Alekšince za sebou majú divokú sezónu. Nazbierali rovnaký počet víťazstiev i prehier, jeseň i jar začali štyrmi duelmi bez porážky, no v posledných jedenástich kolách vyhrali len dvakrát. MFK počas celého ročníka trápil úzky káder, napriek tomu má šancu skončiť v prvej polovici tabuľky VI. ligy Stred.

Nedávno sme sa zhovárali s navrátilcom medzi tri žrde Jergušom Precom, ktorý má na konte aj bronz vo štvrtej lige či štarty v najvyššej mládežníckej súťaži.

V Alekšinciach ste pôsobili aj v minulej sezóne, čo vás v zime presvedčilo k návratu?
Vždy to pre mňa bolo viac o vzťahoch v klube. Keď som z Alekšiniec odchádzal, vyzeralo to, že väčšina spoluhráčov prestúpi inde, odišiel aj tréner Ján Štajer. Nevedel som, čo bude ďalej. Preto som sa rozhodol, že pôjdem na jednu sezónu pomôcť mojim priateľom na Kolačno. Keď už som mal po podpise hosťovania, zistil som, že Alekšince pokračujú s mojimi priateľmi a oporami mužstva, doplnenými novými perspektívnymi hráčmi. Preto, keď ma v polovici sezóny oslovil prezident klubu, či by som sa nevrátil, tak som túto ponuku bez váhania prijal.

V posledných desiatich kolách ste vyhrali len dvakrát, čo sa zmenilo v porovnaní s úvodom jari, keď ste bodovali štyrikrát v rade?
Začiatok sezóny začal výborne, no potom nás zaskočili zranenia spoluhráčov Gundu a Behúla. S touto stratou sme sa museli vyrovnať. Snažili sme sa, no žiaľ, každá naša chyba bola potrestaná gólom od súpera. Mrzia ma najmä zápasy s Čeľadicami, Klásovom a Volkovcami, v ktorých sme jednoznačne mohli bodovať.

Dve kolá pred koncom sezóny ste živili nádej na top šestku. Ako sa vám podarilo udržať tak vysoko napriek úzkemu kádru?
Chalani sa určite nevzdali, naozaj sa snažia a dávajú do futbalu všetko. Počas sezóny sme nahrali dostatok bodov a vedeli sme prekvapiť aj v ťažkých zápasoch, najmä vďaka našim oporám ako Pleva, Daniš a Vyhnálik, ktorí sú vzorom aj pre mladších hráčov v tíme.

S dorastom ViOn-u ste boli vicemajstrom druhej ligy a zahrali ste si aj prvú, ako spomínate na toto obdobie?
Bolo to jedno z mojich najkrajších futbalových období. Na ViOn-e som si prešiel kategóriami U15 až U19, mal som možnosť chytať aj proti Ondrejovi Dudovi, čo bola pre mňa veľká česť.

Čo vám dalo pôsobenie v Šimonovanoch, kde ste dosiahli na bronzovú priečku vo IV. lige?
V Šimonovanoch som začínal s mužským futbalom. Počas môjho pôsobenia v tomto klube bol jednotkou skúsený Jaro Gramblička, preto som sa do základu nedostával veľmi často. Aj napriek tomu mi toto obdobie dalo veľa skúseností, nakoľko som mal možnosť s Jarom trénovať a učiť sa od neho.

Ako sa zrodil váš transfer do Krnče, ktorá v tom čase hrala majstrovstvá topoľčianskeho okresu?
V tom období som potreboval viac zápasovej praxe a prostredníctvom známeho mi do cesty vošla Krnča. Bol to príjemný klub s dobrými ľuďmi a ja určite neľutujem, že som tam pôsobil.

Na súpiske Bošian, kam ste zamierili na pol roka, figurujete ako záložník. Ako to?
V Bošanoch bol úzky káder, no paradoxne mali dvoch brankárov. Preto som musel častejšie pomôcť v poli ako podhrotový útočník, kde sa mi darilo vyhrávať veľa súbojov. Na nejaké obdobie ma ale stoplo zranenie kolena. Vždy som túžil vyskúšať si vo futbale aj iný post a Bošany mi to umožnili. S druhým brankárom Djordjem Panićom (dnes hráč Krušoviec, pozn. red.) na toto obdobie radi spomíname.

Prečo ste sa následne rozhodli posilniť Kolačno, vtedy hrajúce na rovnakej úrovni?
V Bošanoch vtedy futbal skončil a ja som bol po zranení. Po veľkých problémoch s kolenom som sa bál znova nastúpiť, hľadal som klub, kde som sa mohol znova rozchytať a odstrániť blok. Na Kolačne ma podporili a aj vďaka tomu som s futbalom neskončil.

S futbalom ste začínali vo Veľkých Uherciach, sledujete piatoligový klub aj dnes?
V Uherciach ma naučili základy futbalu. Občas si pozriem ich výsledky so zaujímavými súpermi.

Prečo ste sa rozhodli byť práve brankárom? Ktorý hráč bol vašou inšpiráciou?
Odmalička ma to najviac ťahalo do brány. Keď som ako malý chodil na ihrisko na tréningy mužov, brankárom som stále podával lopty a s nadšením sledoval ich zákroky. Dôvodom bol určite aj môj rodinný príbuzný a vzor Pavel Kováč, s ktorým som párkrát aj trénoval.

Foto: Peter Pargáč.