O záchranu sa hrá celkom inak. Tak zhodnotili výkon corgoňligových futbalistov Tatrana Prešov proti Senici nielen diváci, ale aj tréner Ladislav Totkovič, ktorý na tlačovke konštatoval, že mu u zverencov chýbal agresívny prístup a buldodžia srdnatosť v osobných súbojoch.
PREŠOV. V útočnej fáze absentovala priamočiarosť, dravosť a moment prekvapenia. Ani v zadných radoch toho nebolo veľa na obdiv a o strede poľa nehovoriac. Práve prázdno v podaní stredovej formácie spôsobilo, že tí, čo sa dostali na hrot, boli v podstate odpílení. Zeleno–bieli nemali medzihru a predfinálna prihrávka bola pre nich tabu.
Kormidelník východniarov sa snažil v druhom polčase zachraňovať, čo sa dalo, ale ani striedania nepriniesli efekt.
Medzi tými, čo sa dostali na ihrisko po zmene strán z pozície náhradníkov, patril aj Radoslav Augustín.
„Už nešlo o to, kto z koho, ale aby sme niečo zmenili. Mali sme získať viac odrazených lôpt, rozohrávať, dostať loptu na zem. Ničím sme ale hostí neprekvapili.“
Darmo si Prešovčania pred stretnutiami v odvete opakujú taktické pokyny, keď i tak zakiksujú. Naposledy zazmätkovali po štandardnej situácii súpera a potom chytali zajaca za chvost.
„Tréner nás upozorňoval na štandardky hostí, ale predsa sme jednu nezachytil a dostali sme naozaj, s prepáčením, sprostý gól. Zase sme museli doťahovať stratu, a to nám nesedí. Keď to nejde, tak to proste nejde,“ zhodnotil prehraný duel borec, ktorý posilnil rady Prešovčanov počas zimnej prestávky.
„Hrať do plných nevieme, lopta skákala, okopávali sme si uši. Možno z toho, že sme nesmierne chceli, nás chytil herný kŕč.“
Nuž, vyzeralo to ako nemohúcnosť. Miestami to bolo skôr na plač než krik a hnev. Seničanom takáto neschopnosť domácich sedela, spoliehali sa na brejky a veru, veľa nechýbalo a mohli vyhrať aj výraznejšie.
„Nemôžeme sa čudovať, že nám to nejde, keď sme zošnurovaní, hráme akoby s oceľovými nohami. Zo strnulosti nikdy nič poriadne nemôže vzniknúť,“ načrtol Achillovu pätu Prešovčanov tento stredopoliar.
Terén za prehru nemohol
Obligátnou myšlienkou v tomto ročnom období na obhajobu je to, že terén nie je solídny. Ten naozaj nebol, ale hoci sa na ňom nedali robiť žiadne ekvilibristické kúsky, predsa sa domáci mali viac pokúšať o kombinácie.
„Ťažko sa k tomu vyjadruje. Máme nesmierne málo bodov a situácia je taká, aká je. No musíme sa dať dokopy, lebo pokiaľ budeme takto pokračovať a strácať body, tak nás to bude zvnútra ubíjať a nepohneme sa ďalej. Už vieme, že takýto je boj o záchranu. Neľútostný, vyčerpávajúci. Namočili sme sa, tak treba niečo urobiť proti tomu. Nič iné nám nezostáva.“
Päť zápasov, jeden gól. Takúto vizitku majú niektorí jednotlivci, v prípade Tatrana to platí však, žiaľ, pre celý tím. Navyše, východniari zlyhávajú už aj doma. Najprv prišla remíza, teraz prehra.
„Nedá sa nič robiť, už to nevrátime, ale prichodí nám zmobilizovať sa a zbierať body inde. Treba ísť za spoločným cieľom ako tím. Všetci sme v tom rovnako namočení a iba spoločne sa z toho môžeme vyhrabať. Nikto to za nás neurobí, iba sami.“
Rado Augustín sa domnieva, že napriek výpadkom, kartám, zraneniam a neustálej obmene je káder schopný útočiť na iné pozície a oslabenia by ho nemali obrať o elán, chuť vyhrávať.
„Všetci síce chceme, ale, žiaľ, nejde nám to. Nielenže nedávame góly, ale nevypracujeme si ani poriadnu šancu. Hráme po šestnástku, tam nám lopta odskočí, súper ju odhlavičkuje a už sme zase v defenzíve. Veľa sa narobíme na každú súcu možnosť, máme jednu-dve príležitosti za zápas a keď ich nepremeníme, sme zúfalí,“ poskytol neradostný obraz o dianí Augustín.
Ten prišiel do Prešova iste s iným očakávaním, ale realita mu veľmi rýchle otvorila oči. Nielen však jemu.
