Nešťastné prehry a veľké športové sklamania sa neraz zvyknú označovať slovom tragédia. Samotný život pritom prináša mnohé situácie, v ktorých ide akýkoľvek športový rezultát absolútne stranou. Najviac o tom vedia práve ľudia s pohnutým osudom.
SABINOV. Do tejto skupiny ľudí možno zaradiť aj Mareka Andraščíka. Sabinovský rodák začínal s futbalom v rodnom meste, avšak veľmi rýchlo bolo jasné, že jeho talent nezostane dlho bez povšimnutia.
Na sklonku deväťdesiatych rokov sa pobral do vtedy druholigového Trebišova.
Už v tom čase oplýval atribútmi, ktoré ho zdobili počas celej jeho kariéry. Vynikal nesmiernou pracovitosťou a priam až buldodžou vôľou a chcením. Na ihrisku neuhol v žiadnom súboji.
Bol súčasťou ličartovského tímu v najslávnejšej ére tohto klubu a v Tatrane Prešov mu dokonca zverili kapitánsku pásku.
Na sklonku kariéry sa postupne čoraz viac vracal k miestu, odkiaľ do sveta futbalu vyrazil. Prijal ponuku Lipian, kde patril, prakticky ako všade predtým, k hlavným pilierom tímu. A potom to prišlo...
Krutá rana pred Vianocami
„Po skončení jesennej časti som šiel na preventívnu lekársku prehliadku. Pociťoval som síce bolesti chrbta, ale nebolo to nič strašné, preto som tomu nepripisoval veľký význam. Urobili mi krvné testy a tie ukázali tumorové markéry,“ začína svoje rozprávanie Marek.
Krátko na to sa mu spravili uzliny, ktoré mu vybrali a vtedy si od lekárov vypočul zdrvujúcu diagnózu – rakovina lymfatických uzlín.
Krutosť tohto momentu ešte viac znásobovalo obdobie, v ktorom sa o tom dozvedel. Bolo tesne pred Vianocami...
Choroba postupovala veľmi rýchlo. Ľahko sa zadýchal, problém mu robilo vyjsť hoci len pár schodov.
„Na začiatku ma hospitalizovali v prešovskej nemocnici, kde mi spravili prvotnú predprípravu na liečbu. Potom mi ale rovno do očí povedali, že nemajú dostatok liekov a preto, žiaľ, zomriem. Ani sa nedá opísať, ako som sa vtedy cítil,“ prejde k slovám, pri ktorých doslova mrazí.
Kľúčový prevoz do Bratislavy
V tom čase mu výrazne pomohli známi a vďaka nim sa dostal do Národného onkologického ústavu.
„V januári 2012 som začal s liečbou v Bratislave. Klobúk dole pred tamojším personálom. Vôbec mi nedávali najavo, o akú vážnu diagnózu ide, snažili sa mi pomôcť aj po psychickej stránke. Nikto však v tom čase nemohol vedieť, čo so mnou naozaj bude. Tá neistota zamáva aj silnými povahami,“ líči svoje vtedajšie dojmy.
Pre futbalistu, ktorý vo svojej kariére odohral stovky stretnutí, sa v tej chvíli začal ten najdôležitejší zápas. Zápas o holé prežitie.
