Slovák v spoločnosti Neymara a Guardiolu. Prečo sme šli na olympiádu s béčkom?

Mal skvelú finálnu prihrávku a strieľal i góly. Je legendou Interu Bratislava, s ktorým v rokoch 2000 a 2001 získal majstrovský titul.

JURAJ CZINEGE (44) si zahral v Turecku, Grécku, Rakúsku i Česku. Futbalu zostal verný aj po skončení profesionálnej kariéry, oblieka si dres PŠC Pezinok B v piatej lige.

Na olympiáde v Sydney 2000 ste strelili gól do siete Južnej Afriky. Olympic Channel ho po dvadsiatich rokoch zaradil medzi desať najkrajších priamych kopov v histórii olympiád. Čo to pre vás znamená?

Ani som o tom nevedel. Dozvedel som sa to len nedávno. Prezradil mi to kamarát, novinár Jozef Korbel. Stretli sme sa na treťoligovom futbale a tam ma podpichoval, že som v spoločnosti hviezd. Veľmi ma to potešilo, pretože v rebríčku sú skutočne veľké mená.

Ocitli ste sa v spoločnosti brazílskej hviezdy Neymara či dnes už trénera Manchestru City Pepa Guardiolu.

Je to pre mňa veľká česť. Spomínam si na ten gól, akoby to bolo včera. Loptu som napálil na prednú žrď a brankár sa nestihol presunúť.

Škoda len, že sme nepostúpili zo skupiny. Keby sme hrali v plnej zostave, v akej sme sa na olympiádu kvalifikovali, určite by sme išli ďalej.

Hlava mi dodnes neberie, prečo sme rozbili to, čo fungovalo. Po prvý raz v histórii sa dostaneme na olympijské hry a my tam cestujeme s béčkom? Nerozumel som, prečo sme do Austrálie nešli v plnej sile. Veď reprezentácii v tom čase o nič nešlo.

S Ronaldinhovou Brazíliou ste prehrali 1:3 a s Japonskom 1:2. Výhra proti Južnej Afrike už nič nezmenila a skončili ste na poslednom mieste.

Szilárd Németh, Ľubomír Meszároš či Peter Babnič mali veľkú formu. Ak by ich kluby a reprezentácia áčka uvoľnili, Japoncov by sme zdolali a išli by sme ďalej. Teraz je to však jedno.

Na úkor olympiády sa kluby sústredili na predkolá Ligy majstrov, Pohára UEFA. A tak to nakoniec dopadlo. Je to škoda, pretože sme mali šancu na veľký úspech.

Postup ste si vybojovali vďaka štvrtému miestu na domácich majstrovstvách Európy do 21 rokov. Ako na tento úspech spomínate?

Bol to veľký sviatok. Na Slovensku hrali neskoršie hviezdy ako Carles Puyol, Xavi Hernandéz, Gennaro Gattuso, Andrea Pirlo, Frank Lampard a Gareth Barry. Za Česko vybojovali striebro Tomáš Ujfaluši, Marek Jankulovski či Milan Baroš.

Mali sme skvelé mužstvo, ktoré viedol tréner Dušan Radolský. Pred kvalifikáciou sľúbil, že v prípade postupu ho môžeme ostrihať. A tak som mu mašinkou za ovácií vykúzlil krátky strih (smiech).

Človek by nepovedal, že je to vyše dvadsať rokov. Vždy som sa do reprezentácie tešil. Boli sme dobrá partia, sadli sme si futbalovo i ľudsky.

S kariérou ste začali v Interi Bratislava, kde ste sa stali osobnosťou. Pamätáte si svoje prvé futbalové kroky?

Mal som šesť rokov, vtedy sa s futbalom skôr nezačínalo. Otec hrával a robil funkcionára, mama sa venovala hádzanej. Bol som zo športovej rodiny, preto ma rodičia prirodzene viedli k pohybu. Mamina bola môj veľký tréner, ale aj kritik (smiech).

Aký bol váš premiérový štart v najvyššej súťaži?

V Dunajskej Strede ma ako sedemnásťročného chalana vytiahol tréner Karel Brückner. Milanovi Malatinskému som hneď prihral na gól a chytil som sa. Bola to akcia na jeden dotyk.

Byť v kabíne Interu bola pre mňa veľká vec. Sedeli tam legendy ako Ján Solár, Ľubomír Luhový, Bartolomej Juraško a mnohí ďalší. Byť medzi nimi bola česť. Vždy som bol tichší typ človeka, preto som len poslušne šúchal nohami.

A čo prvý gól?

Na snehu proti Prešovu. Pamätám si, že sme hrali s červenou loptou. V tých časoch bolo jedno, či je blato alebo sneh. Hralo sa za každého počasia a na hrozných terénoch. Hlavne, aby lopta nezastala.

Keď sa ihrisko rozbilo, radosť mali trávnikári. Dnes už ich chápem, chvíľu som kosil a staral sa o ihrisko v Limbachu aj ja (smiech).

Vyskúšal som si dokonca futbal na škvare. To veru bola radosť, keď som bol celý doškriabaný (smiech).

V roku 2000 a 2001 ste sa s Interom stali majstrami Slovenska a víťazmi pohára.

Bola to zlatá éra klubu. V tom čase sme boli takmer neporaziteľní. Mali sme skvelých hráčov ako Szilárd Németh, Peter Babnič, Zsolt Hornyák, Peter Dzúrik, Atilla Pinte či vychádzajúce hviezdy Marián Čišovský a Martin Ševela.

Derby proti Slovanu Bratislava mali vždy špeciálny náboj.

Na tie zápasy sme sa tešili najviac. Inter bol prakticky bez divákov, preto sme sa nevedeli nabažiť plnej tribúny. Aj keď nám nikto nefandil, užívali sme si to. Toto bola jedna z vecí, ktorú som slovanistom závidel. Na nich chodili tisícky ľudí a na nás maximálne sedemsto.

Neuvažovali ste nad prestupom do Slovana?

Boli nejaké ponuky, ale vždy to stroskotalo. Na kariéru mám pekné, ale aj horšie spomienky. Párkrát som doplatil na zlých ľudí, ktorí mi veľmi nepomohli.

Čo konkrétne máte na mysli?

Za Antona Obložinského veci fungovali. Nemali sme veľké oči, miliónové platy, ale všetko sme dostali načas. Po zmene vedenia však začali veci haprovať. Neviem, či vinou sponzorov alebo koho, ale prestali sme dostávať výplatu.

Raz sme nedostali nič, inokedy menej. Po roku a pol som vyhral súd a peniaze som dostal, ale na to vo futbale čakať nemôžete. Riešil som preto odchod.

Keďže Inter nedodržal podmienky, vypovedal som mu zmluvu. Dohodol som sa na angažmáne z GAK Graz, ktorý v tom čase hral v Rakúsku o titul.

Dostal som auto, byt, vyberal som si už nábytok. Náš zväz však poslal rakúskemu správu, že mám platnú zmluvu na Slovensku a do Grazu prestúpiť nemôžem.

V tom čase to bola to veľká kauza.

Chodilo za mnou množstvo novinárov, bolo to aj v televízii. Rakúšania mi nevedeli vystaviť registráciu, pretože noví funkcionári Interu Jozef Barmoš a František Šulka ma po dohode so SFZ nechceli pustiť.

Musel som sa preto vrátiť do Bratislavy a dostal som „fantastickú“ ponuku, ktorá sa neodmieta. Buď podpíšem nezmyselnú zmluvu, alebo budem preradený do béčka.

Podpísali ste?

Samozrejme, že nie. Chvíľu som nehral a potom prišla ponuka z Turecka, kde pôsobil Ľubomír Meszároš. Nemal som veľa východísk, preto som odišiel do Elazıgsporu.

Hrali ste najvyššiu tureckú súťaž, v ktorej ste strelili osem gólov. Neboli ste spokojný?

Z futbalovej stránky bolo všetko skvelé. Na zápasoch boli plné tribúny, mali sme vlastné tréningové centrum. Postarané o nás bolo veľmi dobre.

Elazıg je však mesto Kurdov, národa žijúceho na Blízkom východe, ktorý nemá vlastné územie. V bežnom živote sme to pociťovali pravidelne.

Život tam je úplne iný ako v Európe. Nepredáva sa tam alkohol, kaviareň má vždy dve poschodia. Na jednom sedia iba chlapi a na druhom môžu byť s partnerkou. Ženy sami na kávu nesmú. Taká je ich kultúra, ktorá sa mi veľmi nepáči.

Je ešte niečo, čo vás v Turecku prekvapilo?

O pol štvrtej ráno sa zasvietili lampióny a začali ich každodenné modlitby. Alláh akbar. Na širokej ceste, sídlisku, parkovisku, všade sa pásli ovce. Je to úplne iný svet.

Cez isté časy sme nemohli mať tréningy, pretože sa všetci modlili. Hráči dodržiavali Ramadán, celé dni nejedli. Boli však na to zvyknutí, preto sa to na ihrisku neprejavovalo.

Miestni ma prehovárali, že mi zaobstarajú Korán. V slovenčine by ho však zháňali ťažko (smiech).

Páčil sa mi servis v obchodoch, všade sme dostali čaj alebo kávu. U nás si to neviem predstaviť (smiech).

Tureckí fanúšikovia sú do futbalu fanatici. Akí boli?

V prvej sezóne sme sa zachraňovali v poslednom kole. Hrali sme v sto kilometrov vzdialenom Diyarbakire, hlavnom meste Kurdov.

Vyhrali sme a po celý čas sme išli v kolóne. Všetci nás zastavovali a trúbili. Keď sme prišli do Elazıgu, v uliciach oslavovalo desaťtisíc ľudí. Hotové šialenstvo. V nemom úžase sme sledovali, čo sa deje. Bolo to niečo podobné, ako keď sme boli majstri sveta v hokeji.

Keď sa vyhrávalo, fanúšikovia boli skvelí. Horšie je, keď sa nedarí.

V druhej sezóne ste z najvyššej súťaže vypadli.

Na ihrisko museli po nás prísť vojaci, aby nás odprevadili domov. Pretože inak by nás tam ľudia zahlušili. Bolo to šialené. Keď sme prehrali, do mesta sme nevychádzali.

Po návrate z Turecka ste hrali v českom Slovácku. Ako sa rodil tento prestup?

Po vypadnutí som sa vrátil domov a hľadal si angažmán. Trénoval som v Artmedii a dohodnutý som bol s Vladimírom Weissom. Manažér Juraj Vengloš však prišiel, že idem hrávať do Grécka. Aby som si zbalil veci, že odchádzam.

Cestoval som do talianskych Álp, kde mal sústredenie Panionios Atény. Trénerom bol Čech Josef Csaplár, ktorý si ma hneď po príchode zavolal a pýta sa: Kto ťa sem poslal a čo ti povedal?

Okamžite som bol vybavený a mohol som sa otočiť domov. Aspoň som si štyri dni zatrénoval. Vengloš prestup nedotiahol rovnako ako v Grazi, čo ma mrzelo. Prácu manažéra som si predstavoval inak.

Narýchlo sme preto hľadali klub. V Slovácku pôsobil Ladislav Molnár, ktorý ma našťastie zobral. Seklo ma však v krížoch a musel som dlho pauzovať.

Keď som sa vrátil na ihrisko, Molnár už trénerom nebol. Mužstvo prebral Stanislav Levý, ktorý nemal Slovákov v láske. Pobral som sa preto do Trenčína.

Artmedia hrala v Lige majstrov proti Portu a Glasgow Rangers. Mali ste tam byť aj vy, no sledovali ste to len v televízii. Ako ste to prežívali?

Jasné, že ma to neskutočne štvalo. Koho by nie? Nespravil som však nič. Život išiel ďalej.

Za Trenčín ste odohrali dobrú sezónu, po ktorej ste prestúpili do Iraklis FC. V Grécku ste však nastúpili len v ôsmich zápasoch. Prečo?

V Trenčíne sme boli výborná partia. Darilo sa mi a všetko bolo skvelé.

Zas však prišlo Grécko a zas to bolo sklamanie. Vengloš opäť nebol pri podpise zmluvy, mal tam vysunutého pracovníka. Ten sa mal o mňa starať, no namiesto toho ma oklamal o peniaze.

Potreboval som auto, no nemohol som ho kúpiť na seba. Potreboval som ID, ktoré som v Grécku dostal až po čase. Kúpil som ho preto na jeho dcéru, ktorá ma vozila. Keď som však odchádzal domov, ju ani otca nešlo zohnať. Ako keby sa prepadli pod zem. A auto nikde. Bolo to jedno veľké fiasko.

Po návrate ste prestúpili do Artmedie Petržalka, za ktorú ste strelili tri góly.

Niektoré obdobia boli vo futbale lepšie a iné horšie. Toto je z tých, na ktoré spomínam rád. V Artmedii sa stretli kvalitní hráči. Škoda len, že som nehral pamätný zápas proti Juventusu Turín. Zranil som sa, preto som ho sledoval z tribúny.

Na ktoré stretnutia s európskymi klubmi spomínate rád?

Ešte v Interi Bratislava to boli zápolenia proti Rapidu Viedeň, Lyonu či Nantes. Bolo toho viac.

Po dvoch sezónach v Petržalke ste odišli do nižšej súťaže v Rakúsku. Prečo ste sa tak rozhodli?

Hoci som hral v tretej lige, mal som ďaleko lepšie podmienky ako na Slovensku. Bývali sme v päťhviezdičkovom hoteli, chodili sme na sústredenia do Turecka. Na Slovensku si to nemohli dovoliť ani ligové mužstvá.

Na sklonku kariéry som si chcel zarobiť a toto bola ideálna príležitosť.

Koľko ste dostávali peňazí v tretej rakúskej lige?

Keby som hral tretiu ligu na Slovensku, mal by som od dvesto do tristo eur. Tam som dostával dvadsaťkrát toľko. Určite to bol správny krok. Hrával som aj šiestu ligu za SV Gols, kde som bol takisto spokojný s podmienkami.

Dres si obliekate aj dnes vo veku 44 rokov.

Uvažoval som, že to zabalím. Ale chalani z Limbachu ma vytiahli z garáže (smiech).

Chodil som si zahrať len za starých pánov, ale chýbala mi súťaživosť. Keď človek vie, že nejde o výsledok, vypustí súboj, odtiahne nohu. A v zápase si to nedovolí. I keď je to len amatérska súťaž.

Zápasy dedinských líg majú svoje čaro. Či sa vyhrá, prehrá, stále počuť štamgastov spoza zábradlia. A to ma baví (smiech).

Aktuálne hráte za Pezinok B, s ktorým ste v piatej lige na piatom mieste tabuľky. Aké máte ambície?

Ako nováčik sme museli ísť od poslednej súťaže. Minulý rok sme postúpili do piatej a teraz chceme ísť do štvrtej ligy. Ak mi nerupne koleno alebo achilovka, chcem hrať pre zábavu aj naďalej. Futbal je pre mňa vášeň.

Čomu sa inak venujete?

V Limbachu, kde bývam, trénujem kategórie U7 a U13. Do toho pomáham ako funkcionár, pri futbale som od rána do večera. Ako som hovoril, vyskúšal som si aj prácu trávnikára (smiech).

Ako sa na svoju kariéru pozeráte s odstupom času?

Niektoré veci vyšli, iné nie. Ale tak to vo futbale chodí. Som rád, že som mohol hrať na profesionálnej úrovni. Ďakujem za to všetkým trénerom, ktorí ma viedli. Každý z nich mi niečo dal. Aj ten, s ktorým sme sa nemali úplne v láske.