Po ihrisku behá ako mladík. Cigarety a alkohol k športu nepatria, tvrdí 72-ročný rozhodca

Je žijúcou legendou, v okrese ho pozná každý futbalový nadšenec. Kondičku má lepšiu ako mnoho mladých futbalistov.

Súťaže ObFZ Komárno si bez neho fanúšikovia nevedia predstaviť.

MIKULÁŠ LOVÁSZ rozhoduje vo veku 72 rokov a píšťalku na klinec sa zavesiť nechystá.

Prší, sneží alebo páli slnko. Po okresných trávnikoch beháte za každého počasia. Ako to zvládate vo vašom veku?

Bez problémov. A to rozhodujem nejeden zápas za víkend. Pravidelne trénujem, takže to ide. Za domom mám ihrisko, kde od januára behávam dvakrát do týždňa. Aby som bol na súťaž pripravený.

Hanbil by som sa, keby som celý zápas stál v stredovom kruhu a spravil len pár krokov. V takom prípade by som sa radšej na to vykašľal.

Keď chce rozhodca správne určiť situáciu, musí behať s hráčmi. Pretože iba tak môže vidieť faul, ruku alebo iný priestupok.

Hovorí sa, že máte lepšiu kondičku ako niektorí hráči.

To už musia posúdiť druhí. Ja sa snažím pozerať na seba. Podať taký výkon, aby som bol so sebou spokojný.

Cez 25 rokov som nedržal v ruke pohárik ani cigaretu. Sú to veci, ktoré k športu nepatria. V tom je môj recept na udržiavanie sa v kondícii.

Dedinský futbal sa viaže k alkoholu. Nestane sa, že vás na zápasoch ponúknu.

Áno, stane. Väčšina ma však už pozná a vie, že len slušne poďakujem a nechám pre druhých. Jednak chodím na zápasy autom a po druhé, keď chce človek podať stopercentný výkon, musí mať hlavu čistú.

Ja som s tým skončil už dávno, pretože sa mi točila hlava. Celkovo sa mi nepáči, že sa na slovenských trávnikoch dosť popíja.

Dokedy ešte plánujete rozhodovať?

Netuším. Zatiaľ sa skončiť nechystám. Na zväze ani nechcú počuť, že by som skončil. Jednak je málo rozhodcov a asi sú so mnou spokojní.

Občas ma poklepú po pleci aj hráči.

Stal sa vám aj opačný prípad, že vám niekto nadával?

Rôzne pokrikovania od fanúšikov som zažil, ale nebolo to nič vážne. Pokiaľ to nepresahuje isté medze, snažím sa to nevnímať. Ak by mi niekto hrubo nadal, upozornil by som na to usporiadateľskú službu.

Musím si zaklopať na drevo, zatiaľ sa mi nič strašné nestalo. A verím, že ani nič zlé nezažijem.

Vy ste vždy len rozhodovali?

Nie, do 45 rokov som hrával. Respektíve hlavne chytával.

Ako ste sa dostali k futbalu?

Na dedine sa chovali husi, ktoré sme ako deti chodili pásť. Za ten čas sme na lúke hrali futbal.

Bola iná doba, neboli kopačky ako teraz. Dnes majú hráči parádne dresy a aj tak na futbal nechodia. Nás bolo toľko, že dresov bolo málo.

Po kariére ma zavolali rozhodovať priateľské stretnutie v Šrobárovej, kde bývam. A pri píšťalke som zostal.

Začalo ma to baviť a na dôchodku je to môj veľký koníček.

Len futbal, alebo sa venujete aj niečomu inému?

Pestujem zeleninu, hlavne paradajky, papriku a uhorky. Dvakrát do týždňa ju chodím predávať na trh.

Kamarát predáva mäsové výrobky ako hurky, klobásky, oškvarky či slaninku. Vo voľnom čase pomáham aj jemu. Je to pekná záľuba.

Občas mi potom nejakú tlačenku dá. Je to kvalita, nie ako v obchode.

Máte rozhodcovský vzor?

Nie. Snažím sa pozerať v prvom rade na seba.

Futbal sledujem aj v televízii a snažím sa odkukať nejaké ťahy. I keď treba povedať, že aj svetoví arbitri spravia chybu. Všetci sme len ľudia.

Čo hovoríte na zavedenie systému VAR?

Dobrá vec. Aspoň je futbal spravodlivejší, človek na kamere vidí všetko. Do dedinských súťaží sa však systém nikdy nedostane.

Aké máte ambície vo veku 72 rokov?

Hlavne byť zdravý a baviť sa futbalom. Chodím aj teraz počas korona krízy rozhodovať do Maďarska na umelý trávnik. Človek sa v mojom veku musí udržiavať v kondícii, pretože keď zasadne pred televízor, nemusí to dopadnúť dobre.