Je ikonou Prešova, teraz je najlepší medzi amatérmi. Jednu vec dodnes ľutujem, spomína

S Tatranom Prešov bol dvakrát blízko postupu do Niké ligy, no klub z východu Slovenska baráž nezvládol.

MARTIN BARAN (37) bol z neúspechov fyzicky aj psychicky unavený, preto prestúpil do piatoligových Kendíc.

Bývalý slovenský reprezentant pôsobil jedenásť rokov v Poľsku, v mladom veku si zahral aj za turecký tím Kasimpasa Spor Kulubu Istanbul.

V ankete Jedenástka jesene V. ligy Sever VsFZ ste dostali rekordných jedenásť hlasov. Čo to pre vás znamená?

Poviem úprimne, nejako špeciálne som to neprežíval. Nominácia sa však samozrejme ku mne dostala, boli tam aj iní chalani z tímu.

Je to príjemné byť súčasťou elitnej zostavy, ale nič to v mojom živote nezmenilo.

Trénerom Kendíc je váš otec, ktorý vám takisto odovzdal svoj hlas. Zaregistrovali ste to?

Neviem, čo by som mu povedal, keby za mňa nehlasoval (smiech). Nebolo by to od neho pekné. I keď si na takéto veci nepotrpím.

Po jesennej časti ste na prvom mieste tabuľky. Vládne v tíme spokojnosť?

Keďže sme nováčikom súťaže, na čo mnohí zabudli, určite áno. Je to dobrý pocit byť na prvom mieste, no sme tam zaslúžene.

Na jeseň sme prehrali iba jeden zápas v Marhani, kde sme v dvadsiatej minúte dostali červenú kartu. Veľa šancí sme zahodili a potom sa to na nás začalo sypať.

Aj v najlepšom mužstve však musí prísť prehra, aby ste spadli na zem. Nám tá prehra vlastne pomohla.

Pred druhou Dulovou Vsou máte náskok piatich bodov. Váš najväčší konkurent v boji o prvenstvo? Uvažujete nad postupom?

S Dulovou Vsou sme hrali najlepší a najkvalitnejší zápas, takže áno. Stretnutie malo najvyššiu úroveň zo všetkých, súper má vo svojom kádri viacero skvelých futbalistov, takže je to náš najväčší rival.

Pred sezónou sme deklarovali, že chceme čo najskôr ísť vyššie, takže spravíme všetko preto, aby sa nám to podarilo. Vedenie má vysoké ambície a keďže nám vytvára výborné podmienky, ideme do toho.

Ešte nedávno ste hrali za druholigový Prešov. Prečo ste prestúpili do piatoligových Kendíc?

Dve sezóny sme hrali o postup do Niké ligy a dvakrát sa nám to nepodarilo. Zavládlo teda vo mne veľké sklamanie. Z neúspechov som bol fyzicky aj psychicky vyčerpaný.

Po druhej sezóne v Prešove vo mne zavládol pocit, že treba prenechať miesto mladším. Nemal som proste dobrý pocit.

S futbalom som ešte nechcel úplne skončiť, potreboval som sa držať v pohybe. Konkrétnu ponuku som dostal z Kendíc a keďže som už nechcel viac cestovať, na prvom mieste je u mňa rodina, rozhodol som sa ju prijať.

Kto ešte o vás prejavil záujem?

Zdá sa mi, že keby som chcel, mohol by som zostať aj v Prešove. Boli tu ešte iné ponuky z druhej ligy, ale, ako vravím, zavládli vo mne negatívne a zmiešané pocity a na profesionálny futbal som už nemal chuť ani energiu.

Poviem to úprimne, prestal som mať radosť z futbalu. A keďže som už nepotreboval nikomu nič dokazovať, rozhodol som sa prijať ponuku Kendíc.

Keď ste sa do Prešova vracali, klub o vás písal ako o návrate osobnosti klubu. Ako ste to vnímali?

Je to klub, ktorý mi prirástol k srdcu a navždy s ním budem spätý. Po spomínaných dvoch sklamaniach som však nemohol ďalej…

V prvej sezóne to bolo ešte v poriadku, pretože sa stretla vynikajúca partia. Nikto s nami nerátal, no išlo to samé a darilo sa nám veľmi dobre.

V druhom ročníku to však nevyšlo najlepšie, očakávania boli najvyššie, no nepodarilo sa nám ich naplniť.

Škoda, že som kariéru nezakončil postupom.

Na jej začiatku ste si zahrali za turecký klub Kasimpasa Spor Istanbul. Životné angažmán?

Bolo to poriadne dávno, už je to sedemnásť rokov. Čas nesmierne letí.

S Prešovom sme po rokoch postúpili do ligy a keďže som bol členom základnej zostavy reprezentácie do 21 rokov, bol o mňa záujem. Všimli si ma Turci, za čo som dodnes vďačný.

Na Turecko spomínam veľmi rád, pretože som sa tam stretol s veľkou kvalitou a úplne iným myslením či vnímaním futbalu.

Môžete byť konkrétnejší.

Bol som prekvapený, že miestni nepoznali posilňovňu. S loptou však boli fantastickí a mal som čo robiť, aby som sa im prispôsobil. Po technickej stránke je turecký futbal na úplne inej úrovni.

V Turecku som podpísal zmluvu na päť rokov, no vydržal som tam len rok, čo ľutujem. Vyčítam si to dodnes, pretože som mal byť trpezlivejší. Mal som si počkať na svoju šancu a dnes by bolo možno všetko inak.

Dostali by ste sa do áčka reprezentácie Slovenska?

Dnes je o tom ťažko hovoriť, ale určite by som mal väčšiu šancu. Rozhodne vyššiu, ako dostať sa tam z Prešova.

Čo sa stalo? Prečo ste v Turecku vlastne skončili?

Po príchode som okamžite hral stabilne. Po šiestom kole však klub menil trénera, čo mi nepomohlo.

Pamätám si, ako som išiel na reprezentačný zraz a keď som sa vrátil, v šatni sedelo deväť nových hráčov. Odvtedy som si do lopty nekopol.

Keď som sa chcel udržať v reprezentácii do 21 rokov, potreboval som hrať. Vrátil som sa preto na hosťovanie do Prešova, čo sa ukázalo ako veľmi zlý krok.

Keby mám dnešný rozum, zostal by som v Turecku a bojoval o miesto. Bol som však mladý chlapec a chýbala mi rodina.

Dnes by som určite vydržal do konca kontraktu. Vtedy som však nemal trpezlivosť, čo bola škoda.

Tureckí fanúšikovia sú fanatici. Stalo sa vám tam niečo bizarné?

Keď sme v pohári prehrali s Besiktasom, po ceste domov nás čakali fanúšikovia. V uličke nám vybili všetky okná a boli ako nepríčetní. Všetci hráči sme padli do uličky a ležali sme jeden na druhom.

Vtedy som sa bál o život. Viacerí chalani to však brali v pohode, boli na to zvyknutí, už to zažili.

Tiež raz za nami prišiel pán a pred našimi očami zarezal barančeka. Bol to silný zážitok, dodnes mám z toho zmiešané pocity.

Na Turecko ako krajinu mám však celkovo dobré spomienky. Bol som tam viackrát na dovolenke a vždy som sa tam cítil veľmi dobre. Jedným okom stále sledujem tureckú ligu.

Jedenásť rokov ste strávili v Poľsku, kde ste hrali za kluby ako Polonia Varšava, Polonia Bytom, Podbeskidzie či Opole.

Vystriedal som tam sedem klubov a veľmi sa mi tam páčilo. Vnímanie športu v Poľsku je oveľa lepšie, ako u nás.

V Poľsku som si našiel veľa priateľov, dokonca mám z tade manželku a vo Varšave sa nám narodila dcérka.

S Poľskom som jednoducho spätý a dodnes naň spomínam. Zažil som tam krásne časy. Hrať pred 30-tisíc fanúšikmi, to bola veľká vec. Po návrate na Slovensko sa mi to, žiaľ, nepodarilo.

Medzi vaše najväčšie úspechy patrí tretie miesto s Jagielloniou Bialystok.

Krásne spomienky. Zahrali sme si v predkolách Európskej ligy, ale vypadli sme na Cypre s Omoniou Nikózia. Hoci som bol len na lavičke, bola to super skúsenosť a skvelý zážitok.

Rád spomínam tiež na kvalifikáciu na EURO za U21, zahral som si s hráčmi ako Martin Dúbravka, Vladimír Weiss, Miňo Stoch, Michal Ďuriš, Erik Grendel a mnohí ďalší.

Vytvorili sme silnú partiu, ktorej len tesne ušiel postup. Ukradli nám ho Chorváti, ktorých viedol ako kapitán Ivan Rakitič. Už vtedy to bol fantastický hráč.

Keď človek pozerá futbal v televízii, nevšimne si detaily, ktoré vidí zoči – voči. Bola to pre mňa veľká skúsenosť, už vtedy bolo jasné, že to bude svetový hráč.

Máte dnes ešte nejaké futbalové ambície?

Rád by som zaznamenal spomínaný postup s Kendicami, ktorý by ma potešil. Ako hráč však už veľké ciele nemám.

V Poľsku som vyštudoval vysokú školu športového manažmentu, preto si viem predstaviť, že by som pracoval v štruktúrach športového klubu. Papiere na to mám.

A čo trénerstvo?

Určite nie!

Prečo?

Mám doma dobrý príklad. Svojho otca, ktorý futbalu obetoval všetko. Celý život nebol doma, ale iba na ihrisku. U mňa je prioritou rodina, a teda automaticky túto možnosť vylučujem.

Otcovi však musím poďakovať za to, že ma priviedol k futbalu. Všetko nebolo najlepšie, no verím, že v mojej kariére boli momenty, za ktoré je na mňa hrdý.

Zaujímavosťou je, že pod jeho vedením som začínal a teraz aj končím.

Je ešte niekto, komu vďačíte za svoju bohatú kariéru?

Na ceste som stretol množstvo trénerov a ťažko je vyzdvihnúť niekoho. Boli aj takí, ktorí mi nepomáhali, ale škodili. Tých však menovať nebudem.

Ak mám povedať ešte jedného človeka, bude to Tomáš Malý, ktorý mi obetoval veľa času a odtrénoval so mnou množstvo hodín. On zmenil moje životné i futbalové myslenie a som mu za to nesmierne vďačný.

Okrem týchto dvoch osôb sú to mama, setra a najbližšia rodina, ktorá ma vždy podporovala. Ďakujem vám za to!

Tabuľka V. ligy Sever VsFZ