Prvé kolá nemá rád a nelieta v oblakoch. Obhajovať sa nemá zmysel, radí kolegom

BRATISLAVA. Nováčik tretej ligy Západ OFK Baník Lehota pod Vtáčnikom je po jesennej časti na vynikajúcom piatom mieste.

Na úspechoch má obrovský podiel tréner IGOR SLEZÁK, ktorý vedie mužstvo od roku 2019. Západoslovenský futbalový zväz 42-ročného kouča prednedávnom ocenil ako trénera roka.

Prekvapilo vás ocenenie tréner roka?

Veľmi, vôbec som to nečakal. Mal som za sebou náročný deň, pričom telefonát počas ktorého mi to bolo v podvečerných hodinách oznámené, som musel následne aj trochu vstrebávať. Ani som len netušil, že sa budú nejaké ceny udeľovať.

Čo pre vás znamená takéto individuálne ocenenie?

Nie som veľmi človek, ktorý lieta v oblakoch. Nesmierne si to vážim a je to pre mňa obrovská pocta.

Len skutočne ľudia mne veľmi blízki vedia objektívne posúdiť, čo všetko človek musel riešiť za posledné roky, s čím všetkým sa musel pasovať, koľko dýk do chrbta zniesť, koľko polien hodených popod nohy preskočiť, aby bolo postavenie mužského futbalu v Lehote pod Vtáčnikom tam, kde sa aktuálne nachádza.

Ľudia majú všetko zidealizované, neskutočne skreslené, myslia si, že sa akýkoľvek úspech dostaví len tak, sám od seba. A to nebudem dopodrobna rozoberať okolnosti, koľkokrát bola moja osoba podceňovaná, spochybňovaná, či vystavená na posmech.

No a potom si preberiete takúto trofej a pozeráte sa na ňu doma a premýšľate, to ako fakt si toto vyhral??

Musím však povedať, že teraz je to taká päťminútovka slávy. Za týždeň-dva po Slezákovi ani pes neštekne.

Nemrzí vás to?

Nepoznám vyrovnanejšieho človeka so životom ako som ja sám. Žiadne lietanie v oblakoch nikdy nebolo, nie je a ani nikdy nebude. Do zrkadla sa ale budem pozerať s hrdosťou, lebo si to právom zaslúžim bez ohľadu na to, či ma niekto rešpektuje, alebo nie.

Nikto to za mňa nedosiahol, neurobil, všetko som si vydrel, každému sa môžem smelo pozrieť do očí, no a v neposlednom rade, nikomu nemusím nič vysvetľovať, lebo nie každý si vysvetlenie aj zaslúži.

To isté odporúčam aj iným trénerom, ktorí čítajú tieto riadky s mylným domnením či predstavou, že by sa mali pred všetkými obhajovať. Nerobte to. Nemá to nielen zmysel, ale ani význam. Nech si ľudia, ktorí za to nestoja, myslia čo len chcú.

Choďte si svojou cestou vlastných chýb, poučte sa z nich a uvidíte, že budete napredovať. Raďte sa s kolegami, meňte si názory, naučte sa počúvať v hlbšej podstate. Nechcite vždy vidieť iba detail o ktorom všetci tak veľa rozprávajú. Zo širšej perspektívy sa toho môžete dozvedieť ďaleko viac, ako sa domnievate.

Ako zareagovali vaši hráči, keď sa dozvedeli o vašom ocenení?

Bez nich by žiadneho úspechu v Lehote pod Vtáčnikom nebolo. Už tobôž nejakého ocenenia pre Igora Slezáka. Nejedná sa ale iba o aktuálnych hráčov v kolektíve, ale všetkých za posledných päť rokov, pričom je úplne jedno, či k úspechom prispeli viac, alebo menej.

Ako ste sa stali trénerom? Už ako futbalista ste tušili, že raz chcete trénovať?

Prešiel som plynule z pozície hráča na trénera v Nitrianskom Pravne. Bola tam vtedy veľmi ťažká situácia. Vtedy ma oslovili funkcionári s tým, že si myslia, že by som možno na to mohol mať. Alebo boli len zúfalí a nemali koho osloviť (smiech). Bol to prvý klub, ktorý nabral odvahu a dal mi reálne priestor.

Ako hráč všímali ste si svojich trénerov, čo od nich prebrať, čo naopak, nezopakovať?

Čo sa týka trénerov, ktorí ma v minulosti trénovali, boli lepší, aj horší. Keby som mal niekoho zmieniť, tak určite trénera Miklošku, veľmi svojského, no jeho tréningový proces bol na tú dobu fakt pokrokový. Veľmi nás bavil. Bol veľmi priamy, a toto bolo presne to, čo na mňa ako na chlapca zaberalo. Od neho som si určite zobral najviac.

No a samozrejme, dnes už nebohého pána trénera Totkoviča, s ktorým som zažil najkrajší hráčsky polrok v Štúrove, kde sme v tretej lige do konca polsezóny držali krok s veľmi silným Močenkom, ktorý nakoniec postúpil do druhej ligy.

Česť som mal v mladom veku pôsobiť aj pod trénerom ako je Štefan Zaťko, či neskôr pod Norbertom Guľom. V živote nezabudnem, ako som raz sedel v kancelárii s pánom trénerom Zaťkom, ktorý mi povedal, že on sám už ako hráč vedel, že chce ostať pri futbale, no musí nájsť spôsob, ako sa v ňom bude po skončení hráčskej kariéry angažovať. Tak ako jemu, aj mne to bolo pomerne skoro jasné.

Aké boli vaše trénerské začiatky v Nitrianskom Pravne?

Prebral som tím po deviatom alebo desiatom kole, pričom sme mali dva body. Do konca sezóny sme uhrali ďalších 22 bodov. Z prvej pätky sme vtedy porazili všetkých, okrem Prievidze, ktorá postupovala do tretej ligy.

Stačil jeden, alebo možno dva body a Pravno by sa v štvrtej lige zachránilo. Bohužiaľ, nevyšlo to. Ťažko som to niesol, ako naivný tréner som urobil niekoľko naivných chýb a Pravno vypadlo.

Dodnes som ale presvedčený o tom, že to bola jedna z mojich najlepšie odvedených prác.

Ako sa ďalej vyvíjala vaša kariéra?

Potom sa mi nečakane skrížila cesta s trénerom Norbertom Guľom. Ten mi na pomyslenom rázcestí ukázal spôsob, ako sa dá robiť futbal inak, pričom je len na mne, akým smerom sa budem uberať.

V Kanianke som sa v pozícii trénera taktiež ocitol v náročnej situácii. Odišli najskúsenejší hráči ako Miloš Krško, Peter Richter a mnoho ďalších. Tím mal asi desať bodov po polovici sezóny. Nám sa podarilo uhrať ďalších 17 a súťaž zachrániť.

Potom prišlo jedno z mojich najťažších období v trénerskom živote, ktoré ma ale zároveň neskutočne zocelilo a hlavne spravilo ďaleko silnejším.