ROMAN MACOSZEK patril medzi talentovaných slovenských hokejistov a v roku 1999 bol súčasťou tímu, ktorý na na majstrovstvách sveta hráčov do 20 rokov v Kanade vybojoval historický bronz.
Hoci mal sľubne rozbehnutú kariéru, jeho život sa napokon vydal celkom iným smerom, než si ako mladý športovec predstavoval. Zo Slovenska odišiel do zahraničia, kde si postupne vybudoval úspešnú kariéru.
Dnes žije v Kalifornii, no Slovensko stále považuje za svoj domov. V rozhovore pre Sportnet spomína na svoje hokejové začiatky, veľký reprezentačný úspech aj rozhodnutia, ktoré zásadne ovplyvnili jeho ďalší osud.
Keďže takmer desať rokov žil vo Švajčiarsku, prezradil aj zaujímavosti o dejisku blížiacich sa majstrovstiev sveta. „Na prvý pohľad môžu Švajčiari pôsobiť chladnejšie, ale keď sa s nimi človek bližšie spozná, sú to veľmi priateľskí ľudia,“ povedal v rozhovore pre Sportnet.
Hokejovú kariéru ste ukončili v mladom veku 25 rokov. Čo sa stalo?
Po úspešnom juniorskom šampionáte v roku 1999 a Svetovej zimnej univerziáde v Poprade, kde sme získali strieborné medaily, som sa rozhodol splniť si sen a skúsiť šťastie v Amerike. Už počas úvodného kempu som však utrpel vážne zranenie pravého ramena.
Niekoľko mesiacov som sa s tým snažil fungovať, no na odporúčanie lekárov som sa napokon vrátil na Slovensko a podstúpil operáciu. Toto zranenie ma v tom roku výrazne pribrzdilo a prinútilo ma predčasne ukončiť sezónu.
V nasledujúcej sezóne som dostal príležitosť hrať len za B-tím zvolenského klubu, čo som po dovtedajšom priebehu mojej kariéry vnímal ako výrazné pribrzdenie.
Následne som to opäť skúsil v zahraničí. Bol som vo Švédsku a potom znova v Amerike, ale opäť som sa zranil. Keď som sa vrátil na Slovensko, prišlo ďalšie zranenie kolena, ktoré moju situáciu ešte viac skomplikovalo.
Pritrafilo sa mi veľa zranení v priebehu veľmi krátkeho času a to ma v kariére výrazne zabrzdilo. Počas tohto obdobia som začal rozmýšľať, či sa neuberiem inou cestou.
Boli tie zranenia veľmi vážne, alebo ste už boli myšlienkami jednou nohou inde?
Bolo to jedno s druhým. Neboli to nejaké devastujúce zranenia, no sled udalostí a spôsob, akým sa všetko vyvíjalo, na mňa postupne doliehali. Postupne som začal strácať pocit dôvery a čoraz častejšie som premýšľal, či ešte dokážem byť v hokeji úspešný.
S odstupom času si však uvedomujem, že odchod do zahraničia za každú cenu nebol ideálnym rozhodnutím, keďže vychádzal z môjho vnútorného hľadania „plánu B“.
Ľutujete svoje rozhodnutie skončiť s hokejom?
Na začiatku som to určite ľutoval. Ale v roku 2007 som emigroval do Kanady, aby som za tým urobil bodku a skúsil nový život. Tam som sa síce ešte aktívne venoval hokeju a trénoval mládež v najväčšej kanadskej lige GTHL, ale už len popri zamestnaní.
Popri tom, ako sa mi začala rozvíjať pracovná kariéra a čím viac sa mi darilo, tým menej som myslel na hokej. V súčasnosti to neľutujem.
Vzhľadom na to, kam som sa v zamestnaní dostal, som s tým rozhodnutím zmierený, hoci na začiatku to nebolo jednoduché.
K hokeju vás priviedol otec, ktorý dlhodobo pôsobil ako funkcionár v HKM Zvolen?
Áno. Narodil som sa síce v Trenčíne, no keďže otec hrával za Zvolen, presťahovali sme sa tam.
Už od detstva som obliekal zvolenský dres a všetky moje mládežnícke úspechy sa spájali so Zvolenom. Práve tam otec neskôr pôsobil aj ako tréner mládeže, čo ešte viac prehĺbilo môj vzťah k hokeju aj ku klubu.
Boli ste súčasťou tímu, ktorý získal historický bronz na juniorskom svetovom šampionáte v roku 1999. Aké máte spomienky?
Bolo to vynikajúce. Ja som bol o rok mladší, ročník 1980, takže som dostal od trénera Jána Filca možnosť reprezentovať.
Veľmi nám pomohlo, že sme v Kanade strávili takmer mesiac ešte pred samotným šampionátom a odohrali sme viacero zápasov s miestnymi tímami.
V mužstve bolo veľa budúcich hviezd, ktoré sa neskôr výrazne presadili v seniorskom hokeji, či už v NHL, alebo v európskych kluboch.
Atmosféra v šatni bola veľmi dobrá. Keď sme prehrali s Ruskom, prišli sme o možnosť hrať vo finále. Na zápas o bronz proti Švédsku sme však nastúpili vo výbornej forme.
Bol to veľmi emotívny duel. Po dvoch tretinách sme prehrávali o dva góly a v šatni nám bolo, obrazne povedané, „dohovorené“. V tretej tretine sa však zápas úplne otočil. Kľúčovým momentom bol gól Martina Barteka po mojej prihrávke, ktorý nás definitívne nakopol.
Brankár Ján Lašák nás výrazne podržal a napokon sme získali bronz. Pre všetkých to bol v tom čase najväčší úspech.
Bol to najväčší moment vašej kariéry?
Vzhľadom na moju rýchlu, ale krátku kariéru určite áno. V tom istom roku som ešte reprezentoval na Svetovej zimnej univerziáde v Poprade, kde sme skončili druhí. O dva roky neskôr som hral na Svetovej zimnej univerziáde v Zakopanom v Poľsku, kde sme získali zlato.
To sú tri najväčšie momenty v kariére, na ktoré si doteraz veľmi dobre pamätám.
Ste ešte v kontakte s bývalými spoluhráčmi z juniorského šampionátu?
Bohužiaľ už nie. Keďže od roku 2007 žijem v zahraničí, tieto kontakty sa postupne prerušili. V Toronte som sa mal možnosť stretnúť s Braňom Mezeiom, ktorý v tom čase hral za Floridu Panthers.
Vo Švajčiarsku som sa stretol s Miroslavom Zálešákom, ktorý pracuje ako skaut, a jeho syn hral turnaj za osemnástku v Zuchwile.
Kedy ste stihli vyštudovať vysokú školu?
V rokoch 1998 až 2004 som študoval vo Zvolene na Drevárskej fakulte, odbor manažment. Získal som titul inžinier. V roku 2010 som si počas života v Kanade dorobil aj doktorát (PhD.).
V roku 2007 ste odišli do Kanady. Aké boli vaše začiatky v zahraničí?
Prešiel som emigračným procesom a odišiel som do Toronta. Začiatky boli náročné. Začínal som úplne od nuly ako pracovník vo výrobe. Postupne som si našiel príležitosť v kancelárii, kde som mohol využiť vzdelanie zo Slovenska.
Od roku 2008 sa situácia začala meniť. Dostával som šancu trénovať mládežnícky hokej, čo mi otvorilo nové kontakty a umožnilo stať sa súčasťou tamojšieho systému.
Od toho času som už iba napredoval v práci aj v hokeji ako tréner. S mužstvom sme vyhrali celú GTHL, najvyššiu torontskú ligu.
V roku 2014 som sa v rámci firmy presunul do Spojených štátov, konkrétne do oblasti pri New Yorku. O dva roky neskôr ma povýšili na riaditeľskú pozíciu vo Švajčiarsku.
Momentálne pracujem pre Johnson & Johnson a mám na starosti globálne plánovanie dopytu a ponuky medicínskych výrobkov. V tejto spoločnosti pôsobím už 14 rokov, od začiatkov až po súčasnú pozíciu výkonného riaditeľa.
Mali ste na začiatku problém s angličtinou?
Áno, na začiatku som mal veľký problém. Základy som síce mal z pôsobenia v Amerike po majstrovstvách sveta, ale na pracovné prostredie to rozhodne nestačilo. Postupne som sa však zdokonalil.
Pomohol vám hokej aj v pracovnom živote?
Veľmi. Hokej mi otvoril dvere k množstvu ľudí a naučil ma budovať sieť kontaktov, ktorá je dnes mimoriadne dôležitá. Zároveň mi dal disciplínu a návyk tvrdo pracovať, čo dnes výrazne zúročujem.
Čo vás najviac šokovalo, keď ste sa postupne zaraďovali do pracovného života mimo hokeja?
Človek, ktorý vyrastá v prostredí na Slovensku, často nevidí všetko, ako to funguje vo väčšom svete. Najväčším šokom pre mňa bolo zistenie, aké dôležité je mať okolo seba ľudí, najmä to, čo v Amerike nazývajú networkingom.
To bolo pre mňa veľmi veľké prekvapenie – aký význam má networking v živote. Bez toho je veľmi ťažké sa presadiť.
Moja minulosť v hokeji a všetko, čím si človek počas športovej kariéry musí prejsť, mi v tomto veľmi pomohli. Bolo by to však oveľa jednoduchšie, keby ľudia už skôr vedeli, aký dôležitý je networking a ako funguje, či už v osobnom, alebo profesionálnom živote.
Ako dlho ste žili vo Švajčiarsku?
Od roku 2016 do roku 2025 som žil v Solothurne, ktorý sa nachádza v nemecky hovoriacej časti Švajčiarska, južne od Zürichu.
Už o chvíľu sa začína hokejový šampionát vo Švajčiarsku. Ako vnímate Švajčiarov ako hokejových fanúšikov?
Hoci je na prvom mieste futbal, Švajčiari sú výnimočne vášniví, hluční a dobre organizovaní hokejoví fanúšikovia. Sú veľmi angažovaní, odborne zdatní a známi tým, že s veľkou vášňou podporujú nielen svoje klubové tímy, ale aj národný tím.
Ich liga je mimoriadne silná, majú množstvo kvalitných zahraničných hráčov, ale zároveň kladú veľký dôraz na vlastnú mládež, pre ktorú vytvorili výborné podmienky a špičkové zázemie.
Keď sme hrávali proti Švajčiarsku, patrilo medzi slabšie hokejové krajiny. Dnes je však Švajčiarsko veľmi silné, najmä vďaka silnému finančnému zázemiu.
Aké majú Švajčiari skúsenosti s organizovaním podobných podujatí?
Predpokladám, že svetový šampionát bude zorganizovaný na vysokej úrovni. Už len z logistického hľadiska je vo Švajčiarsku všetko veľmi dobre prepracované. Preto si myslím, že šampionát bude na vysokej úrovni nielen z hokejovej stránky, ale aj mimo štadiónov.
Šampionát sa uskutoční v mestách Zürich a Fribourg. Slovensko sa predstaví vo Fribourgu. Poznáte toto dejisko?
Fribourg sa nachádza vo francúzskej časti Švajčiarska, ktorá je veľmi známa výrobou syrov, vína a fondue.
Obe mužstvá z miest, kde sa bude hrať, pôsobia v najvyššej súťaži, takže štadióny aj celé zázemie sú na najvyššej úrovni. Keďže ide o mestá s kvalitným hokejovým zázemím, predpokladám, že na zápasoch bude aj veľa fanúšikov.
Budete sledovať majstrovstvá sveta?
Hokeju už venujem len minimum času a navyše je tu deväťhodinový časový posun. Ak sa však podarí, rád si pozriem zápasy Slovákov. Sledoval som aj olympiádu a bolo pekné vidieť, ako si naše mužstvo počínalo.
Aká je mentalita Švajčiarov v porovnaní so Slovákmi?
Je to podobné, hoci vo Švajčiarsku sa používajú štyri rôzne jazyky, s čím sú spojené aj odlišné kultúry.
Na prvý pohľad môžu Švajčiari pôsobiť chladnejšie, ale keď sa s nimi človek bližšie spozná, sú to veľmi priateľskí ľudia.
Od januára 2026 ste opäť v Amerike. Kde momentálne žijete?
Momentálne žijem v Kalifornii, neďaleko Los Angeles. Máme tu výrobný závod, kde vyrábame medicínske výrobky pre srdcové operácie.
Ako často chodíte na Slovensko?
Takmer vôbec. Za posledných desať rokov som tam bol iba dvakrát. Keď som žil vo Švajčiarsku, rodina ma chodila navštevovať, čo bolo pre mňa jednoduchšie, keďže som pracovne veľmi vyťažený. Uvidíme, ako to bude teraz, keďže je to dlhšia cesta.
Moja manželka je tiež Slovenka. Deti sa narodili vo Švajčiarsku. Ich prvým jazykom bola nemčina, ale keďže máme kanadské občianstvo, hovoria aj po anglicky. Ja sa s nimi rozprávam po slovensky.
Beriete Slovensko stále ako váš domov?
Samozrejme, aj keď som dlhé roky preč. Minulý rok som bol po dlhom čase vo Zvolene a bolo to veľmi príjemné. Zobrali sme aj deti a veľmi sa z toho tešili.
Ak však ľudia žijú v zahraničí, musia sa bohužiaľ troška preorientovať, aby boli úspešní a presadili sa aj tam. Na domov sa nikdy nezabudne, ale väčšinu energie človek prirodzene venuje krajine, v ktorej žije.
