Zrod legendy rely. Ako sa dali dokopy Drotár a Bánoci

PREŠOV. Stali sa ikonami slovenského automobilového športu.

Keď sa povie Igor Drotár a Vlado Bánoci, tak každý vie, že vravíme o rely a každý vie, že sme v Prešove. Nuž a kávička s cigaretkou v ich spoločnosti je vždy zážitkom.

„Vlastne sa ani nepamätám, kedy sme sa stretli prvýkrát,“ začína zaujímavé rozprávanie Vlado Bánoci.

„Poznáme sa už od škôlky. My sme bývali na 'Pavlovičáku' a Igor na Zápotockého. Neskôr sme spolu chodili na základnú školu na Gottwaldovej ulici a aj keď som potom išiel na dolné gymko a Igor na strojnícku, tak sme vždy boli v kontakte.“ Vlado zamieša kávu a zasmeje sa.

„Z tej doby sa nedá zabudnúť rachot Igorovho Tudora, ktorý mal namiesto výfuku len rúru. To keď išiel okolo nášho gymka, tak som hneď vedel, že to je Igor.“

Igor Drotár sedí vedľa a so šibalskou iskrou v oku sleduje Vlada, ako sa zabáva spomienkou.

„Otec mi kúpil starú Tatru 57 a neskôr Škodu Tudor, aby som mu 'nekradol' jeho auto z garáže,“ vysvetľuje Igor.

„Tú tatru sme viacej opravovali ako jazdili. A keď konečne išla, tak asi po piatich kilometroch skončila. Otec mal však pochopenie a kúpil mi potom Tudora.

Vodičák som si urobil už ako sedemnásťročný na strednej a mohol som už jazdiť.“

Majster sveta v cúvaní

Bánoci domiešal kávu, usrkol si a pokračuje. „Boli sme traja kamaráti. Mali sme asi tak 13-14 rokov, keď sme číhali na príležitosť sa povoziť. Vždy, keď niektorý z našich otcov niekam odišiel, tak sme zobrali kľúče a už sa vozili po ulici.

Najvážnejšie to však bral Igorov otec. Najprv dával slamku na koleso, no keď sme na to prišli, tak sledoval kilometre. Keď nesedeli, tak si to Igor zlizol. Ale asi málo, jak je vidieť,“ uťahuje si Bánoci z Drotára a spolu sa dobre bavia.