Pôvodne bol záložníkom, no herne sa našiel až na hrote útoku. V posledných piatich sezónach za Rohov sa vždy zaradil ku triu top kanonierov. Pol roka pôsobil v druhej lige dorastu, kam ho priviedol učiteľ telocviku. Matej Kadlíček v lete posilnil Družstevník Rybky a ako v našom rozhovore spomenul, ambície klubu v jarnej časti sú vysoké.

V ktorom klube ste začínali svoju kariéru?

Moju kariéru som začínal vo Futbalovom klube Senica. Vtedy to ešte nebol novodobý FK Senica, ktorý všetci poznáme dnes. Mojím prvým trénerom bol už nebohý Fridrich Hutta.

Kto vás priviedol do FK Senica? Akú súťaž váš tím v tom čase hrával?

Do Senice som sa dostal klasickým náborom detí, ako to v nižších vekových kategóriach funguje dodnes. Akú súťaž sme hrali, si už nepamätám. V pamäti mi utkveli mená súperov ako Malacky či Lokomotíva Trnava.

V akom veku ste Senicu opúšťali? Získali ste tu aj nejaké trofeje?

Myslím, že v období okolo 11 rokov som odchádzal zo Senice do Čáčova. Spomínam si na trofeje z halových turnajov, či prvé miesto z turnaja v Cíferi. To bolo ešte za čias prípravky. Po prestupe do Čáčova významné trofeje neprišli. Za zmienku stojí možno to, že sme hrali tretiu žiacku ligu, keď sa začal v Senici hrávať ligový futbal. Boli sme vedení ako "FK Senica C". Kategóriu mladších a starších žiakov som odohral teda tu. V doraste moje kroky smerovali do Rohova, kde takmer celý tím žiakov zlanáril šikovným skautingom a kamarátskym prístupom Peter Ivánek, tréner dorastu v Rohove.

Ako spomínate na dve sezóny v Šajdíkových Humenciach? Ako sa vám darilo tu?

Vďaka veľkému prílivu hráčov zo žiakov naraz nastala v Rohove situácia, kedy nás bolo v kabíne cez 20. A keďže som chcel pravidelne hrávať a vedel, že som až širším členom kádru, rozhodol som sa, že požiadam trénera o hosťovanie. Záujem prejavili Šajdíkové Humence.

Veci nabrali rýchly spád. V prvom zápase sa mi podarilo streliť dva góly. Eufória bola obrovská, chalani ma prijali medzi seba a tak sa zdalo, že konečne svitá na krásne futbalové obdobie. No vzápätí prišla v druhom zápase nešťastná situácia, kedy som pri súboji nešťastne preletel cez protihráčovu nohu a pri páde si zlomil kľúčnu kosť. Po rekonvalescencii som sa vrátil a stal sa stabilnou súčasťou základnej jedenástky. S pribúdajúcim herným časom som sa cítil komfortnejšie a získal som potrebnú sebadôveru. Zažil som tu jedno z najkrajších futbalových období. Kolektív bol úžasný, pán tréner Jediný tiež. Doteraz si pamätám, ako nám vybavil a zaplatil zimné sústredenie. Bohužiaľ, nastali isté nezhody vo vedení medzi trénerom a predsedom klubu, na základe ktorého pán tréner skončil a ja som sa vrátil do Rohova, kde som sa následne prebojoval do základnej zostavy.

Ako ste sa dostali na polročné hosťovanie v Skalici?

Hosťovanie v Skalici prišlo veľmi nečakane. Študoval som na Gymnáziu v Senici a mali sme hodinu telesnej výchovy. Zrazu za mnou prišiel telocvikár Madunický, ktorý bol zároveň hlavným trénerom dorastu U19 v Skalici. Povedal mi, že dostal na mňa odporúčanie od nášho pána telocvikára Ruda Bieleho (taktiež tréner mládeže v FK Senici). Tak som prišiel na tréning na skúšku, kde sme sa s pánom Madunickým dohodli, že u nich budem hosťovať. V tej dobe sa tam hrala 2. dorastenecká liga, čo bola najvyššia súťaž, akú som kedy hral. Po pol roku som sa vrátil naspäť do Rohova, kde som už rovno prešiel do A-mužstva.

V posledných piatich sezónach za Rohov ste vždy skončili v trojke top strelcov, čo stálo za vašou dlhodobou formou?

Mal som dobrých trénerov, ktorý mi dali priestor v A-mužstve už v mladšom veku. Skúsenosti som zbieral aj od starších spoluhráčov, ktorí kedysi hrávali vysoké dorastenecké súťaže. Hral som na viacerých pozíciách, najčastejšie to bol kraj obrany a zálohy. Stále som hľadal pozíciu, na ktorej sa budem cítiť komfortne a budem vedieť mužstvu najviac pomôcť. Posledné dve sezóny som začal hrávať na hrote, kde som rýchlo zistil, že je to presne to, čo hľadám. Dovtedy som v jednej sezóne skóroval najviac šesť ráz. A zrazu prišiel ročník, kde som dal 6 gólov už v prvých ôsmich kolách. Túto sezónu, žiaľ, prerušilo najskôr zranenie a potom koronavírus. V ďalšej sezóne, ktorá bola zároveň moja posledná v Rohove, som dal 14 gólov.

Prečo ste v letnej sezóne posilnili práve Družstevník Rybky?

V Rohove som strávil mojich prvých sedem sezón v mužskom futbale. Zažil som tu veľa dobrého. No posledné sezóny bolo v klube cítiť frustráciu. Tréningová dochádzka nebola príliš dobrá, s čím sa spájali aj slabé výsledky. Mal som však stále zápal pre futbal a keďže som videl, že už sa v Rohove nedokážem nikam posunúť, prišlo rozhodnutie zmeniť klub. V Rohove som tvoril útočnú dvojku s mojim najlepším kamošom Ivanom Ravasom. Spolu sme si povedali, že by bolo fajn skúsiť niečo nové. V zime prišla ponuka od tímu TJ Hlboké, no v zime sa dalo ísť len na hosťovanie a kluby sa nedohodli, sezónu sme teda ukončili v Rohove. V lete prišla ponuka od Rybiek. Rybky osobne beriem ako jeden z najlepších klubov v okolí, či už kvôli ihrisku, kolektívu, trénerovi alebo kvalite hráčov. A tak bola voľba jasná.

Ako sa vám podarilo zvíťaziť rozdielom triedy u jesenného majstra Spartak Šaštín-Stráže?

Nakoľko šlo o veľmi kvalitného súpera, bolo potrebné, aby každý z nás podal výborný výkon. To sa aj podarilo, takticky sme zápas zvládli na výbornú. Spartak pôsobil dojmom, že nemá svoj deň. Teším sa na domácu odvetu, nakoľko Spartak patrí k špičke našej ligy a patrí k mužstvám, s ktorými sa chceme porovnávať.

Aké ciele má váš klub v aktuálnej sezóne?

Ambície sú vysoké. Chceli by sme určite uhrať top trojku. Ak sa nám podarí hrať konzistentne, myslím, že by sme v nej nemali chýbať.