BRATISLAVA (SFZ)  - Menili sa tréneri, ich asistenti, tréneri brankárov, lekári, vedúci tímu, kustódi, prichádzali a odchádzali hráčky, doslova generácie, jeho meno však bolo je a stále bude v nominácii ženskej reprezentácie. V kolonke masér figuruje Jindřich Ditrich.

„Už osemnásť rokov,“ spočítal po krátkom mlčaní. Počas zrazov pri každodenných povinnostiach sa neda prepočuť, jeho hlas fakt znie. A potom jeho obľúbená formulka „to je teda detstvo,“ ktoré poznajú všetci spriahnutí so ženským národným tímom. Počas cesty autobusom na štadión alebo z tréningu si ním vydýchne aj trikrát za jednu jazdu. „Pomáha mi to sa uvoľniť aj skoncentrovať,“ usmial sa Jindro.

Česko-nemecké meno rodáka z Košíc, pričom z priezviska sa kdesi počas doby stratilo „e“ aj druhé „t,“ ktorý detstvo a mladosť prežil na Morave v Prostějove a potom sa usadil v Bratislave, vyvoláva okolo neho otáznik, kto to teda je? Ten šedivý, všetkými obľúbený pán s rukami, ktoré pomáhajú, liečia a „opravujú“ telá hráčok, a srdcom, do ktorého sa zmestia všetci tí okolo neho, „tí dobrí,“ upresňuje. Pravda, v jeho ponímaní je tých dobrých deväťdesiat deväť percent, lebo „šťastný som vtedy, keď sú ľudia okolo mňa šťastní,“ to nepovedal na počkanie, tú vetu zo seba len tak nevytriasol. Tá z neho vypadla po mnohých a mnohých debatách na cestách a prechádzkach i v diskusiách počas nekonečných večerov na zrazoch. 

TAJOMSTVÁ MASÉRNE

V auguste 2003 prišiel prvý raz na zraz ženskej futbalovej reprezentácie. Nomináciu robil tréner František Urvay, ťažký praktik, ktorý vo futbale prebrázdil všetky moria, rieky i potoky. Že prečo sa stal historicky štvrtým trénerom „babského“ slovenského výberu, to je tiež zaujímavá téma, takže niekedy nabudúce aj o nej, teraz je tu ale Ditrich. „Masíroval som hádzánárky a keď sa rozsypal bratislavský Inter, jeho tréner Dušan Daniš mi povedal, že aj futbalistky potrebujú maséra. No a pri tomto tíme občas zaskakovala pri zápasoch pani doktorka Urvayová, tak som sa s ňou spoznal. Meno napovedá, že to bola manželka Fera Urvaya, to bol ten chodníček, ktorý ma sem priviedol,“nuž, život priniesol.

Jindro Ditroch má rád to svoje. Okolie, okolnosti, terén. 
„Chovám sa k hráčkam ako k mojim dcéram,“ na upresnenie - má tri. Vychoval ich, ako sa patrí, na oplátku mu ony dali veľa, aby sa mohol smelo pohybovať v ženskom prostredí. Rešpektujúc aj špecifikum, že masér je v športovom kolektíve bútľavá vŕba. „Niektoré sa rozhovoria samé od seba, keď sme v masérni sami, tlak na telo akoby uvoľňoval dušu. A otváral ústa. Väčšinou je tam veselo, zvlášť ak nás je viac, srandičky lietajú zľava-sprava, navzájom sa doberajú, mňa do toho tiež často zaťahujú,” trochu poodhrnul záves od miestnosti, v ktorej vládne on. Niektoré hráčky si ale potrpia na ticho, na uvoľnenie tela potrebujú pokoj ducha a to rešpektuje. „Už sa poznáme a ak príde nová, rýchlo sa spoznáme,“ opäť dobrácky úsmev. K jeho masáži patrí aj to, že „intímnosti ostávajú na masérni.“ Koľko pravdy a otvorenosti tam zaznie, je vec vzájomnej dôvery. „K trénerovi sa dostane to, čo môže tímu pomôcť,“ potvrdzuje, že pre šéfov realizačných tímov je ideálnym barometrom pri sondovaní nálady v družstve.

Maséra našej reprezentácie neprehliadnete nielen pre jeho bradu a sivé vlasy, ale i robustnú postavu, a hoci už má bližšie k siedmemu ako k šiestemu krížiku, silu evidentne nepredstiera. „Telo chlapa je v princípe mohutnejšie, ale väčší rozdiel je medzi športovcom a nešportovcom. Pri robote idem do toho rovnakou silou, nestalo sa mi, že by ma športovkyňa napomenula, že mám vyvinúť väčšiu silu,“ po chvíľke dodal: „Ani menšiu.“

Podľa neho je dobré, že ženy sa venujú prakticky všetkým športovým odvetviam. „Skrášľujú ho, zjemňujú, poľudšťujú,  vedia sa presadiť pri všetkých povinnostiach a úlohách, ktoré im život kladiem pod nohy. Majú vôľu, aj tie dnešné reprezentantky sú i mne vzorom: chodia do školy, pracujú na sebe, vzdelávajú sa, napredujú. Bartovičová má dve školy, Žemberyová študuje v USA, Ondrušová či Korenčiová mi odporúčajú knihy a filmy, Hmírová ukazuje, ako sa stravovať,“ zrazu sa jeho kolovrátok slov a myšlienok rozbehol.

DOSIAĽ BEZ FUTBALOVÝCH SĹZ

„Každý zápas veľmi prežívam,“ priznal po dlhšom mlčaní. O svojich pocitoch nahlas nerád hovorí. Nezabudne na duel v Senci, ešte za trénera Urvaya, naše viedli ešte v 70. minúte, „veru neviem, či aj nie 3:0 a prehrali sme,“ komu nie je šport cudzí, vie, ako je vtedy v tíme, ktorému uletel holub z rúk.

„Vždy a stále je pre mňa najťažší zápas. Chcem, aby sme vyhrali, prajem to najmä dievčatám, ale aj trénerovi i nám ostatným. Viem, koľko zo seba do každej akcie vkladajú kolegovia i hráčky a keď to nevyjde, ten smútok mi trhá srdce. Veľmi si želám, aby sme vyhrali, bárs nad Nemeckom či Švédskom, viem, aká je to futbalová sila, ale veď by to raz mohlo vyjsť, nie?“ optimista bol, je a bude, hoci občas v jeho rečiach zaznie i náznak, že počas života nie všetko a nie vždy bolo ako prechádzka slnečnou záhradou. „A koho život taký je?“ odpovedal otázkou na hodenú udičku.

Koľkokrát si už povedal, že s masírovaním končí, že je čas na oddych? Veľakrát. V Pukanci má chalupu, kam chodí dýchať zhlboka. Prečo tak uvažoval? „Mal som akoby stále naliehavejší dojem, že je to začarovaný kruh, že to nikam nevedie, že sa nám opakujú chyby, že nevieme cez ten kruh preraziť. Kopili sa prehry, občas bol aj debakel, to človeka demotivuje,“ predsa len otvoril keď aj nie dvere do svojej 13. komnaty, aspoň ich podchýlil. „Nebyť manželky, nevydržal by som tak dlho. Bola a je mojou oporou, v poslednom čase sa síce prejavuje, že sme už starší, ale spolu dvaja dávame stále každú prekážku.”
Dokedy teda vydrží pri tíme? „Kým budú platiť dve podmienky: aby som bol zdravý a tento kolektív ma chcel.“

Pri tom všetkom, čo s futbalom a ženským tímom prežil, jeden moment sa mu dosiaľ vyhol. „Ešte som pre futbal neplakal. Odkladám si to na moment, až postúpime na veľký turnaj. Vtedy budú slzy. ..“ Sľúbil trénerovi Kopúňovi aj kapitánke Škorvánkovej, že na ten historický šampionát ešte pôjde. „To bol vždy môj sen,“ ale to len akoby na pol úst veľmi potichu viac zašepkal, ako povedal.

Nech sa tak stane, Jindro. Želáme k včerajším narodeninám len to dobré a krásne!

KTO JE JINDŘICH DITRICH

Narodený: 27. decembra 1954 v Košiciach
Pozícia v tíme: masér
Športová kariéra:  hádzanárky Interu Bratislava (1992 – 2003), ženská futbalová reprezentácia (od 2003)
Úspechy: účasť na ženských ME 19 (2016)
Obľúbené hráčky: prakticky všetky, bez nároku na úplnosť aspoň zopár z nich ako vzorka: Marcela Lukácsová, Jana Hanzelová, Danka Fecková, Eva Kolenová, Monika Matysová, Mária Korenčiová, Alexandra Holá...
Dlhoročný kamarát od ženskej reprezentácie: Milan Sládkovič
Civilná kariéra: 44 rokov Slovnafte vo viacerých pozíciách