Predčasne ukončil derby Trnava - Slovan. Rozhodca musí byť dobrý manažér, psychológ a atlét, tvrdí

Jeho meno sa spájalo s fraškou medzi Spartakom Trnava a Slovanom Bratislava. Práve on bol mužom, ktorý pre výtržnosti tradičné derby predčasne ukončil.

FILIP GLOVA (33) má okrem nepríjemnej skúsenosti za sebou aj viacero úspechov. V Európskej lige UEFA viedol stretnutie Arsenalu Londýn a írskeho Dundalku, na medzinárodnej scéne si výborne počínal v Poľsku.

Po viacerých skvelých vystúpeniach sa Košičan dostal do prvej výkonnostnej kategórie UEFA, čo sa podarilo len hŕstke Slovákov.

Dostali ste sa do prvej výkonnostnej kategórie UEFA. Ako to vnímate?

Je to obrovský úspech, veľká pocta. Za posledné obdobie sa tam dostalo len pár Slovákov, spomeniem mená ako Ľuboš Micheľ, Vladimír Hrivňák či Ivan Kružliak.

Mám len 33 rokov, preto to vnímam ako príležitosť. Šancu posunúť sa ešte ďalej. Aktívne rozhodovať môžem do 45-tich rokov, takže to beriem ako výzvu.

Kde vyššie sa ešte dá ísť?

Nad prvou výkonnostnou triedou je ešte kategória elite. Tam je totálna špička, ktorá rozhoduje finálové zápasy Ligy majstrov a medzinárodné šampionáty.

Aké zápasy budete rozhodovať vy?

Verím, že stretnutia v Európskej a konferenčnej lige UEFA. Zároveň dúfam, že príde šanca dostať sa na medzinárodný šampionát mládežníckych tímov.

Vďaka čomu ste poskočili do druhej skupiny najlepších európskych arbitrov?

Rozhodca postupuje na základe hodnotení delegátov. Sleduje sa určité obdobie, dva – tri roky, po ktorom sa hodnotia výkony na hracej ploche.

Komisia vyhodnotí, či si počínal arbiter dobre a má šancu napredovať, alebo naopak stagnuje.

Som šťastný, že mám dôveru a môžem ako rozhodca rásť. Nie je to však výsledok posledných dní alebo mesiacov. Je to niekoľkoročná tvrdá práca, ktorá priniesla ovocie.

Čo musí zvládať dobrý rozhodca?

Základom je fyzická príprava. Za týždeň mám päť - šesť tréningových jednotiek, cez víkend zápas.

Veľa záleží aj od štúdia pravidiel a jednotlivých situácií, ktoré môžu počas stretnutia nastať. Každý rozhodca musí byť vo svojom obore vzdelaný, pretože pravidelné testy a semináre sú bežnou súčasťou jeho života.

Človek musí byť v správny čas na správnom mieste. Výkon rozhodcu je podmienený viacerými vecami, ktoré musia do seba zapadnúť.

Byť rozhodcom nie je jednoduchá práca, ako si možno niektorí myslia. Hlavne zápasy za hranicami Slovenska sú psychicky náročné. Niektorí kolegovia majú mentálneho kouča, aby sa s tlakom vedeli vyrovnať.

Mávate pred zápasom trému?

Neviem, či by som to tak nazval. Som zdravo nervózny. Ale po prvom písknutí zo mňa všetko opadne.

Na zápasoch za hranicami mám vždy rovnakých kolegov, preto sme spolu zohratí. Približne tri hodiny pred začiatkom máme dohovor o spolupráci a v samotnej kabíne nás čaká bežná rutina.

Ak je prítomný systém VAR, kontrola technológie, minutáže a samotných nástupov. Súčasťou prípravy je masáž. Čo v kabíne nesmie chýbať je dobrá hudba, máme svoje zaužívané pesničky pre šťastie.

S Petrom Bednárom a Danielom Poláčekom sa poznáme tak dobre, že občas nič nepovieme a už vieme, čo ten druhý myslí.

Čo je pri dobrom výkone ešte potrebné?

Maximálna koncentrácia. Všetko začína už pár minút pred zápasom. Vo svete sú na sekundu naplánované aj najmenšie detaily, kto bude kedy nastupovať, kedy bude hrať hymna a či bude minúta ticha.

Je nesmierne dôležité, aby úvodný výkop nemeškal, preto sme vo všetkom extrémne dôslední.

Aký najväčší zápas ste rozhodovali?

V Európskej lige medzi Arsenalom Londýn a írskym Dundalkom (3:0). Delegátom bol predseda komisie Hugh Dallas. Nervozita bola veľká, no po prvom hvizde opadla. A bol to zápas, ako každý iný.

Pre pandémiu koronavírusu sa hralo bez divákov. Na jednej strane to bola škoda, ale v konečnom dôsledku sme boli radi. Pretože zápas pre nás dopadol na výbornú, čo potvrdil aj Dallas.

Som šťastný, že nám to vyšlo a neboli v ňom žiadne problémy. Možno aj vďaka tomu som poskočil o stupienok vyššie.

Hoci v tomto dueli bolo nula divákov, viackrát som rozhodoval aj pred tisíckami. Nikdy sme si to však s kolegami extra nepripúšťali. V ušiach máme komunikačný systém, takže tlak zo strany ľudí je menší.

Cez týždeň tisícky fanúšikov, cez víkend vo Fortuna lige nula. Zrejme veľký rozdiel.

Nesmierny. Keď je na štadióne skvelá kulisa, adrenalín ide hore. A rozhoduje sa mi ľahšie.

Keď však je hrobové ticho, musím sa nabudiť. Koncentrovať, aby som nespravil chybu. Verím, že aj na Slovensku budeme mať čoskoro plnú kulisu.

Pretože, keď počuť každé jedno slovo, pokrik, je to smutné. Veľmi komorné. A tak by to na futbale byť nemalo.

Aké zaujímavé zápasy ste ešte rozhodovali?

V skupinovej fáze Európskej konferenčnej ligy UEFA to boli stretnutia Gent - Anorthosis Famagusta a Vitesse Arnhem – Mura. Druhý zápas bol zaujímavý v tom, že v ňom hral náš Matúš Bero a išlo o postup zo skupiny.

Skvelé boli tiež kvalifikácie na majstrovstvá sveta Maďarsko – San Marino a Gibraltár – Čierna Hora. Na každé jedno účinkovanie vo svete mám príjemné spomienky.

A čo horšie zápasy?

Jedno z najťažších rozhodnutí som urobil na derby Spartak Trnava – Slovan Bratislava. Paradoxne sa rozhodovalo mimo ihriska. Všetko bolo na mne. Po veľkých výtržnostiach som sa nakoniec rozhodol pre predčasné ukončenie.

Bolo to náročné, ale nakoniec sa to ukázalo ako správne rozhodnutie. Na štadióne boli malé deti a nevinní ľudia, ktorým hrozilo nebezpečie.

Každý má na vec vlastný názor. Mnohí tvrdia, že sa mohlo hrať. Jedno z pravidiel však hovorí, že po hrubých, nešportových prejavoch obecenstva môže arbiter stretnutie ukončiť.

Bolo to na mne a ja som sa rozhodol podľa svojho vedomia a svedomia. Po pár dňoch komisia rozhodcov uviedla, že som stretnutie ukončil správne.

V histórii našej ligy sa nikdy nič podobné nestalo, preto som prežíval nesmierny tlak. Musel som však chrániť zdravie zúčastnených. Keby sa niekomu nevinnému niečo stalo, bolo by to oveľa horšie.

Spravili ste počas kariéry nejaké chyby?

Každý rozhodca pochybil. Veľkí rozhodcovia robia chýb menej a slabší viac. Nikto ich ale nerobí naschvál.

Dôležité pre arbitra je, aby sa dokázal so zaváhaním vyrovnať. Psychika je v týchto prípadoch nesmierne dôležitá. Pre priebeh daného zápasu, ale hlavne pre ďalšie obdobie.

Arbiter sa musí z chyby poučiť a nabudúce sa jej vyvarovať.

Rozhodca počas zápasu vie, že spravil chybu?

Kedysi nevedel, ale zavedenie systému VAR dalo do futbalu iný rozmer. Keď si systém rozhodcu zavolá, je jasné, že zaváhal.

V takýchto prípadoch môže zapracovať psychika. Neskúsený arbiter sa môže zľaknúť. Pretože hráči, fanúšikovia, všetci vedia, že spravil chybu.

Dôležité preto je naďalej si veriť a nepripúšťať si ďalšie zaváhanie. Odviesť maximálny výkon, aby som sa večer mohol pozrieť do zrkadla.

Ako vnímate zavedenie systému VAR?

Je to veľká pomôcka. Najmä pri čiernobielych chybách.

Sú situácie, po ktorých si päť ľudí myslí, že to mal byť pokutový kop. A päť, že nie. V takýchto prípadoch by systém zasahovať nemal.

Keď však odhalí ofsajd, červenú kartu alebo vyrieši jasné zaváhanie rozhodcu, vtedy je prospešný.

V akých prípadoch robia rozhodcovia chyby?

Stáva sa, že z uhla, kde stojí, vyzerala situácia inak ako sa reálne odohrala.

My rozhodcovia vieme, kde a kedy máme stáť. Súčasný futbal je však nesmierne rýchly. Veci sa dejú v stotinách sekundy. A preto sa môže stať chyba. Všetci sme len ľudia.

Ako ste sa dostali k rozhodovaniu?

Do pätnástich rokov som hrával za Košice. Vyskočilo mi však koleno a potrhal som si krížny väz. Mal som dve možnosti, buď pôjdem na operáciu, alebo sa začnem venovať niečomu inému. A ja som sa rozhodol pre druhú cestu. Oprášil som sa a išiel ďalej.

Bývalý treťoligový rozhodca Miroslav Firkaľ ma oslovil s myšlienkou stať sa futbalovým arbitrom. A mňa to okamžite chytilo.

Ako pätnásťročný som začínal v nižších súťažiach. Neskôr si ma všimol bývalý medzinárodný rozhodca Richard Havrilla, ktorý mi pomáhal a radil pri rôznych situáciách.

Vďaka nemu, ale aj ostatným kolegom som sa prepracoval až na medzinárodnú listinu, kde som od roku 2016.

Rozhodovať amatérske súťaže a Európsku ligu UEFA, to musí byť veľký rozdiel.

Všade sa hrá futbal. Rovnako, ako ma to bavilo na dedinách, baví ma to aj teraz. Nikdy som to nerobil pre peniaze, čo dávalo môjmu koníčku iný rozmer.

Vždy som mal šťastie na partiu rozhodcov. Tešili sme sa na každý víkend, ako sa stretneme a zažijeme nové zážitky. Osem rokov som prechádzal rôznymi ligami, až som ako 23-ročný rozhodoval zápas najvyššej súťaže.

Pamätáte si na to stretnutie?

Samozrejme. Zimomriavky mám ešte teraz. Ako mladý chalan som to považoval za obrovský úspech.

Išlo o duel Trenčín – Prešov a od delegátov som si vyslúžil pochvalu. Nikdy na to nezabudnem, pretože už v desiatej minúte som ukázal červenú kartu za hru rukou v šestnástke.

Neskôr potom prišiel aj prvý medzinárodný štart, Poľsko hostilo Litvu. Za domácich nastúpili pred 35-tisíc divákmi hviezdy ako Glik, Lewandowski či Blaszczykowski. Bolo to niečo fantastické. To sa ani nedá opísať slovami.

Ovplyvňuje fakt, že ste známy futbalový rozhodca, vaše súkromie?

Áno. Hlavne po zápasoch v televízii ma ľudia spoznávajú. Na jednej strane je to výhoda, no na druhej trest. Stáva sa, že ma ľudia potľapkajú po pleci, úsmevne si ma doberajú.

Sú však aj oveľa nepríjemnejšie prípady.

Aké?

Žijeme v dobe, že si ľudí vieme ľahko vyhľadať. Na sociálnych sieťach dostávam bežne vulgárne a výhražné správy. Chápem, že rozhodca nie je populárna osoba, ale niekedy to prekračuje všetky medze.

Čo robíte v takýchto prípadoch?

Na správy neodpisujem. Robia to tak aj moji kolegovia. Občas je ťažké sa s tým vyrovnať, ale nejako to zvládam. Beriem to ako súčasť môjho povolania. Naučil som sa s tým žiť.

Práca rozhodcu je po psychickej stránke nesmierne náročná. Niekedy ani nespravíme chybu, ale príde kontroverzný moment a fanúšikovia sú pobúrení. A nadávajú nám.

Futbal je pre arbitrov vysoká škola psychiky a každý sa musí vedieť správne odosobniť. Dobrý rozhodca musí byť manažér, psychológ a atlét.

Máte rozhodcovský vzor?

Ani nie. Sú rozhodcovia, ktorí mi imponujú, ale neoznačil by som ich za idoly. Každý má svoj štýl a z každého si snažím zobrať to dobré. Aby som bol unikátny.

Pred tromi rokmi ste rozhodovali na finálovom turnaji majstrovstiev sveta do devätnásť rokov. Aké sú vaše ciele?

V najbližšom období je to európsky šampionát do 21 rokov. Tiež sa chcem pravidelne pohybovať v Európskej a konferenčnej lige UEFA. Tajným snom každého rozhodcu je zvučka Ligy majstrov.

Finále?

To nie, som realista. Nie je to nereálne, ale som nohami na zemi. Ak sa mi podarí dostať do skupiny Ligy majstrov, potom si dám odvážnejší cieľ.

Nezáleží však iba na mne. Rozhodovanie je o celom tíme. Mojim hnacím motorom sú kolegovia, bez ktorých by som nedosiahol nič. Veľká vďaka preto patrí im.

Chémia v tíme musí fungovať, čo sa nám zatiaľ darí. Verím, že to tak bude aj naďalej a čaká nás ešte veľa úspechov.