Utorok, 13. apríla, 2021Dnes je Deň nespravodlivo stíhaných, Meniny má Aleš

V správach sme počuli, že tréner zomrel, spomína kanonier z Devína

Imrich Miklós bol postrachom obrancov aj na dedinských trávnikoch (Zdroj: Archív I.M., Autor: Ladislav Kertész)
Titanilla Bőd|26. feb 2021 o 14:45

Bez tréningu sa nedá hrať ani na dedinskej úrovni, vraví Imrich Miklós.

Má šesť štartov vo federálnej lige, šesť rokov bol hráčom Devína, v dedinských súťažiach bol najvernejší Veľkému Blahovu. Bývalý kanonier IMRICH MIKLÓS tvrdí, že najviac vďačí nebohému Kolomanovi Gőghovi. Práve on ho nasmeroval do veľkého futbalu.

Ako si spomínate na začiatky kariéry?

Prvý významný športový výkon som nepodal ako futbalista. Náš tím zo základnej školy v Orechovej Potôni vyhral majstrovstvá republiky vo viacboji všestrannosti. Bol to môj prvý športový úspech.

Z Orechovej Potône som sa dostal do dorastu Dunajskej Stredy po skončení základnej školy. Svoj prvý profesionálny kontakt s DAC som podpísal ešte v dorasteneckom veku, keď som už väčšinou trénoval s áčkom.

V Dunajskej Strede bola vtedy obrovská konkurencia, hrali tam takí hráči ako Pavol Diňa, Tibor Jančula, Mikuláš Radványi, Tibor Zsákovics, Rudolf Pavlík, Peter Fieber, Ján Kapko či Július Šimon.

Vtedy sa ešte striktne dodržiavala hierarchia v mužstve. Nesťažujem sa, ale dali mi pocítiť, že som medzi nimi len mladé ucho. V dnešnom futbale to už takto nefunguje. Vtedy robili všetko mladí, bolo to prirodzené. Všetci sme týmto prešli a bolo nám cťou, že môžeme odniesť bránu počas tréningu takého veľkého mužstva a podobne.

V drese Dunajskej Stredy ste si zahrali aj vo federálnej lige. Ktorý bol váš najpamätnejší zápas?

Trénerom DAC bola vtedy dvojica Vladimír Hrivnák a Ladislav Kalmár. Oni mi dali prvú šancu. Vo federálnej lige som nastúpil šesťkrát. Najviac mi utkvel v pamäti zápas s pražskou Slaviou, ktorú DAC zdolal 4:2. Síce som nastúpil len na niekoľko minút, bolo to taktické striedanie, ale bol to zážitok za celý život. Tribúny boli plné, za Slaviu vtedy hral Pavel Kuka. A my sme ich dokázali zdolať!

V čom bola podľa vás federálna liga výnimočná?

Hral som len v niekoľkých zápasoch, ale spomínam si na plné tribúny. Vtedy bol asi väčší záujem o futbal, V Dunajskej Strede sú aj teraz vysoké návštevy, ale vtedy to tak bolo v každom meste.

Radosť v drese Interu (Zdroj: Archív I.M.)

Vaša kariéra je najviac spätá s Devínom. Ako ste sa tam dostali?

Prestup sa uskutočnil vďaka Kolomanovi Gőghovi, majstrovi Európy z roku 1976, ktorý pochádzal z Kolárova. On ma oslovil po jednom prípravnom zápase, či by som chcel prestúpiť do Devína. Vyhrali tretiu ligu Bratislava, ale v tom čase nováčik z bratislavskej skupiny vždy vypadol hneď po roku, lebo to bola najslabšia tretia liga zo štyroch.

Chceli prerušiť túto sériu, aj sa im to podarilo, Devín sa zachránil, dokonca v nasledujúcej sezóne sme boli aj blízko postupu. Vtedy postupovali dvaja, my sme boli tretí za Trenčínom a Ružomberkom, s minimálnym odstupom. Pritom sme Trenčín i Ružomberok zdolali dvakrát, doma aj vonku! Veľmi rád spomínam na devínske časy.

Ako ste vnímali trénera Gőgha?

Koloman Gőgh bol taký čestný, slušný človek, ani to neviem slovami vyjadriť. Viackrát ma zobral domov z Bratislavy vlastným autom. Bol vynikajúci tréner, odborne i ľudsky. Mal 46 rokov, ale na každom tréningu trénoval s nami v plnom nasadení. Nemohli sme ho oklamať, že sme príliš unavení, lebo všetko robil spolu s nami.

Keď sme sa dozvedeli, že zomrel, mnohí z nás nahlas vzlykali. Predpoludním bol ešte na našom zápase ako tréner, ale ešte aj sám hrával v nižšej rakúskej súťaži. My sme hrávali v sobotu o 10.30, odišiel cez polčas, lebo mu volali, že predsa budú hrať. V Rakúsku totiž bolo nepriaznivé počasie, snežilo, takže chvíľku nebolo isté, či sa ich zápas uskutoční.

Večer sme počuli v správach, že cestou domov havaroval a zrážku neprežil. Bola to obrovská tragédia. Ťažko sme sa cez to dostali. Nepamätám si presne, ale asi nám niekoľko zápasov odložili.

Naozaj som mu veľmi vďačný. Vďaka nemu som sa dostal do veľkých mužstiev. Z Devína som totiž viackrát odišiel na hosťovanie k prvoligovým tímom. Dvakrát som takto bol v Interi, raz v Žiline a raz v Petržalke. Bez neho by som sa do takých tímov asi nedostal.

Ktoré úspechy si z toho obdobia ceníte najviac?

S Interom sme boli druhí v lige, zahrali sme si aj v pohári UEFA. Hral som v štyroch stretnutiach európskych pohárov a dal som v nich dva góly. V prvom kole sme dvakrát vyhrali nad albánskym FK Tirana, skóroval som v oboch zápasoch. V druhom kole sme sa stretli so Slaviou. V Prahe sme prehrali 4:0 a doma sme vyhrali len 2:0, hoci sme mali šance a nechýbalo málo, aby sme bravúrnym spôsobom otočili tento súboj. Ale aj to je pre mňa obrovský zážitok, že som nastúpil v pohári UEFA.

Aj na okresnej úrovni patril k najlepším. (Zdroj: Archív I.M.)

Z Devína viedla vaša cesta do nižších súťaží. Čo ste tam zažili?

Hráčom Devína som bol do roku 2002. Potom som prestúpil do Báču, kde sme vyhrali štvrtú ligu. V tretej lige však som bol už len pol roka, potom som odišiel do Rakúska, do FC Stadlau. Tretia rakúska liga je na takej úrovni, ako u nás druhá. Chcel som vyskúšať zahraničný angažmán, do vyšších súťaží som sa nedostal, ale aj tá tretia liga bola na slušnej úrovni. Mal som dobrých spoluhráčov, išiel som tam s Arpádom Gőghom.

Tam ma postihlo moje prvé vážnejšie zranenie, pre natrhnutý krížny väz som musel vynechať deväť mesiacov. V Rakúsku je skôr zvykom, že keď má niekto dlhodobé zranenie, tak ho pošlú preč, ale mne stále dôverovali, počkali si, kým sa dám do poriadku a potom som pravidelne hrával.

V Rakúsku som strávil dovedna šesť rokov, okrem FC Stadlau hral som aj za dve ďalšie mužstvá. V jednom bol trénerom Mikuláš Radványi.

Po návrate na Slovensko ste tiež pôsobili v dedinských súťažiach. Aké kluby ste pochodili?

Vrátil som sa do rodnej dediny, do Orechovej Potôni. Vtedy hrali piatu ligu. Po roku som prestúpil do Blatnej na Ostrove, ktorá figurovala v okresnej súťaži. Strávil som tam dva a pol roka, z toho som bol pol roka hrajúcim trénerom. V roku 2012 som odišiel do Veľkého Blahova, kde som hral až do minulého roka, keď som ukončil kariéru.

Ako ste vnímali prostredie dedinského futbalu?

Na začiatku mi to prišlo čudné. Ani do posledného roka som si nezvykol na to, že na tréningoch bola vždy iná účasť. Viackrát sa stávalo, že nás bolo málo. Istý čas som bol hrajúcim trénerom aj vo Veľkom Blahove, po tom, keď sme s Júliusom Šimonom vybojovali postup a on odišiel do zahraničia. Vtedy sme prevzali mužstvo spolu s jedným starším hráčom. Takže som si vyskúšal trénerskú robotu vo Veľkom Blahove i v Blatnej na Ostrove, ale vždy bolo treba pripraviť viacero scenárov, lebo sme nemohli vopred vedieť, koľko nás bude na tréningu.

Toto bolo pre mňa divné. Keď niekto chce hrať futbal, musí chodiť aj na tréning. Niektorým sa do toho nechcelo. Samozrejme cez víkend boli všetci hneď fit, kabína bola plná. Ale bez tréningu sa nedá hrať ani na dedinskej úrovni, všade sú aspoň dva tréningy týždenne.

Vraj ste historicky najlepším strelcom Veľkého Blahova. Viete, koľko gólov ste za nich dali?

V klube o tom viedli presnú štatistiku, bolo ich 143. V okresnej súťaži som bol štyrikrát kráľom strelcov. Potom sme postúpili do piatej ligy, tam sa mi nepodarilo získať titul najlepšieho strelca, ale vždy som bol v prvej trojke. A to som bol už po štyridsiatke, lebo teraz mám 47 rokov.

Raz som bol kráľom strelcom aj v druhej lige, vo farbách Devína. Dal som 25 gólov. Bolo to v sezóne 1996/97. Na to som veľmi hrdý.

Viackrát ste hosťovali v prvoligových mužstvách, nikdy ste od nich nedostali ponuku na trvalý prestup?

Neviem, aké boli dohody medzi klubmi. Niekoľkokrát som bol na hosťovaní, ale neviem, či za mňa žiadali príliš veľa peňazí, ale reálnu ponuku na prestup som nedostal.

V tom čase ešte existovala možnosť v slovenskom futbale, že keď sa už druholigová sezóna skončila, ale v prvej lige sa ešte hralo kolo či dve, tak na tieto záverečné kolá mohli ligisti stiahnuť k sebe hráčov z druhej ligy. Túto možnosť som dvakrát využil. Raz som takto išiel na jeden zápas do Interu, potom do Žiliny, a v oboch zápasoch som skóroval. Takto som dal svoj prvý ligový gól, navyše bol víťazný. S Interom sme zdolali Humenné.

Vždy ste boli útočníkom, alebo vás skúšali aj na iných postoch?

Odmalička som hral vždy v útoku. Raz v Devíne tréner Vladimír Goffa ma skúšal v strede poľa, ale nebol som zvyknutý na tento post. Bol som rýchly, ale moja fyzická kondícia vyhovovala skôr pre pohyb útočníka. V strede poľa by som deväťdesiat minút nezvládol, to je úplne iná záťaž.

Okrem spomínaného Kolomana Gőgha, ktorí tréneri mali na vás najväčší vplyv?

Musím spomenúť môjho prvého trénera, telocvikára Edmunda Németha z Orechovej Potône, tam som získal potrebné športové základy. Po prestupe do Dunajskej Stredy trénoval dorast Ladislav Kalmár.

V DAC ma trénoval aj Anton Grajcár či Dušan Radolský, v Petržalke Vladimír Weiss, v Interi Jozef Bubenko, považujem ich za skvelých koučov. Z Devína mám dobré spomienky aj na Mariána Novotného. Radolský ma krátko trénoval i v Žiline a mal som s ním veľmi dobré skúsenosti.

Podobne som si všimol, že keď starší futbalista povie niečo mladému hráčovi, ten to neberie tak, že mu ten starší chce pomôcť, poradiť. Skôr si povie, že jemu nikto nebude rozkazovať, urazí sa a radšej na ďalší tréning nepríde. Alebo počas zápasu odvráva o dvadsať rokov staršiemu spoluhráčovi, keď ho pre niečo upozorní. Za našich čias také niečo neexistovalo.

Vlani ste ukončili hráčsku kariéru. Láka vás trénerská práca?

Už dva-tri roky som plánoval koniec kariéry, lebo po nedeľňajšom zápase som bol unavený ešte aj v utorok. Po štyridsiatke hrať piatu ligu, to nie je len tak! Sú tam dobrí futbalisti a zápasy majú dobré tempo. Ale mali sme vynikajúcu partiu, vždy ma prehovorili, aby som ostal ďalší polrok, potom ešte ďalší… Ťahal som to až dovtedy, kým som si neroztrhol krížny väz aj v druhom kolene. Ani som nešiel na operáciu, bežný život takto zvládnem, nebolí ma to, ale futbal by som hrať nemohol.

Asi mesiac po zranení ma oslovil jeden zo šéftrénerov MOL Akadémie v Dunajskej Strede, Krisztián Németh. Sme kamaráti z detstva, je to syn toho môjho bývalého telocvikára. Ponúkli mi post asistenta trénera pri U15-ke. Cením si to, že takto som mohol ostať pri futbale.

Portrét z interistických čias. (Zdroj: Archív I.M.)

Ako sa vám pozdávajú dnešní mladí futbalisti?

Na akadémii prebieha práca na vysokej úrovni. Vidno, že tie deti chcú niečo dosiahnuť. Je im jedno, či je mínus 15 stupňov alebo plus 35, oni si poctivo robia svoju robotu, lebo majú veľké ambície.

Celkovo však vnímam, že v dnešnej dobe chce hrať futbal menej detí. Pamätám si, keď som bol malý a boli sme na zápase dospelých v Orechovej Potôni. Keď odkopli loptu za bránu, takmer sme sa pobili, kto nás ju môže hodiť naspäť. Teraz, keď sme hrali po dedinách, niekedy bolo treba čakať päť minút na loptu, lebo nebol tam nikto, kto by ju priniesol.

Podobne som si všimol, že keď starší futbalista povie niečo mladému hráčovi, ten to neberie tak, že mu ten starší chce pomôcť, poradiť. Skôr si povie, že jemu nikto nebude rozkazovať, urazí sa a radšej na ďalší tréning nepríde. Alebo počas zápasu odvráva o dvadsať rokov staršiemu spoluhráčovi, keď ho pre niečo upozorní.

Za našich čias také niečo neexistovalo. Paľo Diňa či Rosťo Prokop mi ani nemuseli nič hovoriť, stačilo, keď sa na mňa pozreli, a vedel som, kde je moje miesto.

Aký vplyv bude mať podľa vás dlhá koronavírusová prestávka na amatérsky a mládežnícky futbal?

Veľký tréningový výpadok môže robiť obrovské problémy. Obávam sa, že bude veľa svalových zranení. Mnoho starších hráčov, ktorí sú už rok bez tréningu, podľa mňa už ani nezačnú znovu hrať.

Na amatérskej úrovni individuálne tréningy veľmi nefungujú. V akadémii majú deti presne zostavený program, funguje to ako dištančné vzdelávanie, a mladí futbalisti si poctivo plnia svoje úlohy. Samozrejme je to iné, ako keby boli spolu na ihrisku, ale aspoň sú v pohybe.

Ale keď si mám predstaviť seba ako amatérskeho hráča, aby som po robote ešte niekam išiel sám behať, pričom nemôžem ísť na ihrisko, stretnúť sa so spoluhráčmi… Neviem, či by som sa donútil.

Verím však, že aj dedinský futbal sa pozviecha, lebo v mnohých obciach je to jediná zábava pre ľudí. 

Imrich Miklós

Je odchovancom DAC Dunajská Streda, za ktorý nastúpil aj vo federálnej lige.

Od roku 1996 až do 2002 bol futbalistom Devína, medzitým však hosťoval v prvoligových mužstvách Inter Bratislava, Artmedia Petržalka či MŠK Žilina. S Devínom bol v sezóne 1996/97 kráľom strelcov v II. lige.

Neskôr hrával za Báč, potom kariéru pokračoval v nižších rakúskych súťažiach. Po šiestich rokoch sa vrátil na Slovensko. Naposledy pôsobil vo farbách Veľkého Blahova. Aj v dedinských súťažiach bol obávaným kanonierom, štyrikrát sa stal kráľom strelcov.

Kariéru ukončil vlani po zranení kolena.


Titanilla Bőd deväť rokov viedla športové oddelenie a bola zástupkyňou šéfredaktora v denníku Új Szó. Reportérsky pokrývala z miesta diania štyri olympiády. Okrem futbalu je jej druhou srdcovkou krasokorčuľovanie, od roku 2004 nechýbala ani na jednom európskom šampionáte. V tíme Sportnetu pôsobí od augusta 2020.

Súvisiace články