Záverečné kolo MONACObet ligy prinieslo niekoľko zaujímavých zápletiek. Jednou z nich bol priamy súboj o záchranu medzi Púchovom a Považskou Bystricou. Hostia vyhrali 1:0 gólom Romana Zemka a udržali si druholigovú príslušnosť.
O poslednom zápase, ale aj o celej záchranárskej misii hovoril v rozhovore pre Sportnet tréner MARTIN KUCIAK.
44-ročný bývalý brankár prevzal Považskú Bystricu po treťom jarnom kole. Bol už tretím hlavným trénerom v priebehu sezóny po Petrovi Jakušovi a Františkovi Šturmovi.
V desiatich zápasoch získalo jeho mužstvo 11 bodov za dve víťazstvá, päť remíz a tri prehry. Napokon to stačilo na záchranu, hoci sa rozhodlo až v poslednom kole.
Kuciak v Považskej Bystrici pôsobil ako hráč, v sezóne 2021/2022 jej pomohol pri postupe do druhej ligy. Hlavným trénerom sa stal potom, čo v marci skončil v Žiline ako asistent trénera Pavla Staňa po turbulentnom období.
„Koniec v Žiline ma mrzel, ale dodalo mi to do futbalového osudu to, že som mal možnosť pracovať v Považskej Bystrici pod výsledkovým tlakom, keď sme hrali o holý život. Pre moje futbalové napredovanie to bolo určite prospešné,“ otvorene priznal tréner.
Záchranu ste vybojovali v poslednom kole víťazstvom 1:0 v Púchove. Aký to bol zápas?
Išli sme doň s vedomím, že to bol zápas o život pre všetkých. Úvod patril nám, už pred gólom sme mali nejaké príležitosti, výborné prechodové fázy, ale ťarcha výsledku nám trochu zaviazala nohy.
Ale ubránili sme ten výsledok 1:0. Dalo sa rozhodnúť skôr, boli tam príležitosti, ktoré sme nepremenili. Tŕpli sme až do konca, ale o to krajšie to bolo po záverečnom hvizde.
Vo výsledkovom servise okolo 80. minúty vyskočilo, že Púchov vyrovnal, ale o niekoľko sekúnd to korigovali, že ostáva stav 0:1. Čo sa tam stalo?
Bola tam príležitosť súpera, Matej Moško hlavičkoval na zadnej žrdi, ale lopta išla meter mimo brány. Náš brankár Marek Teplan rozvlnil nohou sieť a asi preto ten systém ukázal gól. Ale od gólu to bolo ďaleko, hoci to bola dobrá príležitosť na skórovanie.
Po záverečnom hvizde ukázali v konferenčnom prenose v televízii, že tam bola nejaká trma-vrma, emócie…
Áno, emócie. Bola tam naša víťazná oslava, súper bol samozrejme demotivovaný a rezignovaný. Aj domácich stálo veľa emočných síl tento zápas.
Prišlo tam k nejakej roztržke, ale nič veľké sa nestalo. Hlavný rozhodca usúdil, že treba dať Romanovi Zemkovi druhú žltú kartu, čo rešpektujeme.
V konečnom dôsledku nás tento moment až tak nebolí. Pre nás je dôležité to, že Považská Bystrica ostáva v druhej lige.
Bolo to derby medzi mestami, ktorých delí 16 kilometrov a bol to zároveň priamy súboj o záchranu. Ako to vyzeralo v hľadisku?
Atraktivita posledného zápasu bola vynikajúca: Považská Bystrica hrala v Púchove o záchranu a v prípade nejakej súhre výsledkov aj Púchov ešte mal šancu sa zachrániť.
Pre mňa však bolo jasné, že Žilina B si svoj zápas proti Slávii TU Košice uhrá. Vedeli sme teda, že nič iné ako víťazstvo proti Púchovu nám druholigovú príslušnosť nezaručí.
Návšteva bola veľmi pekná, bolo to pekné futbalové prostredie. Bodaj by to na druhej lige bolo vždy takéto.
Ako ste pripravovali svoje mužstvo na takýto zápas, ktorý rozhodoval o všetkom?
Je to pre mňa nová skúsenosť z pozície hlavného trénera. Odkedy som do Považskej Bystrice prišiel, vedel som, že to nebude jednoduché.
Vedel som, že pred nami je desať zápasov. Na prvom stretnutí s vedením klubu na čele s primátorom sme si povedali, že na záchranu je cieľ získať v nich dvanásť až pätnásť bodov.
Body však na našu stranu nepribúdali tak, ako som si predstavoval, hoci mužstvo pracovalo vynikajúco, aj systémové zmeny boli badať od prvého zápasu, ale nevedeli sme to úplne pretaviť vo výsledok.
Nechali sme to až na ten posledný zápas, ale ja som veril robote, ktorú som začal od prvého dňa a veril som mužstvu. Mužstvo ukázalo obrovských charakter a ten bol absolútne rozhodujúci.
Vyhrať takýto dôležitý zápas 1:0 na súperovom ihrisku svedčí o tom, že mentálna sila bola výborná.
Mužstvo som pripravoval hlavne z psychickej stránky: čo najmenej negatív a možno trochu nejakého taktického zámeru. V priebehu zápasu a najmä cez polčas sme to upravili, ale hráči sa s tým popasovali vynikajúco.
Ako brankár ste pomohli Považskej Bystrici postúpiť do druhej najvyššej súťaže v sezóne 2021/2022, teraz ste ho ako tréner zachránili…
Ale ja nechcem hovoriť, že ja som to zachránil! Aj kolegovia predo mnou urobili robotu.
Moja misia bola jasná, na prvom mítingu s vedením sme si stanovili jednoznačný cieľ, ktorý bol záchrana. Ten cieľ sme splnili, ale treba dodať, že žiadna slávobrána sa nekoná, pretože sme to nechali zájsť až do posledného kola.
Výsledky v priebehu tých dvoch mesiacov nám veľmi nenahrávali do karát. Hoci sme v niektorých fázach zápasov boli dominantní, nedokázali sme to pretaviť do výsledkového efektu.
Rešpekt patrí aj kolegom predo mnou. Aj oni urobili kus roboty, aj oni získali body.
Zachránili sme sa, ale treba otvorene povedať, že na možnosti a podmienky, ktoré vytvára vedenie klubu v Považskej Bystrici, je záchrana veľmi málo.
Ale misiu sme chvalabohu splnili a za to som veľmi rád.
Ostávate trénerom Považskej Bystrice aj v ďalšej sezóne?
V tejto chvíli na to neviem odpovedať. Dostal som nejaké ponuky a všetko to bude predmetom rokovaní.
Vedel som, že Považská Bystrica bude ťažká misia, ale bral som to aj z osobného hľadiska.
Mohol som žiť komfortný život, zmluva v Žiline mi bežala. Na slovenské pomery Žilina honoruje trénerov veľmi slušne, čiže ja som mohol ostať do leta doma, mohol som kalkulovať.
Rozhodol som sa to zobrať kvôli nejakým osobným väzbám a tomu, že Považská Bystrica a ľudia okolo futbalu sú mi veľmi blízki.
Asi to neľutujete, hoci to nebolo až také pokojné obdobie.
Absolútne nie. Pre mňa ako začínajúceho trénera na poste hlavného trénera je to vynikajúca skúsenosť. Je to úplne iný spôsob žitia ako keď človek je na pozícii asistenta.
Žil som tým celé dva mesiace, bolo tam množstvo tlaku a stresu. Futbalový trénerský život je krásny, lebo víťazstvá potom vám dávajú obrovskú motiváciu. Práve pre tie víťazstvá to človek robí.
Teraz som naozaj úprimne šťastný za všetkých ľudí, ktorí v Považskej Bystrici vytvárajú podmienky pre futbal, že sme tú druhú ligu udržali.
Považujete to tak trochu aj za zadosťučinenie po trpkom konci v Žiline?
Nie, takto by som to nebral. Koniec v Žiline nebol pre mňa príjemný, to nebudem klamať. Radím sa k DNA, ktorú MŠK Žilina má, či už k hráčskej alebo trénerskej. MŠK Žilina je pre mňa alma mater futbalového žitia.
Samozrejme, mrzel ma ten koniec, ale vôbec to neberiem ako zadosťučinenie.
Zachránila sa aj rezerva Žiliny, z čoho som úprimne rád. Hráčov MŠK Žilina beriem ako mojich hráčov, s ktorými som robil.
Zápas, ktorý sme hrali proti béčku, bol veľmi zvláštny, lebo na druhej strane som videl hráčov, ktorých som pred časom trénoval, ktorým som dával všetko.
Beriem to ako realitu, že sme zachránili Považskú Bystricu, ale určite to neberiem ako nejaké zadosťučinenie. Koniec v Žiline ma mrzel, ale dodalo mi to do futbalového osudu to, že som mal možnosť pracovať v Považskej Bystrici pod výsledkovým tlakom, keď sme hrali o holý život. Pre moje futbalové napredovanie to bolo určite prospešné.
Čo ste prežívali, keď rozhodca odpískal zápas v Púchove?
Mal som v sebe obrovské emócie. Možno som to na sebe nedal poznať, ale keď som videl radosť všetkých okolo, bol som rád aj ja. Na srdci som mal obrovský kameň, som rád, že sa nám to podarilo.
Musím povedať, že v jednom momente mi vyšli aj slzy. Deň pred zápasom som dostal nepríjemnú správu: kamarátova dcéra vážne ochorela. Spojila sa vo mne radosť z víťazstva a emócia z toho, že niekto prežíva trápenie. Toto naše víťazstvo by som chcel venovať Lenke a verím, že svoj boj vyhrá.
