BRATISLAVA/PRAHA (SFZ) – Už navždy je a bude zapísaná v histórii nášho futbalu ako prvá futbalista, ktorá mala na sebe stokrát reprezentačný dres v medzištátnych zápasoch. Ale nielen tým je výnimočná. Ako hráčka, ako človek ukázala nerazdobro a kvalitu, na ihrisku aj v živote. Rozhodla sa ukončiť jednu zásadnú etapu, ukončila hráčsku kariéru. Lucia Ondrušová (roč. narodenia 1988). 

To vaše rozhodnutie o konci kariéry mohlo či muselo prísť?
„Nemuselo prísť. Mala som dokonca i rôzne ponuky zo zahraničia, aby som šla ďalej. Bolo to moje rozhodnutie. Vždy som chcela, aby som si o konci takej veľkej etapy môjho života mohla rozhodnúť sama. Keď som mala po druhej operácii kolena, sa ma mnoho ľudí pýtalo, či sa už nechcem na futbal „vykašľať.” Odpovedala som, že nechcem, aby mi zranenie ukončilo kariéru, že chcem skončiť vtedy, keď to tak budem cítiť. Stalo sa, cítila som to tak práve teraz. Som naozaj veľmi vďačná za to, že túto možnosť som mala: vybrať si, kedy takú dlhú cestu futbalom ukončím.“

Koľko vreckoviek ste slzami zamočili, kým ste boli schopná s tým vyjsť pred ľudí?
„Je to zvláštne, ale na to, aký emočný človek som, som pre to plakala len raz. V aute na ceste z tréningu. Proste len tak, z ničoho nič... Najhoršie to bolo po poslednom zápase, keď som si uvedomila, že naozaj som si kopačky, chrániče a dres vzala na seba naposledy...“

Čo bolo posledným zrnkom, ktoré definitívne rozhodlo, že už ste bývalá futbalistka?
„Nebolo to rozhodnutie zo dňa na deň. Za posledného polroka či rok bolo tých zrniek viac. Len ma to uisťovalo, že moje rozhodnutie o konci prichádza v správny čas.“

ÚSPEŠNÁ HRÁČSKA PÚŤ

Čo vám na to povedal otec, ktorý vás k futbalu priviedol?
„Od tatina prišla úplná podpora. Povedal mi, že akokoľvek by som sa rozhodla, stojí za mnou. On veľmi dobre vie, čo pre mňa futbal znamená a vie aj o mojich plánoch po kariére, ktoré sa už pomaly plnia (spokojný úsmev).“

Cítite sa v Prahe ako doma? Alebo vás čaká sťahovanie na Slovensko?
„Doma je doma, narodila som sa v Bratislave. Ale Praha je prenádherné mesto, ktoré má obrovsky veľa čarovných miest a ja mám možnosť v jednom z nich bývať. Sťahovanie ma v najbližšom období určite nečaká. Sama som zvedavá, ako sa mi česká metropola bude páčiť  teraz, bez futbalového života.

Zopakujme si spoločne jednotlivé kapitoly vášho futbalového cestopisu. Prvá bola Marianka…
„Tam som začala hrať futbal s chlapcami. Potom som sa ako 12-ročná dostala do Slovana, kde som hrávala šesť rokov. Poslednú sezónu to bolo v PVFA- Polygrafe Venglošovej futbalovej akadémii, lebo Slovan nechcel financovať ženy. Na jednom turnaji si ma všimol tréner Sparty a začalo sa moje obdobie v Prahe. Pôsobila som tam päť rokov, potom som hrala dve sezóny za Bohemians. Po tomto období som chcela vyskúšať profesionálny futbal a dostala som sa do Švajčiarska do FC Neunkirch, s ktorým sme v poslednej sezóne získali double. Tri roky v FC Neunkirch mi ale boli dlho, ozvala sa mi trénerka z FC Bazilej, rok som hájila modro-červené farby. Žiaľ, zranila som sa a ponuky na predĺženie zmluvy som sa nedočkala. Vyskúšala som si ročné pôsobenie v talianskej lige v Hellase Verona a v bundeslige v FC Köln. Potom som sa vrátila do Sparty Praha, kde som ešte na vysokej úrovni chcela pomaličky ukončiť hráčsku etapu a začať kariéru po kariére.“

ZIMOMRIAVKY Z HYMNY A TATIER

Ktorá časť vašej kariéry bola futbalovo najkrajšia?
„Veľmi rada spomínam na obdobie v FC Neunkirch. Hrávali sme v malej dedinke, kde nás každý poznal. Vytvorili sme si výbornú partiu, zloženú väčšinou z cudziniek. Ani jedna z nás tam nemala rodinu, tak sme si vytvorili vlastnú - futbalovú.“ 

Kedy ste boli vo futbalovej etape života najšťastnejšia?
„Asi v tom Neunkirchu.“ 

Ktoré obyčajné ľudské vlastnosti vám futbal odhalil? U vás a u iných?
„Tak toto je jedna z tých ťažších otázok (úsmev a hlboké zamyslenie). Tým, že som žila v rôznych krajinách a mestách, naučila som sa vnímať odlišné kultúry a situácie v nich. Dokážem sa pozerať na svet okolo seba aj z iných uhlov pohľadu. “

Čo ste cítili, keď pred zápasom znela slovenská hymna?
„Neuveriteľnú hrdosť. Na jednu konkrétnu hymnu si stále spomínam so zimomriavkami. Hrali sme v Poprade proti Poľsku, zo štadióna NTC je výhľad priamo na Vysoké Tatry. Môj pohľad bol počas celej hymny sústredený len na ne.“ 

Kam sa za vyše dve desiatky rokov, čo žijete v ženskom futbalovom prostredí, tento šport posunul?

„Dievčatá, ktoré teraz začínajú s futbalom, si ani nevedia predstaviť, kam sa ženský futbal za ten čas posunul. Pred dvadsiatimi rokmi nebolo možné, aby ženské tímy hrali na hlavných štadiónoch. Každý rok padajú nové rekordy v návštevnosti na ženskom futbale, stáva sa z neho marketingový produkt, čo ma veľmi teší. Lebo priťahuje na štadióny väčšie množstvo ľudí a zároveň sa búrajú určité stereotypy, ktoré so ženským futbalom stále súvisia. Aj na Slovensku je badať veľké posuny vpred. Najviac som to v mojej kariére pocítila v reprezentácií, od takých samozrejmostí, akým je celkové zabezpečenie - dresy, oblečenie, počet ľudí v realizačnom tíme, financie - po tréningový proces a herný prejav družstva. Stále sa ale je kam posúvať. U nás aj vo svete.“

Vaším vzorom bola Marcela Lukácsová, viete, či a koho vzorom ste vy?

„To neviem. Ale ak niekomu áno, tak som za to naozaj úprimne vďačná.“ (krásny šťastný úsmev)

ŠŤASTIE PRIŠLO S KAMARÁTKAMI

Uvedomujete si, čo všetko ste pre slovenský ženský futbal urobili? Už len tým, že ste ako prvá dosiahla na hranicu sto medzištátnych zápasov, o čom sa dosť hovorilo a písalo a nielen u nás.

„Sto zápasov za reprezentáciu bol krásny a neopísateľný pocit. Podarilo sa mi v tom  jubilejnom zápase dokonca streliť gól, čo bola krásna bodka za celým mojím snažením. Chcem dúfať, že aj tento môj malý krok v slovenskom ženskom futbale inšpiruje mladé hráčky a budú si chcieť zahrať v slovenskom národnom drese tiež stokrát či viac.“

Dosiahli ste vo futbale všetko, čo ste mohli? Čo ste chceli a o čom ste snívali? 
„Pravdepodobne všetko, čo som mohla, áno. Ale nie všetko, čo som chcela. Mojím snom bolo dostať sa s reprezentáciou na šampionát. Ale ktovie, možno sa tam dostanem, aj keď už nie ako hráčka...“ (po chvíľkových úvahách predsa len úsmev).

S kým z futbalového prostredia ste boli počas kariéry najradšej?
„S mojími najlepšími kamarátkami, mali sme možnosť pôsobiť v rovnakom období v reprezentácii. Veľa času sme na seba v priebehu roka nemali, takže reprezentácia bola pre nás dva v jednom (šibalský smiech). Je krásny pocit stáť na ihrisku, spievať hymnu a mať pri sebe tie naozaj dobré kamošky.“

Čo vám futbal dal?
„Životné priateľstvá. Kamarátov po celom svete. Poznanie rôznych kultúr. Multilingválnosť. Pohľad na svet nielen zo svojho uhľa pohľadu. Disciplínu. Schopnosť premôcť sa.“

A čo vzal?
„Voľné víkendy, na ktoré sa momentálne veľmi teším...“ 

V kom vidíte v slovenskom ženskom futbale novú Ondrušovú
„Neviem, či úplne novú Ondrušovú, ale hráva v reprezentácii na tom istom poste ako som hrávala ja. Laura Bieliková to podľa mňa dotiahne ďaleko.“ 

Aké budú vaše ďalšie kroky? Myslíte si, že vám bude stačiť pre náplň vašich dní aj ambícii projekt technických individuálnych tréningov, zameraných na individuálny rozvoj futbalových daností? Alebo máte v talóne nachystané niečo ďalšie?
„Už viac ako polroka pracujem na 60 percentný úväzok ako učiteľka telesnej a nemčiny na strednej škole v Prahe. Veľmi som sa v tejto práci našla a napĺňa ma nad moje očakávania. A čím ďalej, tým viac rozbieham moju futbalovú akadémiu “lujafootballacademy,” kde pracujem momentálne s pätnástimi deťmi. Rysuje sa mi aj spolupráca so Spartou ako s individuálnou koučkou. Mám aj ďalšie ponuky a možnosti, kam by som sa mohla uberať, len si to musím veľmi dobre rozmyslieť a vybrať si tak, aby som to všetko stíhala časovo a fyzicky.“