TORNAĽA. Do konca posledného zápasu sezóny ostávalo desať minút.
Domáci vyhrávali 1:0. Ak by udržali tento výsledok, vďaka lepším vzájomným zápasom by preskočili svojho súpera a dostali by sa na čelo tabuľky. Hostia potrebovali aspoň bod, aby udržali vytúžené prvé miesto.
V tom prišiel faul a priamy kop pre hostí.
„Nechaj to na mňa, dám gól,“ vyhlásil s istotou mladý stredopoliar. Ako povedal, tak aj spravil. Loptu nechytateľne umiestnil do horného rohu.
Futbalisti FC Ozeta Tornaľa vďaka tomuto gólu remizovali v Detve 1:1 a postúpili do tretej ligy. Bol to najväčší úspech v klubovej histórii.
Stretnutie po 30 rokoch
Stalo sa to pred tridsiatimi rokmi. Vtedajší hráči Tornale aj s odstupom troch dekád hovoria o tomto pamätnom zápase s rozžiarenými očami a naskakuje im pri tom husia koža.
Aj preto vznikol nápad zorganizovať stretnutie a exhibičný zápas pre hráčov, ktorí v roku 1995 vybojovali historický postup pre sedemtisícové mestečko na juhu Slovenska.
„Už pred piatimi rokmi sme o tom rozmýšľali s bývalým spoluhráčom Attilom Keszim. Vtedy však prišiel Covid a padlo to. Tak sme sa vlani na jeseň rozprávali: nespravili sme to na dvadsiate piate výročie, skúsme to spraviť na tridsiatku,“ vravel pre Sportnet Jozef Kilik z organizačného výboru akcie Legendy Tornale.
V spolupráci s ďalšími nadšencami, Jolanou Betíkovou, Petrom Dobiasom a Petrom Gáspárom pripravili milú udalosť, ktorá spájala generácie.
Počas príjemného popoludnia na tornaľskom ihrisku odohrali deti z kategórie U9 priateľský zápas s rovesníkmi z Rimavskej Soboty, vystupovali tanečné skupiny aj mažoretky.
Vyvrcholením celého podujatia bol zápas medzi bývalými hráčmi Tornale, v ktorom „Červení“, za ktorých hrali najmä hráči z obdobia historického postupu, zdolali „Zelených“ 2:1.
Nesklamal seba ani mužstvo
Oba góly „Červených“ dal Ľuboš Ontko, hráč, ktorý sa v Detve presadil z priameho kopu.
Ontko ešte aj vo veku 56 rokov aktívne hrá futbal, v uplynulej sezóne nastupoval v šiestej lige za FC Kluknava.
Rodák z Krompách bol na vojenčine v Trenčíne. Odtiaľ bol prevelený do Rimavskej Soboty a následne sa ocitol v Tornali. „Som šťastný, že som tu mohol stráviť rok futbalového života. Z Trenčína si ma vybral pán Marcinek, som mu vďačný,“ poznamenal Ontko.
„Mal som čas sa venovať futbalu, aj individuálne som povyrástol. Bola tu veľmi dobrá partia,“ spomínal.
Tridsiate výročie postupu bolo preňho o to významnejšie, že práve oslávil aj tridsať rokov v manželstve. Jeho vtedy ešte len snúbenica bola aj na pamätnom zápase v Detve a nechýbala ani na stretnutí po 30 rokoch.
„Nebol som určený len ja na priame kopy, ale povedal som chlapcom: nechajte to na mňa, ja ten gól dám. Nesklamal som sám seba a nesklamal som mužstvo. Som rád, že som mužstvo doviedol k tomu vytúženému bodu, ktorý nám zabezpečil účasť v tretej lige,“ vravel ofenzívny stredopoliar.
V tretej lige už za Tornaľu nehral, neskôr pôsobil v Krompachoch pod hlavičkou Lokomotívy Košice v druhej lige.
Nezabudnuteľné obdobie
Jozef Kilik zažil s Tornaľou štyri postupy. V exhibičnom zápase však nastúpil iba symbolicky na niekoľko minút.
„Nevie o tom veľa ľudí, ale pred piatimi rokmi som mal silný infarkt. Dávali mi päť percent na prežitie. Nechcel som riskovať. Dostal som druhú šancu na život a nechcem ju premárniť,“ vyslovil silné slová.
Kilik žije v obci Lenka a v súčasnosti sa venuje drevorezbe. V jeho tvorbe je veľa artefaktov s futbalovou tematikou, či už ide o klubové znaky či portréty velikánov.
Ako obranca bol známy svojou tvrdosťou, ale pri stretnutí so starými spoluhráčmi a kamarátmi mu vybehla slza.
Nebol jediný, ktorého premohlo dojatie.
„Trochu som bol nervózny, ako to dopadne. Čo keď chlapci neprídu,“ priznal obavy Attila Keszi, ďalší z miestnych hráčov, ktorý sa podieľal na organizácii podujatia.
Z čias historického postupu má odložené výstrižky z novín.
„Tornaľa postúpila za štyri roky štyrikrát. Bolo to nezabudnuteľné obdobie. Keď si prezriem ten svoj zošit s výstrižkami, mám z toho zimomriavky,“ poznamenal.
V roku 1991 začínalo mužstvo prakticky z nuly. Tornaľa vtedy vypadla do druhej triedy v okrese.
„Trénerom bol Štefan Palmont. Vtedy neboli ani sponzori. Okrem Pista báčiho Palmonta boli ešte traja ľudia, môj otec, Béla Keszi, a už nebohí Rudolf Blaha a Štefan Susányi, ktorí zháňali peniaze a robili futbal,“ spomínal Keszi.
Partia hráčov zostala pokope a dala si za cieľ hneď sa vrátiť do I. B triedy okresnej súťaže. To sa aj podarilo. Ďalšie postupy už neboli v pláne, ale ukázala sa sila kolektívu a mužstvo sa stále posúvalo.
Z I. B triedy postúpilo do I. A triedy. V ďalšom ročníku prišla reorganizácia a z I. A triedy postupovali prvé štyri tímy do IV. ligy. Tornaľa obsadila tretie miesto. Následne prišiel triumf vo IV. lige a postup do III. ligy Stred.
Vedeli, o čo hrajú
Novinár a básnik z neďalekého Gemera István Gömöri Kovács zvečnil historický postup v básni, ktorá tiež odznela na slávnosti.
Text je v maďarčine a osobitne sa venuje každému hráčovi, ktorý sa podieľal na veľkom úspechu.
„Svoje meno som si tam zaregistroval,“ vravel s úsmevom Ľuboš Ontko, ktorý ako jeden z mála prítomných nerozumel veršom, ale ochotne mu ich preložili.
„V Detve ho za svoj gól stále preklínajú, ale naším mestom znie: nech žije Ontko.“
Básnik vôbec nepreháňal. Dôležitosť zápasu potvrdzujú aj slová Jozefa Kilika.
„Ak by sme neboli postúpili, v Tornali by zanikol futbal. Takto vtedy zanikol futbal v Detve. Vedeli sme, o čo hráme,“ zdôraznil.
Kilik prišiel hrať do Tornale z malej dedinky Rumince. „Niektorí tvrdili, že tu vydržím dva týždne. Ale ja som chcel som pracovať na sebe a došiel som až do tretej ligy,“ vravel s hrdosťou v hlase.
S úsmevom spomínal, že na prvom tréningu starším hráčom z úcty vykal. „Robili si zo mňa žarty. Na prvom tréningu som dostal jasle spredu, zozadu a ešte raz spredu. Ale povedal som si, aj tak to nevzdám,“ prezradil.
Kilik sa postupne zlepšoval a nakoniec bol stabilným hráčom základnej zostavy aj v tretej lige. „Veľmi dobre mi padlo, keď mi chlapci povedali: Jožko, patríš medzi najlepších obrancov tretej ligy. Som na to hrdý,“ neskrýval dojatie Kilik.
Ďakoval aj manželke. „Chodila s nami na zápasy, hoci ona sa nemohla na druhý deň vyspať tak ako ja, musela ísť do roboty. Som jej vďačný, ona ma podržala vo futbale,“ zdôraznil.
Mesto žilo futbalom
Pred kľúčovým zápasom bolo mužstvo na sústredení v Látkach. V deň zápasu sa vybrali fanúšikovia z Tornale do Detvy dvoma autobusmi a desiatkami áut.
„Obom mužstvám išlo o veľa. Rýchlo sme inkasovali, ale nevzdávali sme sa. Ľuboš dal prekrásny gól do vinkľa, tam by sa už nezmestil ani pavúk! Potom sme už remízu udržali. Na druhý deň som nešiel do roboty. Už vopred som avizoval, ak postúpime, nech ma nečakajú,“ spomínal Attila Keszi.
Celá Tornaľa žila futbalom. Hráčov poznali aj ľudia, ktorí sa predtým o futbal nezaujímali.
„Z účinkovania v tretej lige mi najviac utkvel v pamäti zápas doma proti Lučencu. Vyhrali sme 8:1. Nastúpil som v 72. minúte a hneď z prvého dotyku som dal gól hlavou. To bola veľká vec, keďže som nebol žiadny vychýrený hlavičkár. Dal som potom aj ďalší gól, na hetrik už nezostal čas,“ vravel Keszi.
Jeden gól dal z jedenástky aj brankár Ján Betík. Aj on patril k hŕstke hráčov, ktorí sa podieľali na všetkých štyroch postupoch.
Tridsaťročná lopta
O postup sa nepričinili len hráči na ihrisku. Dôležitou osobou bol „tichý vlastník“ klubu Ján Marcinek.
„Taký úspech v Tornali ešte nebol a možno ani nebude. Milujem futbal a dal som do toho všetko,“ poznamenal.
Tornaľa sa po postupe udržala v tretej lige až do roku 2002. Vrátila sa do nej ešte aj neskôr, ale vtedy ako rezerva Rimavskej Soboty.
V súčasnosti FKM Tornaľa pôsobí v VI. lige SsFZ, v uplynulej sezóne obsadila v skupine D šieste miesto.
Pri príležitosti tridsiateho výročia postupu dostal Ján Marcinek nevšedný darček: originálnu loptu zo zápasu z Detvy, ktorú podpísali všetci hráči. „Je to fantázia. Najkrajší darček,“ rozplýval sa.
Na rozhodujúcom zápase nebol osobne, na výsledok čakal doma v kruhu najbližších.
„Keď prišla správa, že sme remizovali, rýchlo som začal organizovať oslavy. Vydržali sme do rána,“ usmieval sa Marcinek, ktorý v súčasnosti žije v Trenčíne.
Tornaľský klub riadil do roku 1997. Rád spomína aj na zápasy v tretej lige. „To boli veľkolepé futbaly. Prišlo šesťsto-sedemsto divákov,“ podčiarkol.
Nečakal, že po troch desaťročiach dostane cennú futbalovú relikviu. Tú schovával za celý ten čas vo svojej skrini Jozef Kilik.
„Keď je nejaká mimoriadna udalosť, tak hľadám, čo by som si mohol stadiaľ odniesť. V Detve sme už išli dole z ihriska a uvidel som zakotúľanú loptu. Skryl som ju do tašky a zobral som ju domov.
Tridsať rokov som ju mal v skrini, vedel som, že raz príde jej čas. Dohodli sme sa s Attilom, že popodpisujeme sa a dáme ju Jankovi Marcinekovi,“ porozprával príbeh tridsaťročnej lopty Kilik.
