Zdolali slávnu Barcelonu. Legenda Slovana hráva aj po sedemdesiatke

Triumf Slovana Bratislava v Pohári víťazov pohárov 1969 znie dnes ako sen. Pre súčasné slovenské kluby je podobný úspech už nereálny. Jedným z hráčov, ktorý vo finále v Bazileji hral, je IVAN HRDLIČKA (77). Kopačky si obúva doteraz.

Aj vo vysokom veku si pravidelne obliekate dres za starých pánov Slovana a beháte po ihrisku. Ako to robíte?

Niekedy je to náročné, predsa mám už svoje roky. Zatnem však zuby. Nie je to žiadna sláva, ale relatívne sa celkom dobre pohybujem.

Futbal ma stále napĺňa a rád si v takomto exhibičnom duchu zatrénujem. S kamarátmi v Bratislave si raz, dvakrát do týždňa chodíme zahrať na malé bránky. Udržujem sa tak v kondícii.

Dokonca ste kapitánom tímu Old boys.

Áno, vybrali ma. Občas to nie je med lízať, najmä, keď súperím s o tridsať rokov mladšími hráčmi. Nejako to však zvládam.

Keď sa mi nedarí, idem na desať minút na striedačku. A potom zas vybehnem na pľac. Oddýchnutý.

Hrávajú za tím starých pánov Slovana aj starší hráči?

Nie. Som ďaleko najstarší (smiech). Aj niektorí päťdesiatnici už prestali chodiť, vraj pre zranenia.

Dokedy ešte budete hrávať?

Odpoveď je jednoduchá, kým mi budú sily stačiť. Futbal je moja srdcovka, rád sa stretnem s kamarátmi.

Okrem hrania robím trénera v Slovane Bratislava. Na starosti mám najmenšie detičky, ktoré ešte ani nechodia do školy. Učím ich futbalovým základom. Nie sú tam žiadne veľké nároky, ide len o to, aby ich to bavilo.

Vďaka futbalu som medzi ľuďmi, socializujem sa. Rád so staršími kamarátmi zaspomínam na časy, keď sme hrávali my.

Ako by ste porovnali súčasný futbal s tým, čo sa hral za vašich čias?

To sa nedá, rozdiel je obrovský. Dnes je všetko pretaktizované, hráči majú jednotlivé úlohy. Všetci bránia a útočia, zatiaľ čo za našich čias to bolo rozdelené podľa postov.

Celkovo bol futbal voľnejší, mali sme viac priestoru, zatiaľ čo teraz je všetko natlačené v strede ihriska. Dovolím si povedať, že technicky sme boli aj my výborne pripravení. Z fyzickej stránky to už bolo horšie.

Ale na druhej strane, nám sa niečo podarilo aj vyhrať. Či už ako národné mužstvo Československa alebo ako klub Slovan Bratislava.

V roku 1969 ste vyhrali finále Pohára víťazov pohárov proti FC Barcelona. Ako na obrovský úspech po vyše päťdesiatich rokoch spomínate?

To sa nedá opísať slovami. Bolo to niečo nečakané a zároveň fantastické.

Sledovalo to obrovské množstvo ľudí a všetci nám fandili. Keď sme prišli domov, bratislavské ulice boli preplnené, taxíkmi sme sa presúvali na štadión.

Oslavy nemali konca, trvali týždne. V tých časoch chodilo na futbal 30 až 40-tisíc ľudí, takže atmosféra bola veľkolepá. Teraz to znie ako sen. Dnes môžeme taký výsledok v Európe čakať len ťažko.

Slovenské kluby končia v európskych pohároch väčšinou už v predkolách. Kde je problém?

Najlepší hráči odchádzajú do zahraničia a kvalita našej súťaže ide dole. Slovan potrebuje v lige oveľa väčší tlak, pretože inak je úspech v Európe utópiou.

Na druhej strane však schvaľujem, že keď je niekto dobrý, ide do lepšieho. Je to úplne prirodzené a má to aj svoje výhody.

Aké?

Je väčší predpoklad, že úroveň reprezentácie pôjde nahor.

Drukujem našim, keď hrajú v zahraničných kluboch. Musia však hrať a nie sedieť na lavičke. Ak majú vysedávať, radšej nech prídu domov a sú na ihrisku.

Rok po úspechu v Pohári víťazov pohárov ste získali federálny titul. Vďaka čomu sa vám to podarilo?

Päť, šesť, sedem rokov sme boli jedna partia, zatiaľ čo teraz je fluktuácia hráčov oveľa väčšia. Boli sme veľkí kamaráti, všetci sme sa výborne poznali.

Vybudované sme mali zázemie a ľudia nám nesmierne fandili. Keď som išiel po meste, všetci mi kývali.

Čo chýba dnešnému Slovanu, aby bol úspešnejší?

Práveže teraz sa mi ich mužstvo páči. Je tam síce viacero zahraničných futbalistov, no je tam aj kvalita. Sú spolu už dosť dlho a keď budú ešte dlhšie, môže to priniesť úspechy.

Ako som hovoril, problém je, že na nich nie je vyvíjaný tlak. Nemajú v lige väčšiu konkurenciu.

Na ktoré momenty z kariéry ešte rád spomínate?

Na majstrovstvá sveta 1970 v Mexiku a zápas proti Brazílii. Zahral som si vtedy proti takým hráčom ako Pelé, Jairzinho či Rivelino.

Hral som len polčas, ale ten nám vyšiel a stav bol 1:1. Cez prestávku som ma vystriedali a napokon sme prehrali 1:4.

Mali sme problém s kondíciou, nejako sme odpadli. Radšej však nebudem rozoberať, čo sa vtedy stalo. Ani to vlastne nie je zaujímavé...

Brazília nás vtedy pozývala na viaceré turnaje a prípravné zápasy. Na Maracane sme hrali pred sto tisíc divákmi, raz sme remizovali 2:2 a neskôr prehrali 1:2. Boli to vyrovnané zápasy.

Boli sme vtedy veľké mužstvo. Nechcem nikoho uraziť, ale dnes by nás asi Brazília na priateľský súboj nevolala.

Čo robíte vo voľnom čase. Okrem futbalu?

Sledujem futbal v televízii (smiech). Najradšej mám anglickú Premier League. Zápasy majú nesmierne nasadenie, hráči majú pred obrovským množstvom divákov veľkú zodpovednosť. V Anglicku má každé stretnutie veľkú kvalitu.

Máte nejaké prianie, osobné alebo športové?

Rád by som bol, keby sa naši reprezentanti dostali na majstrovstvá sveta do Kataru. Prajem im to, pre nás fanúšikov by to bol pekný zážitok.