Z Maďarska prišiel do Košíc a dobyl Československo. Zarmútil ho národný tím

KOŠICE. Na prvý pohľad pôsobil tak trochu ako nemotorný útočník. Bol však kanonier par excellance. 

Žiaden futbalista vo federálnej lige nedosiahol po vojne métu 100 gólov tak rýchlo ako Ladislav Józsa. 

Stačilo mu na to šesť a pol sezóny. Nedokázali to ani najrenomovanejší ostrostrelci. Celkovo odohral vo federálnej lige 182 zápasov so 108 gólovými zápismi. 

Celú kariéru spojil s Lokomotívou Košice, iba dva roky strávil v Jednote Trenčín. 

Za Loky vsietil v prvej lige 104, za Trenčín 4 góly. V roku 1977 odohral svoj jediný zápas v kariére za Československo, priateľský s Tureckom. 

Azda si zaslúžil viac než jedinú šancu. Konkurencia bola veľmi tvrdá, ale aj napriek tomu Józsu tréneri reprezentácie, možno trochu nespravodlivo, prehliadali. 

Dres s levom v tých časoch obliekali skvelí hráči, veď rok predtým bola ČSSR majstrom Európy. 

Lokomotíva zaskočila hviezdne AC Miláno

V časoch aktívnej kariéry Ladislava Józsu bola zostava Lokomotívy Košice nabitá osobnosťami.

Mená ako Ján Kozák, Jozef Móder, Dušan Ujhely, Stanislav Seman a ďalší, znamenala aj na medzinárodnej scéne pre renomovaných zahraničných súperov obávaného protivníka. 

Na štadión do Čermeľa zavítalo aj AC Miláno a v európskom Pohári víťazov pohárov takmer vypadlo. 

V jeho kádri vtedy figurovali hráči ako Franco Baresi, Fabio Capello, legendárny Gianni Rivera, či brankár Albertosi. 

Po víťazstve doma 1:0 prišlo AC do Čermeľa a bol to úchvatný večer. Natrieskaný tridsaťtisícový štadión vrel, sebavedomí Taliani prežívali peklo. 

Lokomotíva štedro prikladala pod kotol, v ktorom sa hostia uvarili. Miláno prehralo šokujúco 1:0, keď jediný gól strelil 6 minút pred koncom Ján Kozák. V penaltovom rozstrele nakoniec AC po dráme vyhralo 7:6. 

Futbalová Európa spozornela, taliansky tím patril k najlepším klubovým mužstvám na svete. 

Dnes je Lokomotíva úplne inde, na slávne časy už len spomína. Iba starí fanúšikovia si živo vybavujú krásne časy s konkrétnymi zápasmi, na aké sa nezabúda. 

Lokomotíva hrá v súčasnosti v piatej lige a postupnými krokmi sa pomaličky buduje nový klub so starou, zvučnou značkou. 

Vysoký, chudý a šľachovitý

Ladislav Józsa bol vskutku nevšedným zjavom. Vysoký (194 cm), chudý, šľachovitý futbalista.

U nejedného fanúšika spočiatku vyvolával úsmev. Ale iba dovtedy, kým nevystrelil svoje legendárne „torpédo“. 

„Loky hrala s Duklou Praha, v bráne hostí stál Netolička. Stál som za bránou hostí a Józsa sa chystal realizovať priamy kop.

Loptu si postavil asi tri metre od rohu šestnástky, do múru sa netradične pre takú pozíciu postavilo až šesť hráčov. Netolička stál meter od žrde. Józsa vypálil strašnú bombu, ktorá preletela vari pol metra vedľa jeho hlavy a napla sieť. Skvelý brankár sa nestihol ani pohnúť,“ zaspomínal si kamarát Vladimír. 

V priemere skóroval každých 85 minút

V najvyššej súťaži sa Józsa až trikrát stal kráľom strelcov, svoj stý gól zaznamenal v 157. zápase.

Štatistika na portáli csfotbal.cz prezrádza pozoruhodný fakt – na gól mu v priemere stačilo 85 minút hry, menej než komukoľvek v ČSSR.

A jedna perlička, aj Józsov spoluhráč z Lokomotívy Dušan Ujhely drží jeden ozaj neprekonateľný rekord, v domácom zápase federálnej ligy proti Jabloncu zaznamenal hetrik za 3 a pol minúty!

„My sme sa po góle neobjímali päť minút ako to robia hráči dnes. Podali sme si ruky a už sa hralo ďalej. Vtedy sme rozprášili doma Jablonec 10:1,“ spomína Ujhely.

Nemal hviezdne maniere

Ako už napovedá jeho meno, Ladislav Józsa mal maďarský pôvod. Narodil sa v Csávoly, u našich južných susedov v roku 1948, do Lokomotívy prišiel ako 23-ročný a hneď bol platným členom nabitého kádra. 

„Laci bol veľmi skromný, kamarátsky, nemal žiadne maniere veľkej hviezdy, aj keď ňou bol. On už bol v áčku Lokomotívy, keď som do tímu prišiel ja.

Veľmi dobre som s ním vychádzal, bývali sme spolu. Pri starej nemocnici Louisa Pasteura na Panelovej ulici sme mali železničiarske byty. Ja na štvrtom, Laci na druhom poschodí. Boli sme ako bratia,“ spomína Ujhely. 

Aj na ihrisku ich chémia fungovala. Objavil ju tréner Ladislav Kačáni. 

„Rýchlo pochopil, že Laci môže žiť z mojich centrov a na ihrisku to perfektne fungovalo. Bol dobrý hlavičkár, ale mal predovšetkým neuveriteľnú strelu. O tom by vedeli rozprávať naši brankári.

Zažili sme spolu veľa príhod a dodnes si pamätám aj niektoré góly, ktoré Laci vo federálnej lige dal. Ale aj trebárs gól v Európskom pohári proti Beroe Stara Zagora. Dostali sme gól a keď sme s Lacom z kruhu išli rozohrať, pošepkal mi len, aby som mu to posunul a on vypálil. Dal gól z polovice ihriska. Brankár tých Bulharov taký banán určite v živote nedostal,“ pousmial sa Ujhely.

Náhla smrť

Ladislav Józsa sa po konci kariéry vrátil do Sládkovičova aj s manželkou. V tých časoch neboli futbalisti ani zďaleka tak zabezpečení ako dnes, musel preto drieť v mraziarni v Sládkovičove. 

A navyše bol celý život tuhý fajčiar, vyfajčil až dve krabičky denne. To sa evidentne prejavilo na jeho zdraví. Keď ako 52-ročný v Sládkovičove zomrel, medzi bývalými spoluhráčmi v Košiciach kolovali všakovaké chýry. 

Hovorilo sa o infarkte, ale skutočnú pravdu pozná len jeho manželka a zopár kolegov z práce.  

Pani Ida Józsa pracovala celý život ako učiteľka v materskej škole, už má po sedemdesiatke, no stále pracuje. 

S Lacom prežila 30 rokov, majú dvoch synov, Tibora a Gabriela. Starší Tibor má 50 rokov, žije v Budapešti, mladší Gabriel býva s mamou v rodinnom dome v Sládkovičove. 

„Náhla smrť otca oboch synov veľmi ranila. Najmä starší Tibor to niesol veľmi ťažko, bol na otca veľmi naviazaný. On ho zažil ako futbalistu, videl sa v otcovi. Aj keď Laco mi vravieval, že Tibor nemá na futbal talent a nebudeme ho trápiť.“

Lekári im oznámili, že mu puklo srdce

Ten osudný, tragický deň, o ktorom kolujú doteraz legendy, priblížila Ida. 

„Bolo to 12. decembra 1999. Nedeľa, Laco mal poobednú smenu. Jeho kolegovia vraveli, že vyšiel von na cigaretku, keď sa nevracal, začali ho hľadať. Našli ho za rohom, mŕtveho. Nedali sme ho pitvať, ale lekári nám oznámili, že mu doslova puklo srdce. Masívny infarkt.“

Privolaná záchranka už iba skonštatovala smrť. Dom podľa pani Idy zostal odrazu prázdny. Laco rád robil vylomeninky, pri ňom nikto nemohol byť smutný.

„Vianoce pred dverami a zrazu toto. Na sviatky sme vždy chodievali k mojej mame. Také Vianoce, aké sme mali vtedy, by som nikomu nepriala. Ja som pracovala v škôlke, musela som ísť do roboty. S detičkami som spievala a tancovala, aj keď som mala v očiach slzy.“

Pani Ida žije v dome v Sládkovičove spolu s mladším synom Gabrielom. 

„Už trikrát mu operovali koleno, na futbal musel veľmi skoro zabudnúť. Vyučil sa za kuchára, teraz má na starosti celý dom. Je šikovný, všetky práce zvládne.

Dom máme od roku 1980, kupovali sme ho ako hrubú stavbu. Gabo musí pomáhať a veľmi mi uľahčuje život. Je mimoriadne zručný, všetko v domácnosti opraví. Ja nemusím ani prstom pohnúť.“  

Hneval sa na trénera. Zakazoval mu fajčenie

Manželia Józsovci prežili spolu krásnych 30 rokov, pani Ida si pamätá mnoho autentických príhod s manželom. Dal si vo všetkom povedať, iba cigarety boli tabu.

„S Lacovými cigaretkami sa nedalo pohnúť. Tréner na nástenku v šatni napísal fajčenie v deň zápasu zakázané. Na druhý deň na nástenke stálo Baránek je k…..t. Baránek ostal v šoku, niečo také si k nemu nikto nedovolil.

On hráčov doslova prenasledoval, všetko chcel kontrolovať. Životospráva u neho bola základ. Paradoxne, bola som vtedy tehotná a práve tréner so mnou cvičil, lebo ma strašne bolel chrbát," vraví.

Po zverejnení publikácie o československých kanonieroch v českom jazyku je na svete už aj slovenská verzia.

Figuruje v nej aj Ladislav Józsa, ktorý dal v druhej lige za Trenčín okolo 50 gólov. Ak by mu zarátali aj tie, jeho štatistiky by boli ešte neuveriteľnejšie.

Reprezentácia mu priniesla len sklamanie

Najbolestivejšou kapitolou jeho futbalovej kariéry bola reprezentácia.

„Odohral iba jeden spomínaný zápas. V roku 1975 sa hrala kvalifikácia na ME do 21 rokov, kde bol jedným z troch starších hráčov. Vtedy to bolo možné. Vengloš ho povolal aj do áčka, boli v Tatrách na sústredení pred ME 1976. Ale potom sa Laco veľmi sklamal.

Pán Vengloš presadzoval slovanistov a inteligentných, vzdelaných hráčov. Laco mal iba výučný list. V nominácii na šampionát chýbal. Vtedajší asistent Vengloša pán Ježek mal Laciho veľmi rád. Ak by to bolo na ňom, Laco by bol určite v zostave na majstrovstvá Európy.

Na ME 1976 nakoniec nešiel a chýbal pri titule majstrov Európy. Strašne ho to mrzelo, ale on nezvykol nad sebou meditovať. Otriasol sa a šiel ďalej,“ hovorí Ida.

Zbožňoval deti, bol samý žartík

„V Prahe bol banket stovkárov kanonierov, bol tam aj Ivo Viktor, fantastický brankár. S úsmevom ma požiadal, aby som Laca priviazala doma, aby už nešiel na ihrisko. Že má najtvrdšiu strelu, akej musel čeliť.“

V profesijnej línii pokračuje vnučka Vivienne, ktorá končí strednú pedagogickú školu a chce ísť na výšku, špeciálnu pedagogiku. 

„Keď sa vnučka pýta na deda Laca, čo by asi tak robil, ja jej hovorím – párkrát by ťa zabudol na ihrisku. On mal rád, keď sa deti bláznili a on ich iba obďaleč sledoval.

Mohli mať zelené kolená od trávy, oškreté lakte, jemu to vôbec nevadilo. Pritom ale deti zbožňoval a deti zbožňovali jeho, lebo bol samý žartík. Nikdy nebol dlho smutný, vždy sa za chvíľku zmenil na nášho senzačného, veselého ocka,“ doplnila.