V bráne cítil rešpekt, ale nie strach. Góly dával Štochl aj odtiaľ

MICHALOVCE/KOŠICE. Legendou sa stal už počas hráčskej kariéry. Druhá časť tejto vety je minulosťou, prvá zostane v platnosti natrvalo.

Ak sa spýtate Slováka, ktorému hádzaná veľa nehovorí, na úspešného protagonistu tohto športu u nás, s veľkou pravdepodobnosťou vyriekne meno Richard Štochl.

O pozíciu najpopulárnejšieho športového odvetvia na Slovensku dlhodobo súperia futbal a hokej, ich čaru podľahne najviac detí.

Ani v prípade Richarda Štochla to spočiatku nebolo inak.

S kamarátmi pred blokom sa zvykol naháňať za futbalkou či pukom.

V desiatich rokoch ho otec vzal na hádzanársky tréning, lebo jeho kamarát bol v tom čase trénerom.

A malému šarvancovi tento šport natoľko učaroval, že už pri ňom zostal.

„Hádzaná ma tak chytila, že nad futbalom alebo hokejom som už viac nerozmýšľal,“ začína svoje rozprávanie 42-ročný michalovský rodák.

Obrovský pokoj a rozvaha

Väčšina športovcov chce útočiť, strieľať góly, rozhodovať zápasy. Ťahalo to Richarda Štochla od začiatku do brány?

„Ťažko povedať, či som od začiatku chcel byť brankárom. V takom veku to ešte zvyčajne neviete. Jednoducho sa mi v bráne páčilo a už som tam ostal natrvalo,“ charakterizuje ikonická postava slovenskej hádzanárskej scény svoje brankárske začiatky.

Hoci post medzi troma žrďami je zakaždým špecifický, v hádzanej to platí dvojnásobne.

Čeliť projektilom metrákových chlapov z tesnej blízkosti, pritom mať na sebe len minimálnu ochrannú výbavu, to chce guráž a poriadnu odvahu.

„Rešpekt som cítil, ale strach nie. S ním sa nedá hrať. Je to sila zvyku,“ hovorí Štochl so stoickým pokojom jemu vlastným.

Neuveriteľná koncentrácia, pri ktorej občas na palubovke vyzeral ako duchom neprítomný, aby vzápätí dokázal vygumovať aj najväčšie esá súpera, zostane mnohým v pamäti navždy.

Buď trafíte bránu alebo nie

Vraví sa, že každá minca má dve strany. Post hádzanárskeho gólmana má i ďalšie špecifikum.