej sezóne a vnímali sme i skutočnosť, že vedia zamávať s psychikou tímu. Zase sme  aj o čosi skúsenejší a netreba to brať tak radikálne, že teraz alebo nikdy. Bolo rozhodujúce, ako sme pristúpili k povinnostiam, lebo odmenou za náš prístup bolo víťazstvo.“

  Dlhý čas bez gólu aj troch bodov zamával s pohodou, ale na druhej strane hráči si verili, že to raz príde. Keď do prestávky prehajdákali tisícpercentnú možnosť, mohlo to znovu nalomiť ich odhodlanie. Našťastie sa tak nestalo. „Bola to obrovská šance, ale niekedy býva i tak, že hráč nedokopne ani z pár metrov loptu do siete. Nikto však neklesal na duchu. To by nám i tak nepomohlo a cez prestávku sme sa burcovali, že šance ešte prídu.“ Nuž, mohlo sa to všakovako zamotať, keby hostia namiesto brvna prekonali gólovo brankára Taliana. „Bolo potrebné zachovať si chladnú hlavu a stále si veriť.“ Po získaní náskoku hostia už čakali na brejky, domáci sa o čosi stiahli a kontrolovali hru, kým rival hrozil po únikoch, centroch, skrumážach, pričom sa spoliehal na niektorých vysokých hráčov. „Posledné minúty sa nekonečne vliekli, každý z nás už očami tlačil časomer dopredu a aj sme dávali najavo rozhodcovi, aby veľa nenadstavoval,“ usmial sa P. Jacko.

Spomenul aj to, že niekedy sa lopta odrazí tam, kde nikto nechce a výsledok sa  môže zvrtnúť na náhode. „Potom by sme boli tam, kde nikto z nás nechcel.“ Našťastie sa žiadna galiba nepritrafila a Tatran si víťazstvo udržal. Mimochodom, autorom jediného zásahu bol D. Leško, ktorý odchádzal v zime s vizitkou najlepšieho strelca súťaže, ale v ostatnom čase po návrate zo Senice sa iba hľadal. Teraz sa dostal na trávnik z pozície náhradníka (vystriedal Katonu, ďalšieho hráča, ktorý je špílmachrom)  a prezentoval sa svojou výbornou kopacou technikou. „Dúfam, že aj ostatní oprášia svoje strelky, nielen Dávid, bodaj by sme mali strelcov čím viac. Je výborné, že sa presadil, lebo to pomôže jemu aj tímu.“ Tatran už zažil pred časom biednu sériu,  ešte v prvom ročníku v II. lige po vypadnutí. Takže bodaj by teraz nasledovala dlhá šnúra úspešných rezultátov. „Niekedy snaha nestačí, treba byť aj trpezlivým, ale potom  je radosť o to sladšia, lebo po zlých časoch si každý uvedomuje, aké je komplikované dostať sa k dobrým časom. Keď sa tak stane, tak si to každý užíva. Zostávame však pevnými nohami na zemi a  veríme tomu, čo robíme.“