Niektorým chýba. Dobrý rozhodca musí mať pokoru, tvrdí bývalý arbiter FIFA

S futbalom začínal ako hráč, no v roku 1993 presedlal na dráhu arbitra. A spravil dobre.

Prešovčan MIROSLAV BENKO (47) vďaka rozhodovaniu pobehal celý svet, stal sa medzinárodným arbitrom FIFA a roky rozhodoval najvyššie slovenské súťaže.

„Od roku 1999 som behal po trávnikoch v prvej a druhej lige. V tom čase nás rozdelili na rozhodcov a asistentov. Ja som sa dal na prácu asistenta,“ spomína futbalový rozhodca, ktorý bol v rokoch 2011 až 2019 medzinárodným rozhodcom FIFA. 

Prečo práve asistent? Neuvažovali ste nad funkciou hlavného rozhodcu?

Prvé dva roky som bol asistentom. Potom ukončil kariéru nebohý Bohdan Benedik, preto som začal robiť hlavného.

Po čase som sa však vrátil opäť na čiaru. Jednoducho povedané, tam som sa viac našiel. Aj členovia komisie rozhodcov mi tvrdili, že lepšie je pre mňa byť asistentom, že som sa v tejto funkcii narodil.

Dostal som víziu stať sa asistentom FIFA, preto som už viac nešpekuloval.

Na listine FIFA ste boli deväť rokov. Ako na toto obdobie spomínate?

Na celú kariéru s píšťalkou a zástavkou v ruke spomínam len v dobrom. Kolegovia predo mnou rozprávali, že kariéra ubehne veľmi rýchlo a je to veľká pravda.

Na prvé stretnutie si pamätám, akoby to bolo včera. Medzinárodné stretnutia mali svoje čaro už od momentu, keď som sa dostal na delegáciu.

Na každé stretnutie som sa tešil, pretože toľko krajín už určite nenavštívim.

Ktoré momenty sú pre vás najpamätnejšie?

V našej najvyššej súťaží to boli derby a stretnutia, ktoré sledovali vyplnené tribúny. Jednalo sa o zápasy Trnavy, Slovana Bratislava, Dunajskej Stredy či Žiliny, ktorých nebolo málo.

Nikdy nezabudnem na stretnutie v marci 2019 medzi Slovanom a Trnavou, pri ktorom sa otváral nový štadión v Bratislave. Pred 22 500 divákmi som si spolu s kolegami Paľom Chmurom a Radom Bobkom užíval fantastickú atmosféru.

A čo v zahraničí?

Tam to boli zápasy Rakúsko – Turecko a Vladikavkaz - Aktobe. Nezabudnem však na rozlúčkové stretnutie medzi Partizanom Belehrad a Astanou, bolo to v skupinovej fáze Európskej ligy.

Pred stretnutím mi prezident domáceho klubu odovzdal na pamiatku dres a plaketu, čo si nesmierne vážim.

Aký je váš najväčší futbalový zážitok?

Delegácia na stretnutie do Kataru. Domácim sme sa zrejme natoľko páčili, že sme tam s kolegami Rišom Trutzom a Ondrejom Brendzom zostali desať dní. Rozhodovali sme tri stretnutia katarskej ligy.

A čo najhorší?

Nebolo to priamo na hracej ploche, ale súvisí s futbalom. Spolu s Ivanom Kružliakom sme boli v ruskom Vladikavkaze, kde je letisko tridsať kilometrov od mesta.

Prechádza sa cez Beslan, čo sme netušili a dozvedeli sme sa to až v aute. Prvého septembra 2004 sa v Beslane odohrala teroristická akcia Beslanský masaker, ktorej cieľom bolo zajať ako rukojemníkov viac než osemsto ľudí.

Tí sa nachádzali v areáli miestnej základnej školy v Severnom Osetsku. Rukojemnícka dráma trvala do 3. septembra, kedy došlo k odpáleniu náloží. Zahynulo vtedy 334 rukojemníkov vrátane 186 detí a 783 ľudí bolo zranených.

Keď sme išli domov, zastavili sme sa na základnej škole a v telocvični, kde sa všetko odohrávalo. Smutný pohľad. Bolo to presne sedem rokov po masakri.

Keď sme vošli do telocvične, kde boli samé kvety a fotografie ľudí, nedokázali sme sa medzi sebou ani rozprávať. Bolo to hrozné, neviem si predstaviť, čo sa tam odohrávalo.

Zažili ste počas kariéry inzultáciu, napadol vás niekto?

Až dve, ešte v regióne. V stretnutí Kračúnovce – Vechec inzultovali hlavného rozhodcu Ferenca zo Sniny a inzultácia bola doslova nechutná.

Dvaja hráči si vyzuli kopačky a mlátili ho hlava – nehlava. Usporiadatelia sa len prizerali a diváci sa pridávali. My asistenti sme tomu nedokázali zabrániť.

Po zápase sme si posedeli v kabíne rozhodcov poriadne dlho.

A čo tá druhá?

Ako hlavný rozhodca som zažil menšiu inzultáciu, sotenie zo strany brankára Kračúnoviec. Bolo to v stretnutí tretej ligy Východ Rožňava - Kračúnovce.

Hostia prišli len deviati a boli istým vypadávajúcim. Zrejme sa im nechcelo hrať celých deväťdesiat minút, preto to zakončili takto.

Poďme ale na krajšie témy. Koľko krajín ste vďaka rozhodovaniu prešli?

Bolo ich viac a každá bola niečím výnimočná. V Rusku to boli pekné stretnutia v spomínanom Vladikavkaze, Petrohrade či Moskve.

Nezabudnem tiež na rozhodovanie v ďalekom Kazachstane, Azerbajdžane či na Islande. Pekné spomienky mám z turnajov v Oradea v Rumunsku, kde som bol s Petrom Kráľovičom, a zo Salzburgu, kde som bol s Filipom Glovom.

Sú krajiny, ktoré som navštívil viackrát, dokonca ten istý štadión. Napríklad v Jelgave v Lotyšsku som bol trikrát a v arménskom Jerevane dvakrát.

Ako ste sa k rozhodcovskému remeslu vlastne dostali?

Hrával som za mládežnícke družstvá v Snine a Prešove. Ročník narodenia 1974 bol veľmi silný, v príprave nás bývalo aj päťdesiat.

Z dorastu som išiel do Veľkého Šariša, kde dnes hráva domáce stretnutia Tatran Prešov. Raz na tréningu sme hrali medzi sebou a nechceli sme, aby rozhodoval tréner. Píšťalku som teda chytil ja a odvtedy ma to nesmierne chytilo.

Nahlásil som sa u Miroslava Jurášeka, ktorý vtedy rozhodoval v prvej lige. Išiel som na seminár, kúpil som si výstroj a pomerne rýchlo začal môj futbalový život v úlohe rozhodcu.

Pamätám si na prvé stretnutie dospelých v roku 1993 v Bardejove. 

Ako všetci rozhodcovia, začínali ste v okrese a postupovali ste do regiónu.

Áno, presne tak. V roku 1994 som postúpil do kraja, kde som rozhodoval všetky súťaže od piatej po tretiu ligu. Z regiónu do slovenských súťaží som postúpil v roku 1999.

Odvtedy som behal po trávnikoch v prvej a druhej lige. V tom čase nás rozdelili na rozhodcov a asistentov. Ja som sa dal na prácu asistenta.

Spomínate na prvý zápas Corgoň ligy?

Samozrejme, že áno. 1.FC Košice hostili Nitru a stretnutie rozhodoval Laco Doboš.

Košičania mali vtedy silné mužstvo, takže zápas pre nás nebol náročný. Bol som rád, že sa premiéra vydarila, pretože to bol dobrý štart do rozhodcovského života.

A čo premiéra vo svete?

Bolo to ešte bez odznaku FIFA, išlo o stretnutie bulharského pohára medzi Litex Loveč a Levski Sofia. Hralo sa na neutrálnom štadióne v Starej Zagore a hlavný rozhodcom bol Ľuboš Micheľ. Na zápas si veľmi dobre pamätám.

Premiéru v pohári UEFA som mal v Dubline v Írsku, kde sme leteli spolu s Rišom Havrillom, terajším viceprezidentom SFZ a Mariánom Ružbarským, dnes predsedom Komisie rozhodcov SFZ. Bolo to stretnutie St. Patrick - Elfsborg.

Ako sa vám v roku 2011 podarilo dostať medzi rozhodcov FIFA?

Kariéru asistenta rozhodcu FIFA ukončil Roman Csabay z Bratislavy a na listinu som postúpil namiesto neho. Bolo to spolu s Ivanom Kružliakom.

Presne ako dnes, aj vtedy malo Slovensko na listine desať asistentov. Keďže som bol v najvyššej súťaži dvanásť rokov, dostal som tú šancu.

Bolo to pre mňa pekné vysvedčenie, za ktoré som vďačný.

Pamätám si na fyzické previerky v októbri 2010 v Banskej Bystrici, že som ich musel zabehnúť na sto percent. Terajší predseda Komisie rozhodcov Marián Ružbarský mi pošepkal, že ak sa mi to podarí, budem na nominačnej listine FIFA.

Čo to pre vás znamenalo?

Výzvu podávať dobré výkony a nesklamať. Myslím, že sa mi to podarilo, pretože do konca kariéry som bol obsadzovaný na dôležité a nie ľahké stretnutia.

Tak ako vo všetkom, aj pri rozhodovaní musíte mať šťastie. Práca arbitra nie je ľahký koníček, ale veľmi pekný.

Povedali by ste kedysi, že sa vám podarí dostať medzi najlepších arbitrov na svete?

Nikto to nemôže stopercentne povedať a ani ja by som to nepovedal. V rozhodovaní je najvyšší cieľ listina FIFA a som rád, že som na nej mohol byť. Určite mi to dalo veľa a veľa to pre mňa znamenalo. 

Stalo sa vám počas kariéry niečo bizarné?

Lety na stretnutia a domov som našťastie vždy stihol (smiech). Chodili sme však na sústredenia do Turecka, kde som raz nestihol autobus spred hotela.

Bol to prvý tréning v Antalyi, čiže som nevedel, kde mám ísť. Našťastie som zostal s kolegami Mariánom Ružbarským a Ondrejom Brendzom.

Ondro sa pomaly prezliekal a nestihli sme prísť pred hotel. A samozrejme, chalani nám autobusom ušli (smiech).

Hneď sme si však našli na recepcii taxikárku. Volala sa Oxana a tá s nami hľadala tréningový kemp, ktorý sme našli a nenápadne sme zapadli s kolektívom. Akoby sa nič nestalo (smiech).

Náš výlet však mal aj veľké pozitívum, Oxana s nami potom chodila celý deň po obchodoch v Antalyi. Mesto dobre poznala, takže sa stala našou sprievodkyňou.

Spomínate si aj na menej príjemný moment?

Bolo to cestou na prvoligové stretnutie Nitra - Žilina. Všetci štyria rozhodcovia sme boli z východu, spolu so mnou išli Richard Havrilla, Erik Weiss a Peter Mriglot.

Asi šesťdesiat kilometrov pred Nitrou sme havarovali. Našťastie sa nám nič nestalo, ale autom sme nemohli ďalej pokračovať.

Rišo teda ostal pri aute a stretnutie rozhodoval Peter. Samozrejme, na zápas sme sa dostavili stopom (smiech).

Na čiare som bol z toho vykoľajený. Viem, že to bolo v júli a bolo veľmi horúco. Tiež si pamätám, že sme obedovali vo Zvolene, ale to je všetko.

Nikto z nás si nepamätá, ako sa to vlastne stalo. Vtedy pre mňa zápas nebol dôležitý, myšlienkami som bol v aute.

Ako vnímate zavedenie systému VAR do futbalu?

Osobne som ho nezažil, len takzvaných bránkových rozhodcov. Vývoj ide dopredu, preto zavedením VARu sa futbal opäť posunul.

Občas v stretnutí rozhodne jeden dôležitý moment, ktorý nemusí byť správne vyriešený rozhodcom alebo asistentom na hracej ploche. Skúma ho tak systém, ktorý situáciu posúdi správne.

Pre kluby je to dobré, pretože je rozhodnuté spravodlivo. Systém má svoje výhody aj nevýhody, pretože aj za ním sú ľudia, teda rozhodcovia. Viacej je však výhod.

V dnešnom futbale sa hráči v niektorých kluboch nepripravujú na štyroch, ale rovno šiestich rozhodcov. Aby ich dokázali oklamať a získať výhodu pre svoj tím.

Posunul sa futbal vďaka systému VAR vpred?

Určite áno. Všetko je len vecou praxe. Záleží, koľko daný rozhodca, ktorý systém obsluhuje, má za sebou stretnutí.

Stávajú sa situácie, kedy vyhodnotenie sporného momentu trvá dlho. Ak to je okolo päť minút, pre hráčov a samotný zápas to nie je šťastné riešenie.

Napriek tomu sa však zavedením VAR futbal posunul vpred. Je to lepšie, ako keď boli bránkoví rozhodcovia.

Aj systém sa však občas pomýli.

Určite áno. Stalo sa to a ešte sa to stane. Systém VAR nie je robot, ale arbiter za obrazovkou, ktorý je vo výhode. Má to byť doslova pomocník rozhodcu a pomocník futbalu.

Pri sporných situáciách sú rôzne názory na udelenie červenej karty. Rozoberá sa tiež, či sa bude kopať pokutový kop alebo nie. Z piatich rozhodcov dvaja povedia, že penalta mala byť a traja, že nie. Na to tu preto máme VAR, aby chýb bolo čo najmenej.

Rozhodcovia majú množstvo školení, seminárov, kde sa podrobne rozoberajú situácie, ktoré môžu nastať.

Predseda komisie Marián Ružbarský sa futbalu a našim rozhodcom venuje sedem dní v týždni, servis a podmienky majú chalani vytvorený na vysokej úrovni. Je preto len na nich, aby s výkonmi boli všetci, ale hlavne oni, spokojní.

Čomu sa venujete po skončení aktívnej kariéry? Čo by ste mladým arbitrom odkázali, aby sa posunuli na vyššiu úroveň?

Som pozorovateľom rozhodcov a snažím sa im odovzdať to, čo dávali delegáti mne.

Keď si len jednu vec z desiatich rozhodca zoberie z každého stretnutia, posunie sa vpred. Ak chce byť rozhodca dobrý, dôležité je, aby mal to, čo sme mali my starší – pokoru.

Niektorým chalanom dnes žiaľ chýba. Ja stále hovorím, že rozhodovať vieme všetci, aj chybu urobíme, musíme ju však vedieť prijať.

Okrem pekného koníčka menom futbal sa venujem poslanectvu v regióne, meste Prešov a práci na Okresnom úrade ako vedúci odboru starostlivosti o životné prostredie v sídle kraja.

Máte aj dnes nejaké ambície?

V dnešnej dobe je to jedine zdravie. Celý život hovorím: Čo má prísť, príde. Čo nemá prísť, nepríde a nebude.