Poskladali sme aj Danyiho jedenástku, spomína Mourinho z Gemera

Narodil sa na štadióne a pri futbale zostal celý život. LADISLAV DANYI začal s futbalom vo Fiľakove, neskôr pôsobil v Rimavskej Sobote ako hráč, tréner aj funkcionár. „Stále som aktívny, teraz pracujem so šesťročnými školáčikmi. Rodičov mnohých z nich som tiež trénoval,“ vraví čerství sedemdesiatnik.

Toto sú jeho (nielen) futbalové spomienky:

Na trávniku spolu s otcom

Môj otec bol futbalista, za Fiľakovo odohral viac ako sedemsto zápasov. Aj na svoj sobáš prišiel do kostola zo zápasu, v ktorom dal štyri góly. Kňaz mu gratuloval slovami: „Nech máte toľko detí, koľkokrát ste dnes skórovali!” Takmer mu to vyšlo, keďže sme boli traja súrodenci.

V ťažkom období po druhej svetovej vojne bývala naša rodina na štadióne, tam som sa narodil. Odmalička som bol pri mužstve, bol som akýsi maskot. Otec ma pritom učil kopať do lopty. Položil veľký medicinbal 30 až 40 metrov odo mňa a musel som ho triafať futbalovou loptou. „Keď z desiatich pokusov trafíš aspoň šesťkrát, tak bude z teba futbalista,“ hovorieval.

Postupne som sa zlepšoval, začal som hrávať v strede poľa. Ako 17-ročný som nastúpil za dospelých vo Fiľakove spolu s mojím otcom. On mal vtedy štyridsať. Pol roka sme hrali spolu, na čo som doteraz veľmi hrdý.

V mojom prípade nie je iba fráza, že pochádzam z futbalovej rodiny. Otec mal štyroch bratov a všetci boli vynikajúci futbalisti. Boli časy, keď hrali naraz za fiľakovské áčko štyria Danyiovci. Jeden z bratov mal prezývku Had, vedel veľmi dobre kľučkovať, súperom sa vždy vyšmykol.

Keď mal otec šesťdesiat rokov, organizoval futbalový turnaj vo Fiľakove, kde sme si postavili jedenástku zloženú výlučne z Danyiovcov. Toto mužstvo potom odohralo aj zápasy so starými pánmi Rimavskej Soboty či Salgótarjánu, a všetky sme vyhrali.

Blesk zasiahol hráča

Keď som zmaturoval, oslovili ma z Rimavskej Soboty. Nebolo to ľahké rozhodnutie, lebo trénerom Fiľakova bol môj otec. Dlho som rozmýšľal, ale nakoniec som prijal ponuku Soboťanov.

Ihneď som zapadol do mužstva, hrával som stabilne od roku 1971 až do 1980. Medzitým sme postúpili do krajskej súťaže. Cítil som sa tu dobre, oženil som sa, a nakoniec som tu zostal natrvalo.

Nechcel som sa stať profesionálnym trénerom, ale postupne som získaval trénerské kvalifikácie, až po licenciu UEFA A.

Pätnásť rokov som trénoval mládež v Rimavskej Sobote. V druhej polovici 80-tych rokoch sme postúpili s dorastencami do druhej ligy, no náš úspech zatienila tragédia.

O postup sme hrali baráž s Považskou Bystricou. V prvom zápase sme vonku remizovali. Pred odvetou hrmelo, blýskalo sa, chlapcov som z rozcvičky poslal do šatne. Hostia sa však naďalej rozcvičovali na ihrisku. Zrazu som počul vnútri veľký rachot – udrel blesk.

Bežali sme von, asi desiati hráči súpera ležali na trávniku. Postavili sme ich na nohy, ale jeden z nich zostal ležať. Odviezli ho do nemocnice, potom ho mali previezť do Banskej Bystrice, ale ten prevoz už neprežil.

Zápas sme vyhrali, tešili sme sa z postupu, ale táto tragédia zasiahla aj nás.

Oslavovali týždeň

Po rokoch pri mládeži som viedol aj rimavskosobotské áčko, isté obdobie som bol konateľom a športovým riaditeľom klubu. Ako jeden z mála som tu pôsobil ako hráč, tréner i funkcionár.

Trénoval som aj vo viacerých okolitých dedinách, Jesenskom, Hajnáčke, Bátke či Tachtoch. Jedno z najkrajších období som však prežil v Tornali.

Po prvom tréningu ma čakal vtedajší excentrický primátor, už nebohý Ladislav Dubovský pred štadiónom a zobral ma na večeru. Zopakovalo sa to druhý, tretí aj štvrtý deň. Po každom tréningu ma pozýval na večeru, až kým som nezačal protestovať, že to vôbec nie je potrebné.

Futbal miloval, keď ma stretol v meste, už z diaľky mi mával: „Servus, Mourinho!” Postúpili sme do tretej ligy, v jarnej časti sme z trinástich zápasov dvanásť vyhrali a raz remizovali. Primátor miloval aj ohňostroje, postup sme oslavovali celý týždeň, každý deň bol aj ohňostroj.

V miestnych novinách vtedy o mne jeden fanúšik napísal: „Po každom zápase doma i vonku sme konštatovali, že tréner Danyi presne vie, čo chce dosiahnuť, nielen s mužstvom, ale s každým hráčom. Nemal ľahkú úlohu, napriek tomu mužstvo sústavne rástlo z hernej a taktickej stránky, aj kondične.”

Mám ten článok stále odložený, veľmi dobre mi to padlo.

V inej obci sa mi naopak stalo, že na prvý tréning došiel hlavný sponzor: „Počúvaj, Lacikám, ja mám takú predstavu, že tréning by mal trvať tri hodiny!” Myslel som si, že žartuje. „Dobre, ak si to myslíš, tak si sadni na lavičku, a ja prídem o tie tri hodiny,” odvetil som. Potom mi už nechcel hovoriť do remesla.”

Opľuje ťa? Nereaguješ!

Už som bol starší, keď sa Rimavská Sobota v druhej lige ocitla vo výsledkovej kríze. Oslovil ma vtedajší konateľ Miroslav Bitala, aby som pomohol.

Čakal nás práve zápas v Lipanoch, vo veľmi nepríjemnom prostredí. Vedel som, že hneď, ako vystúpime z autobusu, nám budú nadávať do Maďarov. Dôkladne som na to mužstvo pripravoval. „Ak ťa kopne, odídeš, nereaguješ. Opľuje ťa? Otočíš sa, nereaguješ. Na rozhodcu sa ani nepozrieš, lebo v tom momente odpíska jedenástku.”

Nakoniec sme vyhrali 1:0. Po zápase tréner domácich hovoril, že naše víťazstvo nie je zaslúžené. Na to som musel zareagovať: „Mohli ste hrať vynikajúco, ale vo futbale je to tak, že my sme dali gól a vy nie, takže sme zaslúžene vyhrali.”

Domáci tréner sa chytal za hlavu, ale potom ma pozval na dva deci vína. S kolegami som vždy mal férový vzťah.

Keď som pred piatimi rokmi trénoval Hrnčiarske Zalužany, asi ôsmi až desiati z kádra pracovali v zahraničí alebo v okolí Bratislavy. Stávalo sa, že na zápas sa dostavili len piati. Ale vybrali sme sa do dediny a pozbierali potrebný počet hráčov, hoci som niektorých ani nepoznal. Napriek tomu sme sa pohybovali v strede tabuľky. U lídra sme prehrali len 1:2, napriek tomu, že nám chýbalo osem futbalistov. Jeden môj známy mi vtedy zložil poklonu, vravel, že som „pán tréner”. To sú tie momenty, na ktoré sa nezabúda.

Malého Pisára čakal na stanici

„Najviac ma ako trénera formoval môj otec a kolegovia František Vaš a Tibor Tóbisz. Boli to veľké osobnosti, ovládali trénerské remeslo. S nebohým „Feri bácsim” sme viackrát pracovali v Rimavskej Sobote vo dvojici, on zodpovedal za taktickú prípravu a ja za tréningy. Mal obrovské znalosti, ale niekedy rozprával príliš dlho, hodinu aj viac, hráči už zaspávali.

Navrhol som mu, že nabudúce, keď sa mi bude zdať jeho príhovor pridlhý, žmurknem naňho a on skončí, pôjdeme na ihrisko. Žmurkal som, žmurkal, ale on len pokračoval. Keď zahlásil, že predchádzajúci zápas analyzoval s manželkou Sárikou, hráči už len horko-ťažko zadržiavali smiech. Zažili sme aj takéto úsmevné chvíle, ale bol to odborník, veľa som sa od neho naučil.

Asi najlepším hráčom, ktorého som viedol, bol Jožko Pisár, neskorší kanonier Rimavskej Soboty. Mal ešte len desať rokov, býval v Padarovciach, rodičia ho nechceli púšťať samého do mesta na tréning. Dohodli sme sa, že oni ho odprevadia doma na autobus, ja ho budem čakať v Sobote na stanici a dám naňho pozor. Veľakrát obedoval či večeral u nás. Ale už vtedy bol rozdielový hráč, sám vyhrával zápasy.

Stále som aktívny, teraz pracujem so šesťročnými školáčikmi. Rodičov mnohých z nich som tiež trénoval. Máme veľmi dobrý vzťah s Puskásovou Akadémiou vo Felcsúte aj Dunajskou Stredou, chodievame na turnaje, výlety či stáže. Som aj predsedom trénerskej komisie oblastného zväzu, pôsobím aj na regionálnom zväze. Futbal je naozaj môj život.