V žiackom veku hral prvú ligu a v doraste druhú, vyhliadky na sľubnú kariéru mu však ukončilo zranenie. Napokon slávil postup do štvrtej a neskôr i tretej ligy, keď sa vrátil do Levíc, kde futbalovo vyrastal. O svojich futbalových cestách nám rozprával DÁVID SOLČIANSKY.

Kde ste s futbalom začínali a kto vás ku nemu priviedol? 

Začínal som klasicky - futbal som hral v škole i po škole medzi činžiakmi, hral ho každý. Ak nás bolo veľa, starším sme behali po zakopnuté lopty. Moja cesta začala v Tlmačoch, starý otec aj otec boli futbalisti, takže som to mal asi nejako predurčené. 

Ako sa vám darilo v mládeži Levíc? Akú súťaž ste tu hrávali?

Mojím prvým klubom boli Tlmače, takže môj prvý tréner bol nebohý p. Hacher. Do Levíc ma v 7. triede stiahol tréner Szegény. Boli sme silný ročník (Začka, Predajniansky, Kotora, Valkovič, Klačko) a ťahalo sa to s nami až do staršieho dorastu. V každej sezóne sme hrali o prvé priečky, vyhrávali sme halové i letné turnaje. V žiackej kategórii to bola 1. liga, v doraste 2. liga. Považujem to za super obdobie.  

 Ako sa zrodil váš prestup do FK Tlmače?

Utrpel som opätovné zranenie kolena. Vtedy som vedel, že niečo ako profesionálny futbalista už nikdy nebudem, tak som sa potreboval zaradiť do života - mať prácu a popri nej si vedieť aj niekde zahrať futbal. Vtedy mi veľmi pomohol Eduard Mesiarik, ktorý mal len jednu podmienku – prestup do Tlmáč.

Prečo ste už po dvoch mesiacoch zamierili do Kozároviec?

Po zranení som potreboval klub, kde sa budem vedieť v kľude a bez nátlaku vrátiť k futbalu. Vedenie klubu mi vyhovelo asi vo všetkom a k tomu tam boli super spoluhráči, o to ľahšie sa mi podarilo dostať späť do futbalovej pohody.

 S Lokomotívou sa vám darilo solídne, viac ráz ste obsadili medailovú priečku, dvakrát ste dokonca boli tretím najlepším strelcom. Čo bolo podľa vás hlavným zdrojom úspechov tímu?

Určite za to môže vedenie, ktoré vytvorilo podmienky pre šikovných hráčov. K tomu sa vytvoril super kolektív a už to išlo samo.

Prečo ste si následne zvolili práve Kalnú nad Hronom?

Oslovil ma tréner Duhony. Celkovo som vždy vnímal Kalnú ako klub na úrovni. Býval som už v Leviciach, pracoval v Mochovciach, takže aj pozične mi všetko sedelo, aby som ponuku prijal.

Čo chýbalo tímu v sezóne 2016/17, keď jej postup do vyššej súťaže ušiel o dva body? 

Popravde to bol silný ročník kde hlásili postupové ambície až tri mužstvá (Nitra, Imeľ, Štúrovo). Nás teda potešil progres a vedomie, že v ďalšej sezóne vieme mať tie najvyššie ciele.

Z postupu ste sa tešili o rok neskôr, keď Kalná skončila prvá vo IV. lige Juhovýchod. Čakali ste niečo také po úvodných štyroch kolách, kde šampión zvíťazil iba raz? 

Od začiatku sme mali jasné ciele a vedeli sme, že sezóna je dlhá, možno práve horší začiatok nás napokon priviedol k najlepšiemu koncu.

Čo vás inšpirovalo k návratu do Levíc? Čo A-tímu pomohlo dobyť postup do tretej ligy? 

Vždy som si to predstavoval tak, že sa vrátim späť do klubu, ktorý ma vychoval a kde som doma. Keď ma Levice oslovili, ani som dlho nerozmýšľal. Najviac zásluh na postupe do 3. ligy mal tréner Marcel Pavlík.

Čo ho súťaž v ďalšej sezóne stálo, hoci bodoval v štrnástich kolách a vyhral aj na pôde FC Nitra?

Kvôli reorganizácii sme vedeli, že pre účasť v 3. lige je potrebné skončiť do 10. miesta. Posledný vypadával dokonca až o dve súťaže nižšie. Úprimne, nemali sme mužstvo na to, aby sme skončili do 10. miesta a boli v novej tretej lige konkurencieschopní.

Čo vidíte ako pozitívum jesennej časti tohto ročníka a čo by sa naopak dalo podľa vás zlepšiť?

Pozitívum určite návrat levických odchovancov. Okrem dvoch hráčov máme chalanov, ktorý si prešli levickou mládežou. Mali sme dobrý štart a zlý koniec jesennej časti. Máme veľké skoky, raz zahráme super, raz úplne zle. V tom vidím aj priestor ku zlepšeniu – treba vyrovnať hernú výkonnosť.