Vo futbale som zažil všetko. Aj predanú baráž druhej ligy, spomína slovenský Maradona

V sezóne 1994/95 sa pričinil o historický postup Kalcitu Rožňava do druhej ligy. Všetci ho poznajú ako búrliváka, ktorý sa rád háda s rozhodcami. No na ihrisku nechá všetko.

MILOŠ GALLO (47) hráva futbal dodnes. Oblieka dres TJ Tatran Betliar v šiestej lige.

Máte pomaly päťdesiat rokov, no po ihrisku beháte stále. Prečo?

Baví ma to. Nemôžem si pomôcť. Nohy ma počúvajú menej, ale na túto súťaž to stačí. Som zrejme najstarší v okrese, ale necítim sa byť dopočtu. Práve naopak.

Dnes hrá všetko, čo má ruky a nohy. Okresnému futbalu zvoní umieračik. Za posledných desať rokov sa v ObFZ Rožňava odhlásilo dvadsať mužstiev. Z dvoch je len jedna súťaž.

Keď my starí skončíme, neviem čo bude.

Dokedy plánujete hrať?

Otec a priateľka sa ma to pýtajú stále. Skončím vtedy, keď budem na ihrisku najslabší. Nechcem nikoho podceňovať, ale tak skoro to nebude.

Občas mám pocit, že ešte sedemdesiatročný sa budem naháňať za loptou. S paličkou v ruke. A aj to bude stačiť.

Dnes hrá ten, kto príde. Kedysi sme sa šestnásti bili o miesto v zostave. A teraz sa ani netrénuje. Tímy sa len schádzajú z nedele na nedeľu.

Mladí nemajú o futbal záujem. Riešia počítače a hlúposti. Treba sa im prosiť, aby vôbec prišli. Každý týždeň potom hrá iná zostava. A tak to aj vyzerá.

Súťaže išli kvalitou nadol?

Jednoznačne. To je, ako keby sme porovnávali Trabant a Ferrari. Ihriská neboli dobré, ale zrážali sme sa a bojovali. Ako o život. Na pľaci sme nechali všetko.

Dnes sa jeden na druhého súperi usmievajú. Je im jedno, ako zápas skončí. Podajú si ruky a ďalej sa smejú.

Keď som bol mladý a prehral som, týždeň som nespal. V súčasnosti sa v okresoch nehrá prakticky o nič.

V Rožňave máme jedinú súťaž, preto nikto nevypadáva. Na prvom mieste je tri roky ten istý klub. Vyhrá súťaž, spraví si majstrovské tričká, šiltovky a do piatej ligy nejde. Bojí sa.

Aký to má potom zmysel? Žiadny. Dnes ani prístup obcí a miest nie je taký, ako kedysi. Za mojej mladosti sme mali po zápasoch hody, teraz dostanú hráči jedno pivo a idú domov.

Na ktoré úspechy spomínate najradšej?

Keď sme s Rožňavou postúpili z prvej triedy až do druhej ligy. Rok, čo rok sme ničili súperov. Boli sme skvelá partia, výborní futbalisti. V klube to fungovalo tak, ako má.

Mali sme množstvo sponzorov a fanúšikov. Pamätám si, že na derby proti Rimavskej Sobote prišlo šesťtisíc ľudí. Mal som dvadsať rokov, nikdy na to nezabudnem. Už pri rozcvičke nám tlieskalo päťsto divákov.

Pre Rožňavu to bol historický moment. Keď som tam prišiel, nemali sme dresy ani tribúnu. A zrazu sme hrali proti veľkým mestám. Tribúnu sme potom doniesli z vedľajšieho štadióna.

Koľko ste v tých časoch zarábali?

So Žilinou a Trenčínom sme sa nemohli rovnať. Na druhú ligu to bola podpriemerná suma. Výplata však nikdy nemeškala. Mali sme okolo trinásťtisíc korún za mesiac.

Nebola to žiadna sláva, v takom Devíne mali trikrát viac. Uskromnili sme sa však. Boli sme radi, že robíme futbal profesionálne.

V druhej lige sme sa však udržali iba rok. Prišli isté zákulisné ťahy.

Ako to myslíte?

Vo futbale som zažil všetko. Žiaľ, aj predanú baráž druhej ligy. Pár mojich spoluhráčov sa proti Vranovi rozhodlo, že chcú vypadnúť. A zápasy predali.

Doma sme prehrali 1:2 a vonku 0:3. Znášal som to ťažko, pretože som tomu nemohol zabrániť. Bol som zranený, preto som sa pozeral len z tribúny.

Bola to fraška, aj dnes mi je z toho smutno.

Vám nikdy nenúkali peniaze?

Áno, viackrát. Ale v živote by som ich nezobral. Futbal je o charaktere. Čo mu dáš, to ti vráti.

Som hrdý na to, že som hral poctivo. A do konca života budem. Nedokážem hrať na pol plynu. Chcem vždy vyhrať a na ihrisku nepoznám brata.

S Rožňavou ste vypadli, no do druhej ligy ste vytiahli aj Čaňu. Za sezónu ste dali 33 gólov. Rekordný gólový zápis?

Dal som aj 55 gólov za ročník. Bolo to pekné obdobie, na ktoré veľmi rád spomínam.

Keď sa však pozriem na dnešné kluby v druhej lige a Čaňu, boli sme úplní amatéri.

Dnes majú hráči fyzioterapeutov, masérov, držia špeciálnu stravu. My sme nemali nič, akurát sme pred zápasom nemohli jesť knedľu (smiech).

Klobása, tlačenka, slanina, bôčik, to všetko sme mali stále na stole. Bola iná doba. Dnes aj kluby zo spodku druhej ligy fungujú na profesionálnej úrovni.

Ako by ste porovnali kvalitu druhej ligy kedysi a dnes?

Po hernej stránke sa to nedá.

Na nás chodilo oveľa viac divákov ako teraz. Je to však pochopiteľné, pretože za našich čias hrali samí Slováci.

Nie som žiadny rasista, ale kto je zvedavý na treťotriedneho hráča z Angoly? Dnes nie je klub v druhej lige, ktorý nemá legionára.

Keď som hrával ja, zahraničný futbalista bol raritou. Akurát sme mali Ukrajincov, ale exotika bola tabu.

Je to veľmi smutné, pretože podpriemerní legionári držia miesto našim chlapcom. Aby futbalista z prvej dorasteneckej ligy skončil v štvrtej lige mužov, to nie je normálne.

Mám syna, ktorý hráva za dorast Košíc a verím, že bude mať miesto v prvých dvoch ligách. A že ho cudzinci nevytlačia. Pretože šancu si určite zaslúži.

Vyššie súťaže ste hrali aj za Zlaté Moravce a Michalovce. Ako spomínate na toto obdobie?

V oboch kluboch sme išli na postup, no nevyšlo nám to. V Michalovciach nás viedol Ján Kozák, ktorý je najlepším slovenským trénerom.

Som rád, že som mal tú česť pod ním pôsobiť.

Aký bol?

Veľká kapacita, osobnosť. Vedel nás zjazdiť, pokričať, no bol aj nesmierne ľudský. Vedel, čo robí.

Keď sa stretneme, radi si zaspomíname. Ako sme chodili na derby do Kapušian, kde doslova lietali iskry. Východniarske derby mali vždy obrovský náboj.

Dnes sa hráči prechádzajú po ihrisku. Vyhrajú, prehrajú, je im to jedno. Kedysi to malo iné grády.

Kde je problém?

Za našich čias podporovali kluby fabriky, ktoré sa do práce trénerov nestarali. Dôverovali im.

Teraz, keď má niekto peniaze, myslí si, že rozumie futbalu. A chce riadiť všetko. Aj preto je Slovensko, čo sa týka futbalu a športu celkovo, čierna diera.

Keď sa pozrieme na Maďarov, Čechov, výrazne zaostávame. Problémom je tiež vláda, ktorá nemá o šport záujem. Ako keby neexistoval.

Ak to takto bude ďalej, Škriniar, Vlhová a Sagan sú poslednými, ktorí nás zviditeľnili vo svete.

Odbočme naspäť k vašej kariére. Zažili ste niečo zvláštne, kuriózne?

To by bolo na knihu (smiech). V zápase Rožňava - Svidník bol delegátom Vojtech Christov. Diváci ho chceli biť, preto išiel domov cez potok. Čakala ho za ním polícia. Funkcionári mu dali iba čižmy, aby sa prebrodil.

Bola to veľká osobnosť, no domáci fanúšikovia prehru 1:3 nezniesli.

Stalo sa vám osobne niečo zaujímavé?

Pre štyri žlté karty som mal stopku, preto som na rozhodcu vykrikoval z tribúny. On to však dal do zápisu a dostal som trest ďalších šesť zápasov. Nechápal som to, ale bolo to tak.

Ako som hovoril, futbal sme kedysi oveľa viac prežívali ako hráči dnes.

Z Čiernej nad Tisou nás vyprevádzali policajti, pretože nás domáci chceli zahlušiť. Pred aj za autobusom bolo policajné auto. Cítil som sa ako v Neapole. A to bola štvrtá liga.

Keď sme pri Neapole. Prečo vás volajú Maradona?

Bol to môj veľký idol. Ale neviem, prečo ma tak začali ľudia volať. Zrejme mám podobnú techniku ako on. Aspoň sa snažím (smiech).

Máte futbalové prianie?

Aby sa všetci na Slovensku zobudili. Od poslednej po prvú ligu.

Potrebné je nastaviť pravidlá a obmedziť počet cudzincov v jednom tíme. Dôležité je dať priestor našim mladým hráčom, pretože inak nového Hamšíka nevychováme.

Mládež je úplne najcennejšia a je dôležité, aby fungovala. Vo všetkých smeroch. Aby mali deti vybavenie, dobré ihriská a aby boli kvalifikovaní tréneri dobre zaplatení.

Človek vo futbale nič neoklame. A toho sa musíme držať.