Vladimír Janočko: fotogaléria
14.5.2019
KOŠICE. Ako 20-ročný mladík si zahral v Lige majstrov.
Roky bol oporou futbalovej reprezentácie Slovenska, stal sa aj najlepším hráčom našej krajiny.
S mužstvami v ligových súťažiach na Slovensku a v Rakúsku získal šesť majstrovských titulov.
Vladimír Janočko, bývalý futbalista 1. FC Košice, Xanthi, Austrie Viedeň, Salzburgu, Admiry, Leopoldsdorfu a Michaloviec, väčšinu svojho času venuje práci vo vlastnej mládežníckej akadémii.
Párkrát do roka si ale oblečie dres internacionálov Česko-Slovenska, hráva piatu ligu za Malú Idu a voľné chvíle venuje aj inej športovej vášni – tenisu.
Už štyri roky pracujete s košickou futbalovou mládežou v akadémii nesúcej vaše meno. Ako veľmi vás táto práca baví?
„Pred rokmi som sa rozhodol pre cestu pôsobenia pri mládeži, pustil som sa do náročného projektu, špeciálne v slovenských podmienkach, ale nesmierne ma to baví a napĺňa.
V akadémii máme osemdesiat-deväťdesiat chlapcov, v mládežníckej pyramíde sme zostavili družstvá vo vekových kategóriách do 9, 10, 11, 13, 15 a 17 rokov, teda od najmenších detí až po dorast. Výbery dorastencov a starší žiaci hrajú druhú najvyššiu súťaž na Slovensku, naše prípravky účinkujú v najvyšších súťažiach v našom regióne. Niečo sme už teda vybudovali. Deti sa vždy učia, napredujú, nie vždy im všetko vyjde, základom však je, aby sme robili futbal so zanietením, aby sme im pomáhali zlepšovať sa. Nie sú roboti, nedajú sa od nich očakávať super výkony každý deň, pri práci s mládežou treba byť trpezliví. Učíme ich hrať futbal, nie odkopávanú. Ale základom je disciplína, koncetrácia, snaha. Mňa veľmi teší, keď vidím, ako sa chlapci zlepšujú, ako ich futbal baví. Snažíme sa ich v tom podporovať, aby mali zo športu radosť, aby sa z nich raz stali profesionálni hráči. Verím, že sa budú naďalej zlepšovať.”
Ako vyzerá váš pracovný režim v akadémii?
„Denne som na ihrisku na tréningoch aj päť hodín, k tomu treba prirátať organizačnú prácu, na ktorej sa podieľam spolu s manželkou Zuzanou. Akadémia, to sú povinnosti na sedem dní v týždni – cez týždeň tréningy, no a cez víkendy zápasy. Všetkých nás to baví. Mám na mysli aj mojich trénerských spolupracovníkov, bývalých ligových hráčov Ericha Vágnera a Štefana Toporčáka, rovnako aj bývalých mládežníckych reprezentantov, Erika Kudlatu a Stanislava Pellu.“
Aký ste typ trénera?
„Pokojný. Na chlapcov zakričím len niekedy, keď vidím, že sa im na tréningoch nechce makať naplno. Viac ma však nahnevajú verdikty rozhodcov. Nezdržím sa, keď sa ubližuje deťom, niekto ich musí chrániť. Štve ma, keď sa rozhodcovia prídu na mládežnícke zápasy poprechádzať, nejavia chuť a ubližujú tým deťom. Je to na zamyslenie. Deti sú citlivé a my chceme, aby ich futbal bavil.”
Viacero hráčov z vašej akadémie prestúpilo do mládežníckych tímov popredných slovenských fortunaligových tímov. Vnímate to tiež ako ohodnotenie vašej práce?
„Nemáme nadstavbu v podobe mužstva dospelých, takže naším cieľom je vychovať hráčov pre slovenské top tímy. Vždy nás poteší, keď sa náš odchovanec posunie o level nahor, keď sa presadí vyššie. Práca, húževnatosť niekedy znamenajú viac ako talent. Našim chlapcom držíme prsty, aby sa presadili aj v nových kluboch a aby futbalovo naďalej napredovali.“
Neláka vás trénerské pôsobenie v seniorskom futbale?
„Absolútne nad tým nepremýšľam. Práca s mládežou ma baví. Navyše, na Slovensku sa dá na akej-takej úrovni trénovať okrem Fortuna ligy ešte v druhej najvyššej súťaži. Potom už je to vyslovene na amatérskej úrovni. Trénerov je veľa, konkurencia veľká, ale miest málo. Vezmime si len mojich dvoch spoluhráčov z reprezentácie, ktorí sa dali na trénerskú kariéru medzi seniormi. Stano Varga dlho nemal flek, teraz je v Banskej Bystrici, Miro Karhan už dlhší čas stojí.“
Ako hodnotíte vstup futbalovej reprezentácie Slovenska do kvalifikačných bojov o postup na majstrovstvá Európy 2020?
„Proti Maďarsku to bolo zaslúžené víťazstvo nášho tímu, výkon bol tiež v poriadku, ustrážili sme si tento dôležitý vstupný duel. Škoda, že sme nezabodovali na pôde Walesu. Náš výkon nebol slabý, to sa nedá povedať, priebeh zápasu ovplyvnil rýchly gól domáceho tímu po našej zbytočnej obrannej chybe. Tento jeden okamih napokon o všetkom rozhodol. Treba si však uvedomiť, že Wales má svoju veľkú kvalitu, veľké hráčske osobnosti a veľa hráčov z anglickej ligy. Wales určite bude až do konca bojovať o postup. Kvalifikácia sa ešte len začala, všetko je otvorené, Chorvátsko prehralo v Maďarsku. Som presvedčený, že náš tím má takú kvalitu, aby sme uhrali druhé postupové miesto. V každom zápase si to bude žiadať podať stopercentný výkon, nezaváhať vzadu a ukázať odvahu v ofenzíve, aby sme sa dostávali do šancí a aby sme ich aj dokázali premieňať.“
Ako vnímate hráčsku obmenu v tíme Slovenska po tom, ako tréner Hapal nemôže počítať so štvoricou stabilných dlhoročných reprezentantov – Škrtelom, Hubočanom, Nemcom a Weissom?
„Dostali šancu hráči, ktorí možno doteraz neboli až takí dominantní v našom národnom tíme, neťahali až tak výrazne naše mužstvo, ale nie sú to žiadni nováčikovia. Majú už niečo za sebou v reprezentácii, hrajú v kvalitných zahraničných kluboch a naďalej sa budú herne zlepšovať i naberať skúsenosti. Nemyslím si, že sme sa nejako extrémne oslabili, tým ale netvrdím, že nám štvorica spomenutých hráčov nechýba.”
Prekvapilo vás rozhodnutie Mareka Hamšíka prestúpiť do Číny?
„Áno. Málokto čakal, že po toľkých rokoch napokon zmení pôsobisko. V Neapole mal svoju pozíciu, lámal klubové rekordy, málokto predpokladal, že zamieri do Číny. Rozhodlo, že potreboval zmenu a nejaký impulz. Nie je prvý a ani posledný spomedzi top svetových hráčov, ktorí zamierili do Číny. Táto krajina ponúka po každej stránke neobmedzené možnosti, vrátane zaujímavých zmlúv. Do Číny prestúpili hráči ako Oscar, Hulk či Carrasco. Hamšík bude aj ako hráč pôsobiaci v Číne ešte dva-tri roky prínosom pre našu reprezentáciu.”
Čo vravíte na to, že sa slovenská reprezentácia presťahuje na Národný futbalový štadión na Tehelné pole v Bratislave?
„Je to nádherný stánok, konečne máme taký štadión po rokoch čakania. Potrebovali sme to. Verím, že v Bratislave bude vypredané na každom zápase reprezentácie. Na druhej strane je škoda, že máme na Slovensku len zopár pekných štadiónov – spomeniem ešte Trnavu, Žilinu a Dunajskú Stredu. Verím, že sa konečne pohnú veci aj na východe Slovenska, že aj u nás v Košiciach vyrastie nový štadión.“
Určite sledujete aj dianie vo Fortuna lige. Prekvapila vás suverenita majstrovského Slovana a veľký úspech Michaloviec, kde ste na sklonku vašej profesionálnej kariéry hráčsky pôsobili?
„Súťaž má atraktívnejší formát ako v minulosti. Kvitujem rozhodnutie zmeniť jej formát rozdelením tímov na hornú a dolnú šestku. Podobným systémom sa hralo aj pred dvadsiatimi rokmi, keď som pôsobil v 1. FC Košice, mužstvá zo špice tabuľky odohrali proti sebe viac kvalitných zápasov, ktoré boli zaujímavejšie aj pre fanúšikov, tí chodili vo vyššom počte na štadióny. Uvidíme, čo prinesie tento model do budúcnosti, ale ja som ho uvítal. Slovan sa stal zaslúžene suverénnym majstrom. Má kvalitný a stabilný káder s veľkou konkurenciou, Bratislavčania nemali žiadny problém, keď im vypadne nejaký hráč. Je veľkým prekvapením, že sa do hornej šestky kvalifikovali Michalovce a Sereď na úkor Trnavy s Trenčínom. Pre Michalovce je to veľký úspech. Určite je za tým výborná práca trénerskej dvojice Anton Šoltis, Jozef Majoroš. Zemplínčania hrali v nadstavbe so silnými slovenskými klubmi, pre hráčov bolo veľkým zážitkom nastúpiť v Bratislave či Dunajskej Strede. Zároveň to bola pre nich motivácia do ďalšej práce. Netreba zabudnúť, že sa dostali aj do semifinále Slovenského pohára. Michalovský klub však na môj vkus angažoval až príliš veľa zahraničných hráčov, domácich odchovancov hráva pomenej.“
Netajíte sa názorom, že vnímate kriticky počet legionárov v najvyššej slovenskej súťaži.
„Je to tak. V mnohých kluboch je omnoho viac zahraničných ako domácich hráčov, to už je extrém. Je to na zamyslenie. Otvoril by som tému limitu zahraničných hráčov, aby väčší priestor dostávali šikovní slovenskí mladíci.“
Zájdete občas aj na slovenské futbalové štadióny na zápasy Fortuna ligy? Napríklad do Michaloviec, kde ste sa rozlúčili s profesionálnym futbalom?
„Veľa času mi zaberá práca v mojej futbalovej akadémii. A keď už dôjde k tomu, že máme voľný víkend a že tímy mojej akadémie nemajú zápasový program, tak sa snažím skĺbiť rodinný program s mojím hráčskym futbalovým pôsobením v tíme Malej Idy s mojím najobľúbenejším doplnkovým športom tenisom. Ale napríklad s trénermi Michaloviec sa stretávam v Košiciach na futbalových zápasoch starých pánov v telocvični, s funkcionármi Michaloviec som sa zasa videl napríklad počas zimnej prípravy, keď sme tam hrali prípravné zápasy s mládežníckymi družstvami našej akadémie.“
Spomenuli ste vaše pôsobenie v piatoligovom tíme Malej Idy. Budete aj naďalej obliekať dres tejto obce vzdialenej pár kilometrov od Košíc?
„Všetko bude súvisieť s mojimi povinnosťami v akadémii. Ak mi to umožní čas a zdravie, tak určite budem hrať za Malú Idu v domácich jarných zápasoch. Máme fajn mužstvo a partiu, klubu pomáhajú ľudia, ktorých poznám. Hráme kombinačný futbal, to ma baví, futbalom sa môžem zabaviť. No a v neposlednom rade, v tíme sú mojimi spoluhráčmi najstarší syn Mišo a brat. V jeseni som dal za Malú Idu dva góly, viac som ich pripravil spoluhráčom, no ja som asi nemal dobrých prihrávačov, aby som dal viac gólov, cha, cha.“
Do Malej Idy si ale chodievate zahrať aj váš obľúbený tenis. Patríte k najlepším tenistom-rekreantom v Košiciach.
„V zime sme v hale v Malej Ide hrali zimnú ligu, tam som skončil na druhom mieste. Predtým sa mi ale trikrát podarilo zvíťaziť v letnej lige, ktorá sa hrávala v areáli na Sídlisku Ťahanovce. Komunita košických hráčov je početná, koná sa viacero turnajov, počasie nám už umožňuje hrávať vonku na antuke. Už máme za sebou turnaje v Čani, na Ťahanovciach i Malej Ide. V detstve som nikdy nehrával tenis, k tomuto športu ma priviedla manželka Zuzana, bývalá aktívna hráčka. Som tenisový samouk, nikdy som nemal trénera. Tenis je moja najobľúbenejšia športová aktivita popri práci vo vlastnej futbalovej akadémii. Tento šport som si veľmi obľúbil, snažím sa v ňom zlepšovať. Som súťaživý typ, som motivovaný stále sa zlepšovať. Beriem vážne každý tenisový zápas, idem na maximum. Trofeje z turnajov zbieram pre nášho najmladšieho synčeka Maťka.“
