HK Mládež Michalovce mal najúspešnejšiu sezónu v histórii

MICHALOVCE. Už pätnásť rokov je na hokejovej mape Slovenska HK Mládež Michalovce. Svoju činnosť odštartoval v júni 2003 a postupne sa zaradil medzi popredné mládežnícke kluby pod Tatrami.

Okrem juniorky hrajú všetky ostatné celky – od dorastencov až po prípravky – najvyššie súťaže vo svojich kategóriách.

Zemplínčanom sa darí vychovávať kvalitných hráčov aj hráčky, ktorí hrávajú nielen na Slovensku, ale aj inde v Európe a dokonca aj za veľkou mlákou.

Na čele HK Mládež je aktuálne prezident Richard Mašlanka, ktorého pravou rukou je manažér Jozef Kužma.

Ten vykonáva túto funkciu už štyri roky a za ten čas v klube urobil kvantum práce.

S týmto 29-ročným ambicióznym funkcionárom sme zhodnotili uplynulý hokejový ročník michalovskej mládeže.

Nedávno skončená sezóna bola špecifická v tom, že michalovský zimný štadión prechádzal veľkou rekonštrukciou, a tak družstvá nemohli pol roka využívať domovský stánok. Aký to malo dopad na účinkovanie vášho klubu?

„Bola to naozaj turbulentná sezóna, ale paradoxne aj najúspešnejšia v histórii HK Mládež, pretože prvýkrát až v troch kategóriách sme dosiahli medailové pozície a v extralige sa nám podarilo udržať dva hlavné celky, a to dorastencov a kadetov. Aj žiacke tímy dosahovali celkom dobré výsledky, takže uplynulý ročník bol pre nás veľmi úspešný.“

Prebiehal tréningový aj zápasový proces napriek absencii vlastného štadióna bez problémov?

„Všetko sme zvládli, nemuseli sme sa odhlásiť zo žiadnej súťaže, za čo sa musím poďakovať predovšetkým vedeniu mesta Michalovce, ktoré nám vo všetkom vyšlo v ústrety. Poskytlo nám dostatok financií, aby náš klub mohol fungovať aj v takom núdzovom režime. Neviem, či by nejaké mesto dokázalo pomôcť klubu v takej miere ako nášmu. To bola pre nás najväčšia pomoc. Moje poďakovanie patrí aj trénerom, rodičom hráčov a vlastne všetkým, ktorí nám čo i len troškou pomohli. Drvivú väčšinu tréningov a zápasov sme absolvovali v STD aréne vo Vranove nad Topľou, preto osobitne ďakujem prezidentovi tamojšieho klubu HC Bulls Jirkovi Zemanovi, ktorý nám umožnil využívať miestny zimný štadión. Keby nám on nepodal pomocnú ruku, tak by sme ozaj nemali kde hrávať. Časť tréningového procesu prebiehala aj v Humennom a Trebišove, takže aj tamojším ľuďom sme zaviazaní.“

Nedošlo k úbytku hráčov v súvislosti s dennodenným dochádzaním do iných miest?

„S hokejom počas tohto obdobia neskončil jediný hráč. Pozitívne ma prekvapilo, že vo veľkej miere nám pomáhali aj rodičia chlapcov. Tiež nemôžem zabudnúť ani na šoférov nášho prepravcu, ktorí toho museli tiež veľa vydržať, lebo hlavne menšie deti v autobusoch vystrájali. Chlapci si postupne zvykli na vranovské prostredie. Paradoxne sa nám tam hralo lepšie ako po návrate do Michaloviec, kde sme sa museli adaptovať na väčšie klzisko. Doma je však doma, boli sme radi, že sme sa vrátili a záver sezóny zvládli úspešne.“