Košické športoviská sa ľahšie búrajú, než stavajú

Všešportový areál v mestskej časti Košice-Juh. (Autor: Veronika Janušková)

Sportnet|20. jan 2012 o 00:00

O košických športoviskách, tých bývalých i súčasných, možno napísať solídnu publikáciu.

Veď majú také dejiny, ako košický šport a ten si ich už píše slušný počet rokov. Koľkých obyvateľov tohto mesta pri pohľade na solídny komplex policajných budov medzi Moyzesovou, Štúrovou a Kuzmányho ulicami napadne, že tu niekedy bolo futbalové ihrisko, na ktorom sa odohral vôbec prvý oficiálny zápas v meste?

KOŠICE. Odvtedy v meste vyrastali nové ihriská, ale potom mnohé aj zanikli. Nemusíme ísť ďaleko do minulosti.

Nie tak dávno sme prišli o štyri hracie plochy vo Všešportovom areáli VŠA, dve na neďalekom Spartakiádnom štadióne TJ VSŽ, ktorý slúžil až 23 (!) mládežníckym celkom.

Na opustenom štadióne bývalej TJ Spoje pri Michalovskej ulici na Terase ešte visí vitrínka s rozpisom mládežníckych súťaží na sezónu 2005-06.

Futbal prišiel skutočne o veľa trávnikov a to sme ešte nespomenuli tie, ktoré zanikli dávnejšie: v areáli nemocnice, pivovaru, tehelne, na Tyršovom nábreží.

Najstabilnejšie provizóriá

Ešte žijúci plaveckí dôchodcovia sa pamätajú na 50. roky minulého storočia, kedy každú nedeľu spoločne s vodnými pólistami cestovali na tréningy do Prešova, ktorý v tom čase už mal krytú plaváreň. Väčšie Košice ešte nie.

Vtedy však pri „starej radnici“ dali do užívania tak potrebnú mestskú športovú halu. Vznikla v roku 1958 z rekonštruovanej vojenskej jazdiarne.

Dnes má už vyše 50 rokov a bola dejiskom mnohých významných športových podujatí. Dlhé roky to bol veľmi jednoduchý objekt so skromným vybavením. Stále sa v hale niečo dorábalo, prerábalo, modernizovalo.

Mnohé okresné mestá prišli medzitým k oveľa modernejším halám, ale Košičanov vždy umlčali s tým, že predsa už niečo máte, iní nemajú nič a nakoniec ide iba o provizórny objekt, neskôr na mieste „koniarne“ vybudujeme nový, najmodernejší. Samozrejme, zostalo len pri slovách a sľuboch.

Podobná situácia bola s hokejovou halou. Tá pôvodná, ktorú neskôr premenovali na ZŠ Ladislava Trojáka, slúžila celé štyri desaťročia. Tiež išlo iba o provizórny objekt. Napriek pravidelným kozmetickým úpravám bol to stále najhorší zimný štadión v celom Československu, hokejistami posmešne nazývaný „stodola“.

Samozrejme, dnes je vďaka Steel Aréne - Košickému štadiónu Ladislava Trojáka situácia inakšia, ale samotné mesto má minimálnu zásluhu na tom, že dnes celé Slovensko závidí Košiciam modernú multifunkčnú halu.

Pamätníky minulosti

Dlhé roky sa okrem futbalu hrávali na otvorených športoviskách aj hokej, basketbal, volejbal, hádzaná, dokonca sa pod holým nebom aj zápasilo a boxovalo, súťažilo v gymnastike.

Skromné podmienky do konca 50. rokov minulého storočia teda vyhovovali prakticky všetkým. Vďaka prof. Samovi Pačeňovskému Košice mali na Štefánikovej ulici unikátnu špecializovanú šermiarsku telocvičňu, ktorú dal vo svojom dome zriadiť tento športový nadšenec.

Dnes už si málokto pamätá na časy, kedy Košice patrili medzi šermiarsku špičku. Po zániku tohto jedného z najstarších olympijských druhov športu sa v tejto telocvični udomácnili džudisti a karatisti TJ VSŽ.

Prišli však divoké 90. roky, celý objekt sa dosť záhadne dostal do súkromných rúk a dnes je „Pačeňovského telocvičňa“ minulosťou. Bola zriadená približne pred 85 rokmi, dnes v priestoroch hotela Golden Royal by ju už niekto márne hľadal...

Ďalší ubytovací objekt, ale oveľa nižšej kategórie, vznikol z objektu pri bývalom hádzanárskom ihrisku TJ VSŽ v Mestskom parku. Vybudovali ho pre potreby hádzanárov, ktorí v roku 1973 postúpili do I. čs. ligy.

Boli tu šatne, rehabilitačné priestory, klubovňa, sekretariát oddielu. Neskôr sa tu udomácnili aj cyklisti, rehabilitačné zariadenia využívali aj tenisti. Teraz je tu turistická ubytovňa...

Keď už sme pri Mestskom parku. Niekedy tu bolo jedno z najdôležitejších športových centier mesta. V lete patrilo tenistom, volejbalistkám, hádzanárom, v zime sa tu hrávali na prírodnom ľade majstrovské hokejové stretnutia a veľká plocha slúžila pre verejné korčuľovanie.

V pavilóne, ktorý už dávno neslúži svojmu účelu (až na malú časť, v ktorej je fitcentrum), predtým pulzoval intenzívny športový život. Trénovali tu vzpierači i kulturisti, pôsobil šachový klub, šatne a klubovňu mali aj tenisti.

Dnes je veľmi smutný pohľad na zanedbaný objekt, na burinou zarastené - predtým vzorne udržiavané tenisové dvorce.

Vďaka železničiarom

TJ Lokomotíva dostala po svojom zrode v roku 1946 do daru športový areál pri Mlynskom náhone, ktorý po vzniku ČSR v roku 1918 vybudovali „sokoli“. Jeho súčasťou bol aj solídny futbalový štadión a neskôr aj krytá jazdiareň i vodácka lodenica.

Celý areál však musel ustúpiť výstavbe hotela Hutník (terajší Yasmin) a tak si železničiari začali budovať svoje nové objekty v Čermeli. Železničiari z celého Slovenska budovali nový areál, ktorého hlavným iniciátorom bol vtedajší predseda TJ Lokomotíva Košice Ľudovít Benický.

Na území mesta tak vyrástol dôstojný športový komplex a preto sa v rámci jeho slávnostného odovzdania do užívania mohlo uskutočniť prvé medzištátne futbalového stretnutie v Košiciach. Bolo to 6. septembra 1959 medzi B-mužstvami Československa a ZSSR.

Za čs. reprezentáciu vtedy nastúpil aj slávny odchovanec košického futbalu Andrej Kvašňák. V hľadisku sa tiesnilo vyše 30 000 divákov. Areál hostil také osobnosti ako E. Zátopka, V. Čáslavskú, F. Pláničku, J. Skoblu.

Na Lokomotívu sa presťahoval aj štart a cieľ Medzinárodného maratónu mieru. Premiéru tu mal v roku 1961, kedy vyhral legendárny Bikila Abebe. Maratónci do Čermeľa chodili až do roku 1989, potom sa MMM definitívne presťahoval do košických ulíc.

Po zmene spoločenských pomerov po novembri 1989 nastala aj privatizácia mnohých športových objektov. Bolo tak aj v prípade Lokomotívy. Tá sa síce uskutočnila v rámci platných zákonov, ale nebola celkom košér.

Majiteľom všetkých objektov sa stala vytvorená akciová spoločnosť, ktorú tvorilo zopár vyvolených. So športom to v Čermeli išlo dole vodou, mnohé oddiely zanikli, iné museli odísť.

Ako-tak prežíva futbalový štadión a to najmä vďaka rôznym rekonštrukciám, ktoré uskutočnil 1. FC Košice v časoch, kedy hrával v európskych pohárových súťažiach až po Ligu majstrov (1997-98).

Len pre zaujímavosť - po atletickej dráhe, po ktorej bežali slávne osobnosti domácej i svetovej atletiky, už nezostala ani stopa. V bývalej špecializovanej hale pre box a zápasenie je dnes autoservis.

Sklamanie z VŠA

Košice to so športoviskami nikdy nemali ľahké. Tak napríklad v roku 1957 sa medzištátne stretnutie v zápasení ČSR - Juhoslávia (gréckorímsky štýl) uskutočnilo na javisku historickej budovy Štátneho divadla.

Začiatkom 60. rokov sa však už hovorilo o výstavbe Všešportového areálu (VŠA), objavovali sa prvé projekty. Na mieste, kde sa nachádzalo aj mestské smetisko, mal vyrásť športový komplex, ktorý by nám závidela časť Európy.

S prípravnými prácami sa začalo koncom 60. rokov, s intenzívnou výstavbou o niekoľko rokov neskôr. Obyvatelia Košíc i okolia vo veľkom kupovali tzv. tehličky, čo boli akési poukážky a zároveň potvrdenia o tom, že ste prispeli na výstavbu VŠA.

Časť funkcionárov VSS Košice v roku 1970 dokonca odletela do Mexika na svetový futbalový šampionát „študovať štadióny“ tak, aby niečo podobné sa postavilo aj v Košiciach. Potom sa plánovala výstavba centrálneho štadióna, ktorý sa mal podobať na olympijský v Mníchove, dokončený v roku 1972.

Z pôvodných predsavzatí sa vo VŠA realizovali veľmi málo a široká verejnosť celú výstavbu prijímala veľmi rozpačito. Celému areálu sa začalo hovoriť „drevená dedina“, pretože prevažná väčšina objektov vychádzala z montovaných buniek, ktoré slúžili naším stavbárom pri výstavbe plynovodu v ZSSR.

Veľký futbalový štadión sa nakoniec podarilo slávnostne otvoriť v roku 1976 oficiálnym stretnutím ČSSR - Sovietsky zväz. Jeho kapacita bola 40 000 divákov, ale nepôsobil príťažlivým dojmom. Síce všade veľa betónu, ale z pôvodných sľubov a predsavzatí zostalo veľmi málo.

Útulnejší už bol vedľajší atletický štadión pre 5 000 divákov. Neskôr pribudla aj nafukovacia hala, slúžila atlétom i tenistom.

Po čase sa ale ukázalo, že to nebola najlepšia investícia. Bola síce z Nórska, kde je asi najlacnejšia elektrina na svete a preto asi jej prevádzka bola tak náročná na elektrickú energiu.

Hala zhorela, "hotel" vyhodili do vzduchu

Zásluhou dnes už nežijúceho basketbalového fanatika Ota Povolného vyrástla vo VŠA špecializovaná telocvičňa pre basketbal. To bol asi jediný športový objekt v meste, ktorý Košičanom mohli závidieť. Potom sa z nej stal veľkosklad tureckého textilu, neskôr čínskeho až nakoniec hala zhorela.

Mnohí sa ešte pamätáme na kostru budúceho hotela pre športovcov, ktorú po rokoch chátrania museli odbornícki vyhodiť do vzduchu, hrozilo nebezpečenstvo, že spadne sama.

Zo „slávneho“ VŠA zostalo veľmi málo. V podstate funguje iba hádzanárska hala, ktorá však pôvodne vôbec nemala byť jeho súčasťou.

Prečo taký smutný a neslávny koniec VŠA? Podľa zainteresovaných aj preto, lebo z financií určených na výstavbu, podstatná časť išla na činnosť futbalového a basketbalového oddielu TJ VSS.

Časť stavebného materiálu sa vraj priamo „premiestňovala“ do Čermeľa a na Podhradovú, kde niektorí stranícki funkcionári v tom čase stavali svoje vilky.

Aspoň detský areál prekvitá

Súčasťou pôvodného VŠA bol aj tzv. detský areál. Ten svojho času kúpila MČ Košice-Juh za veľmi solídnu sumu - znalecký odhad predstavoval asi 300 000 eur. Vďaka starostlivosti tejto mestskej časti tu vznikol športovo-zábavný areál, do vybudovania ktorého investovala 1 630 000 eur.

Dnes tu Košičania majú k dispozícii mobilnú ľadovú plochu aj so špeciálnou kanadskou rolbou, tri multifunkčné ihriská s osvetlením, dopravné ihrisko, skatepark, amfiteáter.

Dnes MČ má dosť dôvodov k spokojnosti, veď tento areál v minulom roku navštívilo 110 000 Košičanov a okrem toho táto mestská časť má zo všetkých najlepšie podmienky na tzv. uličný šport. Prvotriedne ihriská s umelým povrchom, ale aj nenáročné viacúčelové na jednotlivých sídliskách.

Až v roku 1992 skolaudovali vo VŠA športovú halu Cassosport. Ani tento objekt nemal nič spoločné so Všešportovým areálom, akurát iba to, že sa nachádzal v jeho priestoroch. H

ala sa stavala v čase veľkých spoločenských zmien v krajine a tak sa menili aj investori. Objekt je oficiálne majetkom občianskeho združenia, pozemok pod halou však patrí mestu. Všetky pokusy o jeho odkúpenie zlyhali.

Samotná hala má nemalé projekčné i stavebné nedostatky, okrem toho sa jej majitelia plných 18 rokov súdili s jednou bankovou inštitúciou, než spor dotiahli do víťazného konca. Cassosport má dnes trhovú hodnotu asi 3 - 5 mil. eur, ale objekt si zároveň vyžaduje komplexnú rekonštrukciu kúrenia a klimatizácie.

Hala s kapacitou 2 000 divákov zažila aj pekné časy, napríklad kvalifikačné stretnutia mužskej basketbalovej reprezentácie o postup na ME a predovšetkým medzištátny duel tenistiek Slovenska a Švajčiarska v rámci FED Cupu, kedy za tím spod Álp nastúpila aj slávna košická rodáčka Martina Hingisová, svojho času svetová tenisová jednotka.

Hala má však toto krátke slávne obdobie za sebou. Dnes však až na niekoľko menších priestorov, v ktorých je, napríklad, golfový trenažér, je palubovka úplne nevyužitá.

Majitelia Cassosportu však pred časom predložili vynikajúci projekt na jej využitie. Konkrétne išlo o zriadenie Národného športového centra pre loptové hry (basketbal, hádzaná, volejbal), ktoré by malo svoj domov v Cassosporte.

Že tento projekt nezískal podporu v Bratislave, tomu sa ani nemožno čudovať. A tak pekná hala, i keď s patričnými nedostatkami, strojí v podstate nevyužitá.

I keď to priamo s Cassosportom nesúvisí, ale pri spomienke na „aktivity“ niektorých funkcionárov, predovšetkým v akademickom športe, človeka až zamrazí. Tak napríklad pôžičky súkromných osôb a firiem „zaručili“ nehnuteľnosťami telovýchovných jednôt a klubov.

Stalo sa tak v prípade krytej plavárne pri železničnej stanici a špecializovanej gymnastickej telocvične na Terase. Plaváreň sa z rúk banky podarilo „vyrvať“ iba vďaka MČ Košice-Staré Mesto, ktoré sa stalo aj jej majiteľom.

Osud gymnastickej telocvične, v ktorej vyrástol aj v súčasnosti jeden z najlepších európskych gymnastov Samuel Piasecký, je zatiaľ neistý. Nárok na ňu si robia banky, exekútor.

Koľko námahy stálo jej vybudovanie v roku 1988. Teraz ešte papierovo patrí vysokoškolskému športovému klubu. Nikto však nevie, kto sa stane jej majiteľom. Možno nejaký podnikateľ, ktorý v nej zriadi ubytovňu, alebo diskotéku.

V tomto smere má za ušami aj samotné mesto. Jeho predstavitelia sa podobne finančnej inštitúcii zaručili za jednu pôžičku mestskou športovou halou na Bačíkovej ulici. To bolo ešte začiatkom 90. rokov. Našťastie, v tomto prípade hala zostala naďalej majetkom mesta.

Tam, kde plávali, teraz popíjajú

Povojnové Košice s asi 50 000 obyvateľmi mali dve kúpaliská. Jedno veľké, ktoré dnes poznáme pod menom „Čeháčko“ a druhé na Komenského ulici.

To prvé, vybudované v 30. rokoch minulého storočia, bolo na svoju dobu skutočne ultramoderné. Voda sa doňho čerpala priamo z Mlynského náhonu, ktorý tiekol v susedstve, do bazénov sa dostávala po dôkladnej filtrácii a ďalšom čistení.

Práve tu sa začali písať slávne dejiny košického vodného póla, najúspešnejšieho športového odvetvia v meste. Žiaľ, kúpalisko dnes už neslúži ani pólistom, ani plavcom, ani širokej verejnosti. Táto stará krásavica potrebuje nutnú omladzovaciu kúru a tú jej policajti, ktorí sú roky majiteľmi kúpaliska, neposkytli.

Druhý bazén patril síce vojsku, ale slúžil obyvateľom mesta. Bazén je už dávno zasypaný a väčšina návštevníkov pivárne Kembridž nevie, že popíja tam, kde sa naučilo plávať jedno celé pokolenie Košičanov zo severnej časti mesta.

Áno, dnes máme Triton, kúpalisko v Mestskom parku, krytú plaváreň, školské bazény. Ale... kúpalisko nemá MČ Košice-Západ, po Petržalke druhé najväčšie sídlisko v celej republike. To je teda pekná hanba.

Projekt kanála je na svete, ale...

Keď už hovoríme o vode, tak nemôžeme nespomenúť vodný slalom - najúspešnejší slovenský olympijský šport.

Aj Košice dlhé roky patrili v ňom medzi špičku a naši kanoisti včas pochopili, že bez umelého kanála bude vodný slalom na Hornáde nielen stagnovať, ale dokonca upadať.

Preto už pred tridsiatimi rokmi uzrel svetlo sveta projekt na stavbu kanála pri V. Opátskom. Nakoniec zapadol prachom. Podobná situácia je dnes. Ďalší projekt je na svete a vodný kanál má pre zmenu stáť v severnej časti mesta - pri Ťahanovciach.

Vyhotovenie projektovej dokumentácie nebola lacná záležitosť, ale zatiaľ iba patologickí optimisti veria, že kanál pre vodný slalom tu raz bude.

Košickí kanoisti pred nedávnom oslávili šesť desaťročí zbierania titulov a medailí z majstrovstiev Slovenska a ČSSR, žiaľ, tieto úspešné roky sú už minulosťou. Bez prípravy na umelom kanáli tu už nikdy nevyrastie žiadny reprezentant. Opak by znamenal skutočne zázrak.

Vyrástli aj nové športoviská

Spomenuli sme najmä športoviská, ktoré dnes už neexistujú, alebo v lepšom prípade chátrajú a neslúžia svojmu účelu. Zároveň však nemožno vynechať tie, ktoré sa zrodili v nedávnej minulosti.

Košice dokonca majú 9-jamkové golfové ihrisko na Alpinke, halu na squash, solídne haly získali niektoré školské zariadenia, ako napríklad Hotelová akadémia, SOŠ dopravná, SOŠ stavebná na Ostrovského ulici, ZŠ Bernolákova.

Školy získali aj futbalové ihriská s umelým povrchom (ZŠ Bruselská a Užhorodská), pribudli najmä tenisové kurty a ďalšie súkromné zariadenia na bowling, fitness. V každej mestskej časti sú polyfunkčné ihriská.

Ale... do nenávratna zmizli mnohé futbalové ihriská a smutne musíme konštatovať, že najpopulárnejší šport utrpel v Košiciach najviac. Nehovoríme už o tom, že druhé najväčšie mesto v republike nemá dôstojný futbalový stánok.

Pozrime sa len k susedom do Česka. Každý prvoligový tím má alebo vlastný štadión, alebo mu ho prenajíma mesto za symbolickú korunu ročne. MFK a predtým 1. FC Košice však veľmi dobre vedia, koľko platili a platia za prenájom Lokomotívy, pritom sa o všetko musia starať vlastnými prostriedkami. Ale najmä financiami.

Možno aj práve preto každá informácia o možnej výstavbe moderného futbalového štadióna vyvoláva prehnaný optimizmus. Veď dnes sa musia červenať a tak trochu hanbiť aj tí, ktorí vážne tvrdili, že v lete 2011 budú mať Košice nový prvotriedny futbalový štadión.

Ťažko povedať, či sa terajšia stredná generácia dožije toho, že ešte niekedy uvidí v Košiciach na vlastné oči oficiálne medzištátne futbalové stretnutie. Alebo toho, že niektorý z futbalových klubov bude mať toľko kvalitných ihrísk, aby uspokojil všetky mládežnícke celky.

Veď ako z iného sveta pôsobia informácie o tom, že niektoré holandské kluby majú pre žiakov a dorastencov až trinásť kvalitných hracích trávnatých plôch so základným vybavením...

Máme síce Steel Arénu, vďaka svetovému šampionátu aj s ďalšou tréningovou halou, už aj ľadovú plochu v Auparku, niektoré súkromné firmy sú pripravené investovať do výstavby ďalších.

To sú tie lepšie správy. Všetci zainteresovaní by si však mali uvedomiť, že ako ľahko je dnes zlikvidovať nejaké športovisko, o to ťažšie je potom vybudovať nové.