Nedeľa, 1. augusta, 2021Meniny má Božidara
Jozef Móder (vpravo) pri krste knihy Jána Kozáka st. (Zdroj: TASR)
Daniel Dedina|8. jún 2021 o 10:00

Zlatý Belehrad? Porazili sme výbery sveta, spomína Jozef Móder.

„O dvanástej na Lokomotíve? Môže byť.“ Na štadión, kde sa stal legendou, to má z domu na skok.

Aj v súčasnosti naň často zavíta. Pozrie si v akcii hráčov FC Košice, prehodí reč s priateľmi. K ním patrí aj Ján Kozák st., bývalý úspešný tréner reprezentácie Slovenska.

Blížiaci sa európsky šampionát vo futbale bude JOZEF MÓDER pozorne sledovať.

„O výsledku rozhodujú individuality, rozdieloví hráči. Žiaľ, Slovensko takých nemá,“ hovorí majster Európy 1976 a člen Siene slávy slovenského futbalu.

Nedávno vás spolu s ďalšími osobnosťami slovenského futbalu uviedli do Siene slávy. Ako ste to vnímali?

Čakal som na to dosť dlho, v Sieni slávy sú už aj mladší hráči z mojej éry. Človeka poteší takéto vyjadrenie úcty zo strany ľudí, ktorí riadia slovenský futbal. Stále je to pre mňa čerstvá udalosť.

Sošku mám vystavenú na dobrom mieste, je dostatočne viditeľná a každý deň mi pripomína moju futbalovú kariéru.

Jozef Móder (vpravo) pri uvedení do Siene slávy slovenského futbalu. (Zdroj: SFZ)

Ako často sa vám ešte vynárajú spomienky na rok 1976, v ktorom ste sa stali majstrom Európy?

V bežnom živote mi málokedy zíde na um, čo bolo pred 45 rokmi (výročie bude 20. júna, pozn. red.). Ak nastanú v živote bývalých spoluhráčov z národného mužstva udalosti, ako sú napríklad narodeniny, vtedy to človeku napadne. Inak to ide mimo mojej hlavnej reality.

Spomínate viac na nezabudnuteľné finále s Nemeckou spolkovou republikou, či štvrťfinálový dvojzápas so Sovietskym zväzom, v ktorom ste československému mužstvu troma gólmi vystrieľali postup na záverečný turnaj?

Celý život sa bije zlo s dobrom a väčšinou sa snažím myslieť na to, čo bolo pekné. Tam, samozrejme, patria aj dva zápasy proti Sovietskemu zväzu. To bol vrchol mojej futbalovej kariéry. Mal som vtedy 27 rokov, čo bol zrelý futbalový vek.

A tie tri strelené góly? Určite som ich chcel dať, ale že sa mi to podarilo práve proti Sovietom, bola aj otázka šťastia.

O belehradskom zlate sa toho nahovorilo a popísalo veľa. Existuje vôbec niečo, čo verejnosť ešte nevie?

Ťažko povedať, lebo zabúdam aj ja. Niektoré udalosti, najmä tie športové, v pamäti zostávajú. Súkromných, ktoré sa odohrali mimo zápasov, bolo tiež dosť.

V každom kolektíve sú rôzne sociálne skupiny, trojice, či štvorice, napríklad kartári. Počas ôsmich dní, ktoré sme tam strávili, bolo veľa voľného času, ale na veci okrem športových povinností si už veľmi nepamätám.

Aký bol vtedajší československý tím s mnohými Slovákmi v zostave?

Tréneri Ježek s Venglošom ho hľadali dlho. Pre každého to bol vrchol kariéry. Niečo, čo dlho predtým, a ani potom nebolo. A zrejme ani nebude, hoci Česi v ére samostatnosti skončili na majstrovstvách Európy druhí.

Krst knihy Zlatý Belehrad pri príležitosti 40. výročia titulu majstrov Európy (Móder prvý sprava). (Zdroj: TASR)

Z nášho futbalu momentálne nemám dobrý pocit. Mrzí ma, že vo väčšine ligových mužstiev je plno zahraničných hráčov, ktorí sú o triedu slabší než Slováci, ktorí hrajú v Poľsku, či Česku.

Čelili ste najlepším futbalistom histórie ako Beckenbauer, či Cruyff. Koho považujete za absolútne najlepšieho hráča, proti ktorému ste nastúpili?

Nemci i Holanďania tvorili v tom čase absolútnu svetovú špičku. O dva roky skôr hrali proti sebe vo finále majstrovstiev sveta.

Cruyff a Beckenbauer boli ozaj špičkoví. Ale bolo tam aj mnoho ďalších skvelých hráčov - Netzer, Vogts, brankár Maier, ktorý dostal pamätný gól od Panenku. A mohli by sme ísť rad-radom.

Proti nám hrali prakticky výbery sveta a my sme oboch porazili. Či to bolo vďaka šťastiu alebo kvalite, to je už na posúdení historikov. Pravda je, že aj my sme boli veľmi silné mužstvo.

Koho zo spoluhráčov by ste najviac vyzdvihli?

Boli sme predovšetkým silný kolektív. Konštatovali to všetci experti. Každý sme boli svojím spôsobom individuálne nenapodobiteľný - Panenka, Pollák, Dobiaš, Ondruš, Čapkovič. A samozrejme Viktor, to bola najväčšia osobnosť v tomto kolektíve.

Keď máte dobrého brankára, celé mužstvo je sebavedomejšie. Vedeli sme, že ak aj urobíme chybu, on to v bránke vyrieši.

Zabudnúť nesmiem na Nehodu, strelca par excellence. Nemal rany ako napríklad Laco Józsa v Lokomotíve, ale vždy bol tam, odkiaľ mohol dať gól. Jednoduchý, ušmatlaný, sčasti náhodný.

Aj teraz je zopár takýchto hráčov, napríklad Lewandowski. Na takých sa oplatí robiť, pretože sú neomylní. Keď sa dostanú do šance, tak ju premenia.

Lewandowski strelil v nemeckej bundeslige 41 gólov a pokoril rekord Gerda Müllera. Ten pritom mnohí považovali za neprekonateľný.

Neskutočné. Müller bol mimoriadny hráč, ale Lewandowski je ešte všestrannejší a fyzicky lepšie pripravený. Za posledných päť rokov je to najlepší útočník na svete. Vďaka nemu je Bayern Mníchov tam, kde je.

Blíži sa EURO 2020, na ktorom sa predstaví aj Slovensko. Ako vnímate súčasný reprezentačný tím?

Futbal sa veľmi vyrovnal a o výsledku rozhodujú individuality. Ide o rozdielových hráčov, ktorí vnesú do tímu kvalitu. Žiaľ, Slovensko momentálne také typy nemá.

Ďalšieho Škrtela, či Hamšíka budeme musieť dlho hľadať. Talenty sú, ale treba na to trpezlivosť.

Kto by mohol prebrať líderskú rolu?

Vidím len málo hráčov, ktorí vo veku 20-22 rokov hrávajú v zahraničí. Zaujímaví môžu byť Haraslín i Boženík. Naopak, Bero stagnuje.

Myslel som si, že bude lepší koncový hráč, ale nastupuje v strede poľa. Pritom on je skôr ´dríč´ a súbojový typ, ktorý sa vie dobre pohybovať v šestnástke. Postavu má výbornú. 

Kým za vašej éry hrali na záverečnom turnaji majstrovstiev Európy len štyri tímy, teraz ich je až 24. Čo na to hovoríte?

Vidíme na každom kroku, čo rozhoduje vo futbale. Na prvom mieste sú peniaze. Je to na škodu tohto krásneho športu.

Pri formáte turnaja s 24 mužstvami musíte odohrať šesť zápasov, aby ste sa dostali do finále. Načasovať formu i psychiku hráčov po celej sezóne je veľmi ťažké.

Ožívajú po príchode na štadión košickej Lokomotívy vo vás stále spomienky?

Chodím si občas pozrieť tréningy, aj s priateľmi sa stretávam tu. A spomíname, samozrejme. Na zápasy, ktoré tu už nebudú - proti Sparte Praha, Slavii, Bohemiansu, Baníku Ostrava alebo Brnu. V tom čase to boli špičkové mužstvá. To teraz nevidíme.

Nechcem zobrať slávu ľuďom, ktorí robia futbal v Pohroní, Seredi, či Senici, ale tieto kluby hrali v nižších súťažiach. Žiaľbohu, mnohí chodia po zlých cestách. Berú zahraničných hráčov, ktorí niekedy ani nevedia, kde sú.

Aj v súčasnosti často zavíta na štadión Lokomotívy, kde svoje zápasy hráva FC Košice. (Zdroj: facebook FC Košice)

My sme mali ku klubu vypestovaný vzťah, vážili sme si, že zaň môžeme hrať. Prestupovať sme nemohli, takže sme aj desať-dvanásť rokov hrali za jeden klub.

V nedávnom fortunaligovom šlágri Slovan Bratislava - Dunajská Streda nastúpili len štyri slovenskí hráči. Pomohlo by zavedenie maximálnych kvót pre legionárov?

Ťažko povedať. Túto tendenciu už nezastavíte. Veľa zla aj do nášho futbalu priniesli manažéri. Poznám ich celkovú stratégiu jednania. Športoví riaditelia im často prikývnu a najviac na to doplácajú tréneri.

Moja obľúbená ´Nitrička´, pretože som rodák z južného Slovenska, vymení za rok a pol sedem trénerov. Keby som bol majiteľ klubu a dával do futbalu svoje peniaze, tak poviem športovému riaditeľovi: kamarát, pôjdeš teraz ty preč.

Špecifický prípad sú aj Košice. Druhé najväčšie slovenské mesto nemá už šesť rokov zastúpenie v lige. Ako to vnímate?

Z hľadiska veľkosti si Košice tento stav nezaslúžia. Niekedy tu boli tri mužstvá a dokázali sa uživiť - VSS, Lokomotíva i VSŽ. Veľa podnikov, ktoré by vedeli dotovať futbal, je zrušených alebo sú v cudzích rukách.

Aj hokej je momentálne tragikomédia. Tam ani nechodím. Chýba kvalita. A pritom sú Košice osemnásobný majster Slovenska.

Čo hovoríte na návrat bývalého trénera slovenskej reprezentácie Jána Kozáka st. do košického futbalu?

Vrátil sa po ťažkých rokoch, ktoré prežil v klubovom futbale i pri národnom mužstve, ale aj on už má svoj vek. Určite dokáže pomôcť, len musia byť na to vytvorené podmienky.

Pracoval na najvyššej úrovni a to, čo potreboval, mu v reprezentácii vybavili. Avšak v druhej lige natrafí aj na veci, ktoré nie je zvyknutý riešiť. Často spolu debatujeme.

Vás návrat do futbalu neláka?

Nie, ja už mám toho dosť. Keď som pred siedmimi rokmi končil, bol som na slovenský futbal maximálne nahnevaný. Trénoval som vtedy béčko MFK Košice. V Trebišove sme prehrali 1:2 a doma som potom skoro dostal infarkt.

Mali sme vtedy siedmich hráčov z áčka, mohli sme dať tri-štyri góly, ale viedli sme len 1:0.

V závere sme inkasovali z jedenástky a v prvej minúte nadstaveného času vymyslel rozhodca priamy kop v okolí šestnástky, ktorý dal trikrát opakovať, až kým domáci nedali gól. Následne odpískal koniec zápasu.

Ako tréner viedol Móder naposledy B-mužstvo MFK Košice. (Zdroj: Judita Čermáková)

Po zápase som mal pri autobuse slovný konflikt s inštruktorom rozhodcov a celú cestu domov ma upokojovali. Na ďalší deň som zašiel za vtedajším šéfom klubu Blažejom Podolákom a povedal som mu: Končím. Ja nechcem pre futbal zomrieť.

Do Košíc sa vracia klub, v ktorom ste sa stali legendou - Lokomotíva. Domáce zápasy najnovšie hráva v mestskej časti Barca.

V hlave nosím celú históriu klubu. Mám veľa priateľov, ktorí sa ma pýtajú: Lokomotíva, kde ste? Momentálne účinkuje v piatej lige, ale s Lokomotívou nemá veľa spoločného, akurát nosí jej meno.

Niekedy to bol obrovský železničiarsky klub a keď medzi nás zavítal najvyšší šéf, nikdy nezabudol povedať, že reprezentujeme 300-tisícovú modrú armádu.

Aj vo veku 73 rokov stále prekypujete energiou. Čomu za to vďačíte?

Tešia ma vnúčatá. Mám jednu vnučku a dvoch vnukov. Jeden hrá za dorast v Janočkovej akadémii, a druhý, hoci má ešte len sedem rokov, je mimoriadny talent. Má pohybové schopnosti ako málokto a je rýchly, čo je dnes základ. Futbal má veľmi rád.

Gény mali po kom zdediť. Starý otec majster Európy, ligu hrával aj váš syn Roland a k sľubnej kariére mal nakročené druhý syn.

V prípade Jozefa ml. mi Jano Kozák vravel, že bude lepší futbalista než ja. V štrnástich rokoch šiel do Rakúska, odvtedy je v zahraničí a pochodil celý svet. Jedenásť rokov strávil v Londýne a teraz je znova v Rakúsku.

Syn Roland je momentálne trénerom treťoligovej Slávie TU Košice. (Zdroj: facebook Lokomotíva Košice)

S futbalom musel skončiť už v sedemnástich, pre následky Černobyľa. Objavili sa uňho problémy s chrupavkami v kolenách a nemohol vykonávať fyzickú záťaž. Študoval vysokú ekonomickú školu vo Viedni a prebil sa životom.

Pochádzate z Tvrdošoviec, ale v Košiciach žijete už vyše polstoročie. Napriek takému dlhému času sa na vás východniarsky prízvuk nenalepil. Ako je to možné?

Poviem otvorene, nerozmýšľal som nad tým. Košice už nie sú také, ako predtým. Keď som v roku 1967 do tohto mesta prišiel, boli tu samí východniari. Potom začali pribúdať aj ľudia zo západu a iných regiónov, ktorí tu ostali.

Ako futbalisti sme väčšinou nekomunikovali s veľkými skupinami ľudí. Naším programom boli tréningy, zápasy a cestovanie.

Po východniarsky rozumiem všetko, ale hovoriť neviem.

Daniel Dedina sa venuje širokej škále športov, najčastejšie píše o slovenskom a svetovom futbale. V roku 2019 reportérsky pôsobil na majstrovstách sveta v hokeji i hokejbale, informoval o dianí na štyroch Medzinárodných maratónoch mieru.

Súvisiace články